Za hlavnú sujetovú líniu nepovažuje vzťah k prírode, ale líniua erotickú, ktorej sú ostatné línie a vrstvy podriadené.
Oproti týmto tendenciám, obmedzujúcim sa len na jeden generálny význam Nevesty hôľ, stavia Milan Šútovec hypotézy významovej mnohovrstevnosti románu a uzatvára sujet do stanovenej mýtickej paradigmy. Na tematickom pláne postáv si všíma najmä najkomplikovanejšiu, najzáhadnejšiu postavu tzv. „vlkolaka“, ktorý do príbehu vstupuje prostredníctvom ľudových povier o démonickom netvorovi. Tieto pri styku s hrdinom presakujú do tajomných priestorov jeho prežívania a on svojimi citlivými zmyslami odkrýva démonove ľudské i zvieracie podoby. Už nejde o démona známeho celej osade z rozprávaných mýtov – rodí sa podoba nepriateľa samotného hrdinu, ktorý „...ktorý mohol byť kdekoľvek v búrke, lebo s ňou prišiel a vo všetkom sa jej podobal, veď jeho prítomnosť bola na ťarchu celému tvorstvu“. Milan Šútovec definuje záhadného vlkolaka, ktorý aj v ľudových mýtoch má „sedem podôb“, ako postavu syntetizovanú z niekoľkých rovín, inkarnovanú do podoby tuláka, vojaka, vlka, vlkolaka a napokon nahého človeka. Temnosť nepriateľa je podčiarknutá jeho sídlom, temným Kotliskom, miestom zahaleným „chuchvalcami riedkej hmly“, siahajúcim až na samé morské dno, miestom, kde „končí život a začína smrť“ a kde nachádzajú hrob odvážlivci, trúfajúci siahnuť na jeho tajomstvo:

Svah bol úplne holý. Ani jediný kríček kosodreviny sa v ňom nezabrnel, iba
otlčené a dažďom omyté hrany skalísk vyčnievali zo zeme ako vybielené
hnáty. Hlbiny čušali. Ani vták nepreletel nad nimi. Vari sa bál, že ho nad
takou prázdnotou sklamú krídla. Naozaj, bol to hrob, vydychujúci do nebies
hrôzu pekiel, prekliate miesto, koniec života a začiatok smrti, pomsta boha
a výsmech Lucifera.

V 1. časti diela hrdina spoznáva vlkolaka ako netvora rozprávkového sveta ľudovej slovesnosti. Základné vlastnosti postavy – trvalosť, večnosť, premenlivosť – naznačujú jej mýtickosť a umožňujú jej byť smrťou, protivníkom človeka. V tejto časti sú však všetky zmysly hrdinu obvité okolo detskej lásky Zuny. O nej sa po 10 rokoch odluky dozvedá, že je ľuďmi odsúdená ako mravne nečistá a spriahnutá s „tým z Kotliska“, no napriek tomu sa svojej túžby nevzdáva. Keď mu polomýtický Tavo vyjaví tajomstvo Zuninej čistoty, začína sa s ňou stretávať vo svojom svete halucinácií, tvorenom zmyslovým nasávaním prírody, ktorá je bytostne zviazaná so Zunou. Ľúbostným očarením zmyslov vrcholí 1. časť diela. Končí harmonicky v prírodnej parafráze Piesne piesní, sobášom v svätojánskom chráme prírody, nad ktorým ako najvyššia autorita stojí Veľký Zvon, vrch symbolizujúci veľké slovo Boha.