Antoine de Saint – Exupéryho „Malý princ“ poukazuje na hľadanie hodnôt a zmyslu života a vracanie sa k pravej podstate našej existencie a života. Hneď v úvode autor, ktorý je zároveň aj rozprávačom, upozorňuje spoločnosť na zánik fantázie a predstavivosti. Keď rozprávač nakreslil klobúk, každý okrem Malého princa videl len klobúk. Aj tí „bystrejší … zakaždým odpovedali to je klobúk“(9), len dieťa dokázalo použiť svoju fantáziu a vedelo si uvedomiť, že niekedy skutočnosť nie je taká samozrejmá, ako si dospelí predstavujú. Dieťa, čo podľa dospelých ešte nemá svoj rozum, videlo relativitu veci. Rozprávač sa chcel stať maliarom, ale odstup dospelých k jeho maľbám si vysvetlil ako neúspech a odradilo ho to. Týmto autor poukazuje na nebezpečenstvo zániku fantázie a jedinečnosti. Ak by človek načúval viac deťom a nepodceňoval by ich, tak by ušetril veľa času z neustálej potreby meniť deti. Ten sa potom dá využiť na poznávanie nového. „Len deti vedia, čo hľadajú,“ sú úprimné, milujú bez obmedzenia, vedia nazrieť do vnútra človeka (91). Tieto hodnoty by podľa autora mali začať hľadať aj dospelý. Treba prestať obviňovať a meniť deti. Za letcom, ktorý havaroval na púšti a práve sa snažil opraviť lietadlo, príde Malý princ s prosbou. V danom momente má letec úplne iné starosti a zápasí o svoje prežitie, ale tým, že venuje princovi pozornosť, odpúta sa od svojich problémov a snaží sa pomôcť druhému. Exupéry vyjadruje istú nádej na porozumenie a solidaritu k deťom, ktorú má v dospelých. Krásne autor vyjadril myšlienku pominuteľnosti pomocou existencionalistickej filozofie, keď sa pilot pokúšal nakresliť Malému princovi ovečku. Fakt, že princovi sa ovečka nepáčila dovtedy, pokým ju nenakreslil v krabičke, potvrdzuje slobodu myslenia, a že to najkrajšie je výplodom našej subjektívnej fantázie. Nikto nesmie a nemôže za nás rozhodnúť, čo má ako vyzerať, čo sa má ako konať. Každý je jedinečný, a preto ten druhý nemôže nikdy vedieť, ako si predstavujeme veci naokolo. Keď podľa autora dospelým opíšeme „pekný dom z červených tehál, s muškátmi v oblokoch a s holubami na streche“ mrháme tým len čas (21). Stačí im len povedať, že ste „videli dom za stotisíc“(21). Protiklad detského a dospeláckeho vnímania sveta predstavuje spor v spoločnosti, avšak autor nám poskytuje východisko v zlatej strednej ceste. „Ak ide človek rovno dopredu, ďaleko nezájde“, a preto sa musíme navzájom v živote tolerovať (19).