" Kto nenávidel, nerozoberal, prečo nenávidí, a nesnažil sa svoju nenávisť tlmiť: nenávidel zo srdca!" Štefan nechcel veriť toľkej surovosti okolo sba. Jeho prvé listy matke boli plné zúfalstva.
Notár Okolický mal pocit, že naňho čosi padá. Chodil často na poľovačky, ale nai tie mu nevymazali myšlienky o Eve Hlavajovej. Dlho sa neohlásila, a to ho znepokojovalo. Bál sa, hrdý potomok zemanov, že by sa v dedine začalo spomínať jeho meno v súvislosti s Eviným stavom.
Vedel dobre, že spáchal sprostý, lúpežný skutok, v ktorom nebolo ani trošku panskej virtuozity a galantnosti, ktorá by ho aspoň trošku ospravedlnila a získala mu uznanie odvážneho človeka. Bola to surovosť, spáchaná na bezbrannej žene, ktorá ani muža doma nemá. Nútená je ísť k nemu, ako ku svojmu predstavenému, a on.. Nie, notár Okolický musel to za každú cenu utajiť, zakryť.
Mohol kedykoľvek zariadiť, aby sa Adam dostal domov. Mal veľmi vplyvné známosti, ale mal aj strach. Večerami behal po izbe ako blázon a chytal sa za hlavu. Doliehala naňho táto záležitosť s Evou, ale videl pred sebou aj Ilčíčkine oči plné nenávisti.
Eva Hlavajová sa svojím stavom netajila. Bolo je však ťažko. Sama musela zapriahať, chytiť sa pluhu a kosy. Nebolo nikoho, kto by jej pomohol. Ľudia boli zlomyseľní a dávali jej najavo, že oni nie sú takí, a ani nemôžu byť takými. Dráždila ich otázka, kto je na vine v Evinom poklesku. A prečo tak trvá na tom, aby sa Adam vrátil. Listy chodili a Eva na ne odpovedala. Boli zvedaví, čo sa stane, keď sa vráti Adam.
Eva pomaly nemala čo dať jesť hladnému synovi. "Bola by mu srdce dala, keby ho bol chcel. Ale pýtal jesť." Chodila žobrať z domu do domu. "Ťažko bolo žiť v tom kotle vášní žene, ktorá strhla na seba hnev dediny."
Raz večer sa vybrala znova k Okolickému, lebo Adam sa stále nevracal. Notár sa vyhováral, že písal vrchnosti o Adamovi, ale Eva mu neverila. Vykričala mu jeho surový skutok a notárovi sa zdalo, že niekto za dverami počúva. Jeho uši však boli hluché a nič sa ho nedotklo. Eve sa narodil chlapec, malý, plačúci. Ona sa naňho nedokázala ani pozrieť. Zmocnila sa jej úplná ochablosť, dieťa skoro ani nekŕmila. "Zmotal sa jej život, ako sa zmotávajú nite, keď spadnú z vretena, nenašla v nich konca, aby ich namotala znova. Keby sa tak aspoň Adam vrátil. Ale on ani nepísal. Bol nezvestný." Jedného večera zachcelo sa jej ísť von na vzduch. Myslela na Adama. Došla až k rozvodnenému potoku, cez ktorý musela prejsť. V pomätení zmyslov stúpila namiesto na lavicu rovno do vody. Na druhý deň ju vytiahli z vody mŕtvu. Okolickému jej nebolo ľúto. Trápilo ho iba, či nenechala list, alebo či niekomu o ňom nepovedala.