Touto stratou začína kríza hrdinu a svoje fantazijne halucinácie už neprezentuje ako sen, ale stávajú sa chorobou. Libor sa dostáva na úroveň prírody, stáva sa besom. Počas hrôzostrašného zvíjania sa prírody prichádza bytosť z Kotliska. Libor sa stretáva s jej podobou tuláka a nadväzuje s ňou rozhovor, v ktorom sa objasňuje jej mýtický pôvod, jej úlohu žiť pre potreby ľudskej fantázie. Dochádza teda k pseudoracionálnemu vysvetleniu existencie protivníka.

„(...) Voľakedy som bol možno obyčajným tulákom. Bohvie, prečo som sa
zaplietol v tieto končiny. Ale na tom nezáleží. Mohol som byť aj vojenským
zbehom, ako si ty namýšľaš, a všetky tie handry, čo si nazbieral, patrili vari
naozaj mne. Potom som odišiel. Vieš dobre, že každý musí raz odísť.
Pravdaže, bolo to dávno. Tak dávno, že na podrobnosti tohto života sa už
nepamätám. Naozaj neviem, či som bol tulákom alebo zbehom. To je i tak
vedľajšie. Hlavný je ten fakt, že vryl som sa hlboko do pamätí ľudu, ako sa
im vryje všetko, čo sa prieči pravidlám ich pospolitosti a čo narúša ich
každodennú všednosť, a tak si nevedeli bezo mňa navyknúť. Svet sa im
zdal prázdny. Sami ma vyhľadali, vyvolali z hlbín, musel som sa vrátiť
a obnoviť, aby mali svoju časnosť naplnenú.“
„Chceš tvrdiť, že si duchom, čo má vlastnosť prelievať sa do rozličných
foriem a pritom zachovávať pôvodnú podstatu, aby sa mohla dokázať tvoja
prítomnosť vo mne?“ „Dobre sleduješ môj cieľ.“
„Vari nechceš povedať, že si duchom tohto kraja a vychádzaš priam zo
zeme ako pary a do nej sa zas časom vraciaš ako vlaha, aby si nasýtil a
držal ľud, ktorý tu žije!“ „Nevdojak si povedal najpriliehavejši prirovnanie!“

V 3. časti sa mení vzťah hrdinu k prostrediu - z velebeného chrámu prírody, v ktorom vládne „poriadok určený prvým Slovom“, sa stáva „prekliaty kraj“. Hrdina je prepúšťaný zo služby, stráca koňa, nevestu i protivníka. Oba svety – spoločenský i prírodný sa ho vzdali. Láska sa zmenila na túžbu hrdinu očistiť kraj od obsahu jeho podsvetia. Keďže Zuna sa stáva nevestou podzemia, a teda aj smrti, z erotického ošiaľu hrdinu presakuje delirantné tušenie fyzického zániku, chvejivá túžba po večnosti a rajskej záhrade.

Keď zostupuje človek do večnosti, vracia sa mu do srdca rajská čistota. To
je najväčší dar smrti.

Takto nasmerúvaná analýza M.Š. speje k vysvetleniu záverečného obrazu smrti nahého človeka, poslednej inkarnácie vlkolaka. Stotožnenie sa s ním a vzápätí jeho obetovanie Zune je symbolickou operáciou: v postave niekdajšieho Liborovho protivníka, v ktorom napokon objavuje svoje druhé ja, Zuna symbolicky zabíja hrdinu. M.Š.