Alexander Solženicyn – SÚSTROVIE GULAG dielo ma 7 častí rozdelených do 3 kníh. Každá časť má niekoľko kapitol s názvom charakterizujúcim obsah kapitoly. Opisuje tu udalosti a režim v ZSSR. Úvod
Túto knihu začal písať v roku 1958. GULAG je skratka slov Glavnoje upravlenije lagerej – Hlavná správa táborov. – pól krutosti tej čudnej krajiny zemepisom rozkmásanej na súostrovie. V tejto knihe sa nepíše o vymyslených osobách, ani o vymyslených udalostiach. Ľudia a miesta majú autentické mená. Písal o tom, čo zakúsil na vlastnej koži, čo sa mu uchovalo v pamäti, čo videl a počul – materiál na knihu mu ponúklo rozprávaním, spomienkami a listami asi 227 mien.

I. ČASŤ – VÄZENSKÝ PRIEMYSEL
1. kapitola – Zatknutie Autor opisuje zatknutia nepohodlných ľudí v ZSSR ( odvedú vás z nemocnice s 38 horúčkou – ste zatknutý, odnesú vás z operačného stola, zatkne vás sprievodca, taxikár, pracovník sporiteľne, uvádzač v kine – všetci zatýkajú). Zatýkali nevinných ľudí, ktorí na to neboli pripravení. Taktiež opisuje aj svoje zatknutie, keď bol na fronte WW2. Hovorí, že on zažil najľahší spôsob zatýkania, pretože ho nevzali od blízkych. Kontrarozviedčici sa nevedeli orientovať podľa mapy, tak on doviedol do väzenia. 2. časť – Dejiny našej kanalizácie Autor opisuje riavy – transporty na nútené práce, masové zatýkanie. Na starosti ho mali ORGÁNY – polícia, GPU – NKVD a Správa táborov osobitného určenia. V. I. Lenin vyhlásil spoločný jednotný cieľ: „očistenie ruskej krajiny od všetkého škodlivého hmyzu.“ Do tejto širokej definície hmyzu patrili: členovia zemskej samosprávy, pracovníci kooperatívneho hnutia, všetci majitelia domov, pedagógovia, cirkevné farské rady, inteligenti, študenti...Všetkých zatýkajú podľa §58 – možno ho široko interpretovať ( v 6 bode nesúdili priamo za špionáž, ale za PŠ – podozrenie zo špionáže, NŠ – nedokázanú špionáž, SKVPŠ – spojenie, ktoré viedlo k podozreniu zo špionáže,, 11 bod nijaká organizácia nie je potrebná – dvaja ľudia si potajomky vymieňali myšlienky – to značí zárodok organizácie, čiže organizáciu...) Všetkých zatýkali na základe päťdesiatosmičky. Typický obraz tých rokov – koná sa stranícka konferencia na ktorej sa schvaľuje list oddanosti súdruhovi Stalinovi. Nastáva všeobecné nadšenie, tlieskanie prerastá do ovácií. Tlieska sa veľmi dlho, nikto nechce prestať – veľké riziko. A tak to ukončí riaditeľ papierne v jedenástej minúte. V tom momente prestali tlieskať aj všetci ostatní.