Nevoľníci: pacovali od svitu do mrku, nedeľa bola svätá aj všetky veľké sviatky aj hody, žili v stálych chalupách – vedeli, že tu ostanú a je to ich mali vlastného koňa, sekeru, kosu, nádoby, odev a kravu alebo kozu na mlieko, sliepky, boli to otroci, ale boli sýti, žili v rodinách, nepresťahovávali ich v chvate, statkár ich z nutnosti šetril – stáli ho peniaze... Väzni: pracujú od tmy do tmy (a to ešte vždy nekončia), sviatky nemajú vôbec – niekedy majú voľné nedele, nevie v akom baraku bude bývať zajtra, musí odovzdať svoj odev, nesmie mať misku, nožíček, väzňov odtŕhali od rodín, sťahovali ich narýchlo (20 min.), nikto ich nešetrí (keď jeden umrie nahradia ho inými)
6 kapitola – Priviezli fašistov! Fašistami nazývali odsúdených podľa päťdesiatosmičky. Opisuje svoj dovoz do jedného z táborov. Jak mu bolo ťažko. Hrozne raňajky – šči, šči zo žihľavy – nejedlé. Stal sa smenovým majstrom v hlinisku – má tu 20 ľudí, banditi odmietajú pracovať, je zdeptaný. Bol zosadený, chce pracovať ako účtovník, ale nedovolia mu to. Tak pracuje v hlinisku. Prší a oni majú osievať hlinu. Robia zbytočnú, nezmyselnú prácu, naberajú hlinu rukami. Je tu veľký hlad – keď raz pršalo, schovali sa pod nejakú striešku, kde bolo uhlie, už tam boli ďalší 2 väzni a jedli niečo. Z uhlia si vyhrabávali „morskú hlinu – nepomôže ani neuškodí. No keď z nej požuješ k dennému prídelu kilo – ako keby si sa nažral“.
7. kapitola – Domáci život Život domácich pozostáva z roboty, roboty, roboty, hladu, chladu. Ak nejdeš do práce pre „nedostatok oblečenia“ – 600 g. chleba máš istých, ale keď robíš v mraze 10 – 13 h. môžeš robiť čo chceš, viac ako 300 g. nedostaneš. Zväčša bývajú v stanoch – dvojposchodové holé dosky. V noci primŕza k stanovému plátku čiapka, ženám vlasy. Hovorí niečo o OS – oddychové stredisko – 2 týždne dovolenky, otvárajú ich potajomky, sú nespravodlivé (za vyše rok by ním prešli všetci, ale niektorí sú tu viackrát, iní vôbec). 8. kapitola – Žena v tábore Túto kapitolu začal tým, že ženy to berú trochu inak. A že útrapy znášajú v priemere ľahšie a hlad ich tak nezdolá. Nevedel pochopiť, ako mohlo Naďu rozhádzať, že na výsluch si obula 2 nerovnaké pančuchy a vypočúvajúci jej hľadel na nohy. Príchod do tábora začína kúpeľom – zašiváci si ich prezerajú ako tovar a rozhodujú sa, kto si ktorú zoberie. Existuje tu „pohlavná nenávisť“ – muži závidia ženám, že si dokážu získať chlieb a nemusia sa živiť z odpadkov. Je to ponižujúce, hľadajú niekoho za pol kila chleba. Odvedú ho do baraku, na svoju poschodovú pričňu zavesia z 3 strán plachtu a tvrdo si zarábajú (názov šiatrová žena). V tomto baraku žije ďalších 500 žien, je špinavý. Veľakrát ženy nemajú plachty. „Chodili ta nielen muži, ale aj mladiství, 12 – 13 roční chlapci sa ta chodili učiť.“ Nie každej robia návrhy – má to brať ako poctu.