Hodnotné veci vysielajú signály, že sa máme o ne starať a aj kvetinka pokašliavala, i keď niekedy naschvál. Ak sa človeku dostáva málo pozornosti, tak buď zatíchne a nekomunikuje, alebo si vymáha pozornosť neadekvátnym správaním. Exupéry preferuje komunikáciu medzi ľuďmi ako filter problémov. Princ sa o kvetinku vzorne staral a sám si uvedomoval, že jeho vzťah ku kvetinke sa mení. Kvetinka si nebola istá princovou láskou a nepoddávala sa príliš, lebo by sa mohla zraniť. Neuvedomila si nebezpečie, ktorému vystavuje ich vzťah, a aj princ si všímal viac kvetinkino konanie než jej potreby. Častokrát nevieme vysloviť naše vnútorné potreby a druhých obviňujeme, že nám nevedia pomôcť či dať to čo chceme. Problémy vo vzťahu sa majú začať riešiť pomocou rozhovoru a nie zutekaním. Malý princ však ešte nebol pripravený spraviť krok týmto smerom a potreboval dozrieť. Výletom po planétach si nakoniec uvedomil, že kvetinka narástla vlastne preto, aby mu dala lásku a vnútorný rozmer. Až pri pohľade na záhradu plnú rovnakých ruží si uvedomil jedinečnosť svojej kvetinky. Tým, že stretol tú pravú, nadobudol vnútorné štastie. Hoci sa s ním kvetinka zahrávala, pretože sa cítila vo vzťahu neistá, princ sa chce vrátiť. Vie, že keby jej dal najavo, že ju má rád skôr, tak by nikdy nemusel odísť. Človek musí najprv dospieť, aby vedel, čo alebo kto je pre nás vo vzťahu dôležitý. To, že sa o jeho lásku kvetinku, staral, ochraňoval ju pred ovečkou a mal za ňu zodpovednosť, robí ženu výnimočnou. „Zrodila sa z chôdze pod hviezdami, zo spevu hriadeľa, z mojich rúk,“ a tým bola „srdcu taká milá ako nejaký dar“ (98). Čas a energia investovaná do vzťahu vytvára silné putá medzi jedincami. Návrat späť na jeho planétu znamená pre princa smrť. Hľadá argumenty, prečo už nemusí ostať s pilotom. Pilot sa ho snaží presvedčiť, ale je bezmocný proti ľudskému rozhodnutiu. Každý človek sa bojí spôsobu smrti a nechce „dlho trpieť,“ pretože moment opúšťania duše je peklo (102). Múr, na ktorom sa princ rozpráva s hadom predstavuje hranicu medzi životom a smrťou, medzi rozhodnutím a konaním. Had vyzerá navonok slabý, nemá kostru, ale môže vrátiť človeka zemi, z ktorej vyšiel. Umierajúci majú starosti častokrát o svojich blízkych a o to ako to budú znášať. Podľa Exupéryho ľudia, ktorí stratili bĺízkeho človeka, získajú „hviezdy, ktoré sa vedia smiať/s množstvom malých zvončekov“ (107-108). Bolesť, ktorú cítime, keď nás opúšťa milovaná osoba, je len prejav našej hlbokej a skutočnej lásky a tá sa z nášho srdca nikdy nevytratí. Spomienky budú žiť neustále v nás a tie pomaly zahoja ranu osudu.