Smiech je semenišťom pochybností.“ Z týchto výrokov je jasné, že ho Eco vytvoril ako konzervatívneho tvrdohlavého starca, ktorý svojim fanatizmom a vierou v správnosť svojho konania bol ochotný ísť cez mŕtvoly. Pritom tvrdí: „Ja som nikoho nezabil. Každého stihol jeho osud podľa miery jeho hriechov. Ja som bol iba nástrojom.“ Vôbec si nepripúšťa, že vlastne spáchal zločin. Bol úplne zaslepený svojou vierou. Viliam, zástanca racionálneho myslenia, jeho námietky proti smiechu vyvracia: „Opice sa nesmejú, smiech je vlastný človeku, je to znak jeho rozumnosti.“ V siedmy deň pri rozhodujúcom stretnutí v miestnosti finis Africae, tajomnej a dostupnej len cez tajný priechod, Jorgeho obviní: „ Ty si diabol...Klamali ťa. Diabol nie je kniežaťom temnoty, diabol je arogancia ducha, viera bez úsmevu, pravda, ktorú nikdy neprepadnú pochybnosti. Diabol je zachmúrený, lebo vie, kam ide, a ide jednostaj ta, odkiaľ prišiel. Ty si diabol a ako diabol žiješ v temnotách.“ Nakoniec Jorge otrávenú knihu roztrhá a zje. Aj to je prejav jeho obmedzenosti v myslení. Chcel dokázať svoju pravdu. Bol ochranou Aristotelovej Poetiky doslova posadnutý. Prečo to bola práve Poetika- druhá časť? „ Lebo je to Filozofovo dielo. Každá kniha toho človeka zničila časť múdrosti, ktorú kresťanstvo za stáročia nazhromaždilo. Cirkevní otcovia povedali, čo treba vedieť o moci Slova, no stačilo, aby Boethius komentoval Filozofa a božské tajomstvo Slova sa zmenilo v ľudskú paródiu kategórií a sylogizmov...Každé slovo Filozofa, na ktorého už prisahajú aj svätci a pápeži, prevrátilo obraz sveta naruby. On však nedokázal prevrátiť obraz Boha. Keby sa táto kniha bola stala predmetom otvoreného výkladu, boli by sme prekročili aj poslednú hranicu...tu, tu sa funkcia smiechu prevracia, smiech sa povznáša na umenie, otvárajú sa mu dvere do sveta učencov, robí z neho predmet filozofie a vierolomnej teológie. Táto kniha by však mohla učiť, že zbaviť sa strachu z diabla je znakom múdrosti“ (str. 447-448) Jorge sa vlastne bojí dôsledkov, ktoré by Poetika spôsobila v postavení cirkvi v spoločnosti. Aj preto, že Aristoteles bol dlho uznávaný za najväčšieho filozofa. A jeho diela boli známe a prijaté po celom svete. Bál sa jeho vplyvu. Ľud by stratil rešpekt a úctivý strach pred cirkvou, ktorá ich už odnepamäti ovládala pomocou strachu. Veď už Kratias hovorí, že náboženstvo je výtvorom človeka, ktorý chcel vierou vyvolať strach pred trestom za utajované zločiny. Kňazi ich strašili zatratením a večným ohňom pekelným. Veľmi živo im opisovali muky, ktoré ich čakali.