„Nemôže sa vyrovnať nijaký kvet tohto sveta mojej milej, lebo láska môjho
srdca vyniesla ju nad polia i nad vrchy, aby nekvitla medzi šípovými ružami,
ani ružami skalnými, ale aby kvitla medzi hviezdami, kde sa stále trbliecu
lúče slnka.“
A potom sme pokračovali:
Opatrne sa žeňte, včely, na pašu popri lôžku, kde odpočíva moja milá, lebo
kým ste si vy cez noc zohrievali brušká na súdkoch, naplnených sladkým
medom, a snívali o lipovom kvete s lastovičími krídelkami, zatiaľ ma moja
milá pridájala láskou svojich pŕs a korunovala pocelmi svojich úst.
Stíšte trepotanie svojich krídel, červené krivonosky, ak ju zbadáte nablízku
pri sliedení za rannou rosou tisinového ihličia, lebo ktoráže jedľa by mi dala
balzam na dušu, ak by sa mala vyplašiť moja milá teraz, keď som ju našiel.
(...) Oj, veľmi som clivel samotou, lebo odnikiaľ neprichádzala moja milá, ale
keď zatíchol môj hlas, unavený márnym vyvolávaním, a keď mi hruď
rozdierala neutíšená túžba, vyplávala zo súmraku noci, zlietla ku mne
z otvorenej oblohy, lebo neskrývala sa medzi kvetmi, ale medzi hviezdami,
nuž odtiaľ prišla.

Veľkolepý, jasom presýtený spev hrdinu narúša výstrel z pušky, na ktorý ho upozorňuje erdžanie koňa Eguša. Milan Šútovec poukazuje na možné významové interpretácie tohto hrdinovho spoločníka Najpravdepodobnejšou sa zdá úloha pomocníka v boji, ktorá pochádza od jeho mýtického ekvivalentu, kentaura – učiteľa a pomocníka. Táto funkcia vystupuje do popredia obzvlášť po strate koňa v plameňoch požiaru, kedy zrazu hrdina prestáva mať situáciu pod kontrolou svojho vedomia a na povrch vyviera jeho živelnosť.
V 2. časti diela Libor spoznáva skutočného protivníka – samotárskeho vlka, o ktorom „chlapi zo šlógy vždy hovorili v spojitosti so šialencom z Kotliska“. Nachádza Zunu v živočíšnom ošiali hry s týmto dravcom. Do jasného sveta prežívania preniká nový pocit, pocit ťarchy z neznámeho nepriateľa, pocit, s ktorým súhlasí aj na všetko dohliadajúci Veľký Zvon; „čierny, pochmúrny ako mních s kapucňou na hlave“. Nepriateľ sa tu viacnásobne inkarnuje do rôznych podôb, z ktorých každá má osobitnú sémantiku. K morfologickému zlomu v postave dochádza zabitím vlka. Na toto miesto upozorňuje M. Š. ako na „skutočnú krízu akejkoľvek racionality a reality“, považujúc ho za jedno z najtemnejších miest v Švantnerovej tvorbe.

...Mne sa napríklad zdalo, že spĺňam svoje predsavzatie, keď pokorujem
koňa a púšťam sa s mrcinou na dolinu. A predsa vtedy bol som už iba
hračkou osudu. Lavína hrôzy pohla sa na mňa vo chvíli, keď som kládol prst
na spúšť guľovnice a čakal v rozochvení na výstrel, čo mal vyhasnúť život vlka.
Mrcina si uvedomovala svoju moc. Počínala si čoraz sebavedomejšie,
akoby bola ožívala. Sprvu sa iba kotúľala prťami, kade kôň cválal, rúcala
skálie, mrvila prsť, šuchorila lístím a voštím, potom sa naučila skákať:
neprestajne dorážala koňovi do bokov alebo priam na chrbát. Hijó, hohó,
nestrasiete sa ma. Pliaga! Ukázala sa silnejšia po smrti ako bola za živa. Do
tých čias bola nebezpečná len pre niekoľko bezbranných zvierat a vari i pre
niekoľko poverčivých pastierov a dedinčanov, teraz vyburcovala všetkých
živých i mŕtvych medzi horami.

Týmto počinom Libor stráca priazeň Zuny a aktivizujú sa proti nemu všetky temné bytosti podzemia v podobe prírodných živlov. Útočia proti hrdinovi aj na mýtických zásnubách Zuny s Tavom, ktorý nadobúda podobu Paroma, vládcu nespútaného pohanského sveta. Vzápätí je však prekódovaný na Lucifera a zásnuby sa menia na zábavu všetkých zúčastnených pekelníkov, démonov, besov. V tomto ošiali prichádza Libor o koňa, svojho sprievodcu prírodným svetom živlov, symbolizujúceho silu, víťazstvo, a teda aj život.