Az po tomto zasahu Milusinom
rozhoduje sa grofka najprv spoznat svojho nadejneho snubenca a len potom sa
za neho vydat. Aj v tomto badat, ze Milusa ako osobnost daleko predstihuje
grofku, co grofka aj uznava, pretoze sa Milusi vo vsetkom podrobuje.
Podrobuje sa jej vsak len ako clovek, a nie ako osoba stojaca vyssie svojim
spolocenskym rangom.
Ide najma o tretie dejstvo, kde z podtextu citit grofkinu urazenost nad
tym, ze domnely mlady baron nezalubil sa do nej, ale do Miluse. Grofke sa
tu sprava k Milusi pichlavo. Dovodi moralkou svojej triedy a naznacuje, ze
keby domnely baron Kostrovicky spoznal, ze Milusa ulohu grofky len hra,
chytro by vytrezvel zo svojej lasky. Milusa vystihuje tento podtext
urazenosti, pretoze mala uz predtym dost moznosti spoznat grofkinu povahu;
po jej odchode vravi v monologu, ze "grofka zase ma nestastne kaprice " a
ze sa hneva preto, lebo domnely mlady baron nepoznal v znici svoju
snubenicu a choval sa k nej lahostajne. "Bo hrozne su zenske vo svojej
krase marnive! Lez kto sa im klania, k tomu su zmierlive, " doklada Milusa
a je zrajme, ze ma na mysli zeny z grofkinej triedy. Ved sama Milusa vo
svojej krase marniva nie je, to je predsa tiez jeden z podstatnych znakov,
ktorymi sa od grofky odlisuje.
Inak pre grofkin charakter je tiez priznacne, ze ked sa ako znica
dostava tvarou v tvar dvom mladikom , o ktorych vie, ze jeden z nich je jej
neznamym snubencom, a ked sa pokusa uhadnut, ktory z nich je baron
Kostrovicky, okamzite sa jej to podari. Naozjstny Kostrovicky to hned
komentuje poznamkou, ze znica ma "aristokraticke gusto". Grofka preoblecena
do kroja znice a netusieca, ze Kostrovicky a Rohon si podobne vymenili
svoje ulohy ako ona s Milusou, nevie utajit svoje sklamanie nad tym, ze v
baronovi spoznava toho skromnejsieho a vaznejsieho z dvoch mladikov.
Otvorene priznava, ze ten samopasnejci, ktory sa jej zaliecal so vsetkou
remeselnostou, s akou dvorievaju prislusnici vyssich vrstiev zenam z ludu,
pacil sa jej lepsie.
Palarik nezobrazil grofku ako postavu, ktora stoji s ludskej stranky
dost blizko slovenskym pracujucim masam. O tom svedci velmi
charakteristicka epizoda v poslednom dejstve. Ludovit, o ktorom uz grofka
vie, ze je tym prvym bronom, vyznava v zahrade kastiela znici lasku. Je to,
prirodzene, len take nezavazne vyznanie, akych urobi clovek typu mladeho
barona za svoj zivot cele desiatky. Ked ju chce objat, grofka - znica mu
hrozi, ze bude kricat.