Medzi mŕtve obete patrila aj Eponine, ktorá zachránila Mariusovi život a pomáhala v súvislosti s Cosette. Marius chcel po Gavrochovi aby odovzdal Cosette list, no prevzal ho Jean Valjean, ktorý sa po prečítaní týchto riadkov potešil, citujem: „ .. Umieram. .. Keď budeš toto čítať, moja duša bude pri Tebe a bude sa na Teba usmievať.“ A rozhodol sa ísť na barikádu v plnej zbroji. Medzičasom už Gavroche slúžil barikáde. Zbieral pre ňu náboje od padlých mužov. To sa mu však stalo osudným. Keď dobyli barikádu, Jean Valjean zachránil Mariusovi život. Keď Mariusa zranili odniesol ho cez kanále k jeho starému otcovi. Po čase, keď sa Marius uzdravil, sa s Cosette konečne stretli. Mariusov starý otec súhlasil so svadbou a tak sa vo februári 1833 vzali. No pri slávnostnej večeri nebol Jean Valjean. Pobolievala ho ruka, tak išiel domov a celú noc premýšľal o Cosette. No nakoniec sa Mariusovi priznal, že si to zranenie iba vymyslel a priznal sa aj s tým, že je galejník. Mariusa to zarazilo, no napriek svojej vôli dovolil Jeanovi Valjeanovi navštevovať Cosette každý večer. Jean Valjean sa snažil znepriateliť si Cosette, preto jej začal vykať. V prvý deň bola z toho všetkého zmetená. Na druhý deň sa už nič nepýtala a bola čím ďalej, tým smutnejšia. Nakoniec Jean Valjean už neprišiel. Marius si myslel, že peniaze, ktoré mu Jean Valjean daroval ako svadobný dar sú ukradnuté. Dostal list, v ktorom mu Thénardier ponúka dôležitú informáciu ohľadne Jeana Valjeana. Chcel ho zničiť, očierniť, ale namiesto toho ho očistil od vín, a Marius spoznal záchrancu svojho života. Totiž keď sa mu Jean Valjean priznal k svojej minulosti, vysvetlil si to zle a teraz všetko pochopil. Rýchlo našiel Cosette a ponáhľali sa za ním. Keď sa navzájom poprosili o odpustenie boli veľmi šťastní. No keď im Jean Valjean oznámil, že umiera, Cosette sa rozplakala a spolu s Mariusom mu nahovárali že neumrie, no on sa len usmieval. Po príchode doktora sa chceli spýtať ako to s ním je, ale on im to naznačil pohľadom. Keď im vytkol, prečo prišli tak neskoro, Jean Valjean to videl a povedal: citujem: „Zomierať, to je nič, hrozné je nežiť.“ Potom dodal: citujem: „Keď umiera bytosť, ktorá nám je drahá, dívame sa na ňu pohľadom, ktorý sa jej kŕčovite drží a ktorý by ju chcel zdržať.“ Ešte ich požiadal, aby pristúpili bližšie, aby mohol položiť svoje ruky na ich hlavy, povedal im ako veľmi ich ľúbi a zomrel. Jean Valjean si žiadal byť pochovaný v zapadnutom kúte cintorína, bez mena na hrobe. Tak sa aj stalo. Pochovaný bol v kúte cintorína v mieste, kde nikto nechodil.