Lev Nikolajevič Tolstoj Anna Kareninová

Osou románu je tragický osud Anny Kareninovej, manželky suchého cárskeho byrokrata. Anna v ňom nenachádza ani kúsok citu, lebo jej muž Karenin si myslí, že jej stačí materiálne zabezpečenie a dobré spoločenské postavenie, čo ju však dostatočne nenapĺňa. Jedinou oporou je jej syn. Anna odchádza do Moskvy, ku svojmu bratovi Oblonskému, ktorý podvádza svoju ženu Dolly. Tu sa zoznámi na plese s Vronským, do ktorého sa zaľúbila Dollyna sestra Kitty. Kitty požiadal o ruku Levin, ktorého má síce rada, ale rozhodla sa pre Vronského. Na onom plese sa však Vronský s Annou do seba zahľadia. To zlomí Kitty, ktorá odchádza do cudziny do kúpeľov. Vronský s Annou sa začnú tajne stretávať, za čo ich ale odsudzuje spoločnosť. Anna zistí, že je tehotná a žiada svojho muža, aby sa s ňou rozviedol a mohla žiť s Vronským. Karenin zvážil všetky možnosti a došiel k záveru, že preňho bude najvýhodnejšie, keď Anna zostane žiť s ním. Anna medzitým porodí, ale ťažko ochorie a od smrti ju delí len malý kúsoček. Po vyzdravení opúšťa svojho syna a odchádza s Vronským a s ich dcérkou Annie do Talianska. Medzitým sa Kitty vráti zo zahraničia a pri Oblonskovcoch sa stretne s Levinom, ktorý k nej ešte stále prechováva vrúcny cit. Porozumejú si a zanedlho sa zoberú. Odchádzajú žiť na dedinu. Anna s Vronským sa vracia do Petrohradu kde prežije dva mučivé týždne. Spoločnosť ju a jej konanie odvrhuje. V Anne rastie túžba po synovi, napíše mužovi, ktorý ju však odmietne a tak sa sama vyberie do ich domu na Grišove narodeniny. Ten sa jej návšteve veľmi poteší. Jeho mama však musí odísť. S Vronským sa presťahujú na dedinu. Pri Levinovi a Kitty býva aj Dolly so svojimi deťmi, lebo sú zadĺžení. Annu navštívi Dolly. Anna vyzerá byť dokonale šťastná, žije prepychovým životom, má všetko na čo si spomenie, až na syna. Kitty otehotnie, a tak sú Levinovci nútení presťahovať sa kvôli pôrodudo Moskvy. Do Moskvy sa presťahuje aj Anna s Vronským, kde spoločne čakajú na Kareninov súhlas na rozvod, aby sa mohli zosobášiť. Život v Moskve je však pre Annu obrovským utrpením, najmä keď Vronský potrebuje kontakt so spoločnosťou a teda nie je často doma. Naopak Anna je nútená zostávať doma, lebo spoločnosť ju už dávno odvrhla. Sužuje ju túžba po synovi a začne si nahovárať, že ju už Vronský nemiluje. Nedokáže už žiť s týmito neustálymi rozpormi a tak svoj život končí pod kolesami vlaku. Levinovi sa narodí dieťa a znovu začnú bývať na vidieku. Uvažuje o svojom zmysle života a zároveň stráca vieru v Boha.

V Levinovi nachádzame autobiografické črty, autor sa s ním stotožňuje. Autor románu zobrazuje rodinu vo vývoji vzťahov na troch príkladoch ( Kareninovci, Oblonskovci, Levinovci) a v troch rovinách, ktoré sa navzájom prelínajú a vyúsťujú do zlomových situácií. Východiská sa diametrálne rozchádzajú: Anna Kareninová strhnutá citom končí živoť tragicky, Dolly Oblonská sa kvôli deťom zmieri s konvenčným necitovým vzťahom, u Levinovcov sa cit prehĺbi, pevné mravné základy vzťahu sa obohatia o pochopenie. A hoci hlavnou hrdinkou románu je Anna – večný symbol utrápeného ženského srdca – ideálom rodiny sú tu Levinovci a ideálnym mužom Levin, ktorý vyjadruje Tolstého názory. Román Anna Kareninová odráža celú epochu v živote ruskej spoločnosti na prechode ku kapitalizmu a rieši mnohé dôležité problémy súčasného obdobia. Tolstoj presvedčivo ukazuje aký zhubný vplyv majú nové kapitalistické vzťahy na všetky stránky verejného i súkromného života. Vidno to predovšetkým na obrazoch zo života petrohradskej pokryteckej aristokracie. Rozklad rodiny je tu bežným javom, náboženstvo iba pláštikom, ktorým sa zakrýva morálny rozvrat. Typickí predstavitelia tejto spoločnosti Betsy Tverská a muž ústrednej hrdinky Alexej Karenin sa starajú len o to, aby sa všetko zdalo slušné, vôbec im nejde o podstatu vecí. Annin muž je bezduchá „ministerská mašina“; celú svoju osobnosť a život obetoval byrokratickej kariére. Nezáleží mu na ženinej vernosti, bojí sa len škandálu. Od Anny žiada iba, aby tajila svoju lásku k Vronskému pred spoločnosťou. Jeho chladná vypočítavosť sa najvypuklejšie prejavila v rozhodnutí nepovoliť rozvod a nechať všetko po starom. Postava Anny Kareninovej je jedným z najväčších úspechov ruskej klasickej literatúry. Je to tragická postava ženy, ktorá sa pokúša vyslobodiť z pút falošnej morálky. Hlavným motívom konania Anny je jej obetavá a vrúcna láska k Vronskému. Tolstoj geniálnym majstrovstvom opisuje celú históriu tejto lásky, zobrazuje jej vznik a rast. Keď pokrytecká spoločnosť vynáša nad Annou svoju kliatbu, čitateľ už stojí na jej strane a vidí v nej ženu vysokej mravnej čistoty a sily, rovnako ako aj Levin:
„A Levin objavil v tejto žene, čo sa mu tak veľmi zapáčila, ďalšiu črtu. Nebola len múdra, graciózna, krásna, bola aj úprimná. Neskrývala pred ním, v akej je ťažkej situácii. Keď dohovorila, vzdychla si a na tvári jej zmeravel prísny výraz. Takto bola ešte krajšia ako predtým; ale bol to výraz nový, bol mimo rámca výrazov, ktoré zachytila na portréte maliarova ruka.

Levin pozrel ešte raz na portrét a na ňu, keď chytila brata za ruku a vyšla s ním, cez vysoké dvere, a pocítil k nej takú ľútosť a nehu, až ho to samého prekvapilo.“
Hrdinskú aureolu jej pridáva najmä duševná energia a odhodlanosť bojovať za vlastné šťastie. Skutočného šťastia však v podmienkach buržoáznych spoločenských vzťahov niet. Annu mučila myšlienka na syna, od ktorého bola odlúčená. So svojim trápením sa zverila Dolly, ktorej povedala:
„Iba tie dve bytosti, a jedna vylučuje druhú. Sú nezlučiteľné, a pritom o iné nestojím. Ak to nedosiahnem, je mi všetko jedno. Všetko, všetko mi je jedno. A nejako sa to už len skončí: preto o tom nemôžem hovoriť, nemám to rada. Nič mi nevyčítaj, v ničom ma neodsudzuj. Vo svojej čistote nemôžeš pochopiť hĺbku môjho utrpenia.“
Opis tajného stretnutia so synom, ktoré jej prinieslo toľko radosti a utrpenia, patrí k najlepším stránkam románu. No jej šťastie marilo i to, že svoju lásku dala človeku, ktorý sám bol typickým predstaviteľom aristokratickej spoločnosti. Jeho konanie podmieňovali egoistické motívy a mienka pokryteckého prostredia. Keď získal lásku Anny, ukojila sa jeho mužská márnomyseľnosť; Annina hlboká láska mu začala byť na obtiaž, keďže nevedel pretrhnúť zväzky, ktoré ho spájali s aristokratickým svetom lží a pretvárok. Anna to pozorovala a hlboko prežívala. Chápala, že v spoločnosti, kde vládne zákon džungle „človek človeku vlkom“, nemôže byť vyšších čistých citov. Sama je autorkou výroku, že „jediné čo ľudí spája je existenčný boj a nenávisť“.S prekliatím na ústach hádže sa Anna pod kolesá vlaku. „Áno, sužuje ma to veľmi, a rozum mi bol daný na to, aby som sa od toho oslobodila, čiže, musím sa oslobodiť. Prečo nezahasiť sviecu, keď sa už nieto načo dívať, keď ma pri pohľade na okolitý svet chytá už len hnus? Ale ako? Prečo sprievodca prebehol po tom pántiku, prečo vykrikujú tí mladí vo vozni? Načo hovoria, načo sa smejú? Všetko je nepravda, všetko lož, klam , zlo...!“
V poslednej časti románu už badať zjavné príznaky prechodu na roľnícke pozície. Prejavilo sa to najmä na postave Levina, ktorý prichádza k „sedliackej pravde“, a na riešení problému kapitalistických vzťahov, ktoré prenikali do všetkých oblastí života. Tolstého zaujímali všetky otázky, od ktorých záviselo povznesenie ľudskej dôstjnosti – problém lásky a manželstva, výchova detí a formovania charakterov, otázky umenia a vedy – a všetky podrobil nemilosrdnej analýze a hodnoteniu z pozícií utláčaných más.
V románe vystupuje veľa postáv a všetky sú reliéfne stvárnené. Zaujímavé je, že tu nenachádzame žiadne kladné postavy. Kompozícia románu odráža zložitosť ruského spoločenského života.

Niekoľko dejových pásem a viacej hlavných hrdinov nespája tradičná románová zápletka, ale „vnútorné zväzky“, t.j. komplex ideí. Významnú úlohu tu majú opisy prírody, ktoré autor komponoval ako svojrázne paralely na zvýraznenie duševných stavov a nálad svojich hrdinov.

Hlavným motívom tohto románu je biblické motto: „MOJA JE POMSTA, JA ODPLATÍM.“
To znamená, že ak človek miloval, trpel a sám seba zabil, tejto skazenej spoločnosti neprichodí byť sudcom. Tolstoj sa neodvažuje súdiť svoju hrdinku, aj keď nesúhlasí s jej zúfalým činom. Avšak práve jej smrť dokazuje, že život bábik z vyšších kruhov nie je neškodný a že ich lož prináša bolesť každému normálnemu živému človeku , ako náhle s nimi príde do styku.