Chytil notára za krk, ale prv, akoby mu ublížil, počul, že mu čosi zachrčalo v hrdle, oči navreli a vystrel sa na slame ako mŕtvola.
Lekár skonštatoval ochrnutie pravej strany tela. Okolický všetko vyrozprával strážmajstrovi Angyalovi, a tak na Adama usporiadali polovačku. Vyrojilo sa ich veľa do lesov, ale Adam si vedel poradiť. Ušiel do Ráztok.
V dedine vypukla epidémia a zomierali na ňu najviac deti. Bolo to najmä z biedy a hladu.
Ľudia cítili, že čosi visí vo vzduchu, čosi sa deje. Ani v novinách už nepísali o víťazstve, vlasti, kráľovi. Na ich miesto prichádzali slová nové: "republika", "prezident", "sloboda".. Ani Okolický nechápal, čo sa deje.
Mali všetkého dosť. Štyri a pol roka ich kŕmili frázami o vlasti, kráľovi, povinnostiach, poslušnosti. Presne toľko rokov trvalo, aby pochopili, že sú bábkou satanskej kliky, ktorá ich životnmi bojuje za svojé záujmy.
Vojna sa skončila. Začalo sa nové sťahovanie národov. Svet bol plný ľudí vracajúcich sa z obludnej krvavej púte, aby začali nový život. Mestá a dediny boli plné rozvášnených a otrhaných vojakov. Hovorili všade o svojih útrapách, krvi, smrti, ničení. Očakávali nový vek. Rozchyrovalo sa, že ľudia rabujú pánov.
"Pohlušiť pánov!" volala sedľač po dedinách...
Do Ráztok sa začali vracať vojaci s puškami. Najskôr im zbrane nikto nebral, potom sa však Okolický zľakol. Cítil, že s bude diať čosi mimoriadne, čo môže mať vážne následky. Dal príkaz vojakov odzborojovať. Prvý pocítil prebudenú silu dedinčanov krčmár Áron. Nikto s ním nemal zľutovania, tak ako ho nemal on s nimi za celé tie roky vojny, hladu a biedy.
"Dedina sa ocitla v plamini hnevu, zahorela tým čudným ohňom ako slama. Horelo dosť, ale oni chceli, aby horelo ešte väčšmi."
Keď veliteľ vojenského oddielu cítil, že nič nemôže a ani venie ako ďalej, rozhodol sa z Ráztok odísť. Ponúkol sa Okolickému, že ho zoberú so sebou, i keď chorého a slabého.
Notár v chvíli zhodnotil svoj život. Zistil, že aj ten obyčajný sedliak ho petromfol. "Jediný život doniesol na svet, no aj ten zaprel: jeho dieťa, vynútené násilém z Evy Hlavajovej, zomrelo a s ním zomrel i zmysel jeho života, to, čo by mohlo odôvodniť jeho jestvovanie. Čo bol? Žil on vlastne? Okolický musel si dať zápornú odpoveď."
Zatiaľ v dedine chlapi chytali ozbrojených vojakov z oddielu. Dopočuli sa, Ilčíčka zošalela. Nevedela sa zmieriť s tým, že každému sa niekto vracia z vojny, len jej Štefan už nikdy nepríde.
Bolo 27 októbra 1918. Dedina sa začala zhromažďovať okolo žandárskej stanice. Bolo v nej osem vojakov a traja žandári. Všetci ozbrojení. Šialená Ilčíčka prišla celkom blízko, zavesila sa na veľiteľa a kričala, aby jej vrátil syna.