Victor Hugo Cosette

V jeden podvečer zanechala mladá žena menom Fatima dievčatko menom Cosette u rodiny Thénardierovcov, ktorí vlastnili krčmu a mali dve dcéry Eponine a Azelmu. Citujem: “Dieťa tejto ženy bolo priam božské stvoreniatko, dvojročné až trojročné dievčatko. Pod nadvihnutou sukničkou bolo vidieť biele, bucľaté a pevné stehno. O jeho očiach sa dalo povedať iba toľko, že boli veľmi veľké a že mali nádherné riasnice.“ Nechala ju tam v presvedčení, že sa budú o ňu dobre starať. Avšak opak bol pravdou. Keď sa dostali do dlhov, predali všetko Cosettino oblečenie, čo jej zanechala matka. Keď matka prestávala platiť Thénardierovcom dohodnuté mesačné splátky, začali sa k nej správať horšie ako k psovi. Stala sa ich slúžkou. Keď mala práve osem rokov, všetko sa zmenilo. Od Thénardierovcov ju odviedol Jean Valjean. Bol to starší pán v starom kabáte a v pokrčenom klobúku. Než Fatima zomrela, sľúbil jej že sa o Cosette postará. A to aj splnil. Na druhý deň ešte večer sa dostali do Paríža. Trochu si objasnime minulosť Jeana Valjeana. Bol to bývalý galejník. Potom čo bol neprávom odsúdený za krádež chleba pre sestrine deti, odsedel si devätnásť rokov na galejach a päť rokov za pokusy o útek. Keď sa dostal z väzenia, uchýlil ho milostivý biskup, ktorému ukradol strieborné príbory. Keď ho chytili a priviedli pred biskupa, biskup povedal: citujem: “Ach, to ste vy! Teším sa, že vás vidím, ale ako to, veď som vám dal aj svietniky, aj tie sú strieborné! Prečo ste si ich nevzali s príbormi?“ Tento zážitok ho úplne zmenil. Stal sa aj starostom a ľudia ho mali radi. Po odchode s Cosette do Paríža bol stále prenasledovaný ako galejník, preto nemali trvalé bydlisko. Až raz si našli bývanie v kláštore, kde žili pokojným životom. Z Cosette sa začala vyvíjať krásna, pôvabná mladá dáma. Jean Valjean jej chcel poskytnúť viac voľnosti a preto sa z kláštora odsťahovali do domčeka v úzadí.

Marius bol študovaným právnikom, ktorý mal rád slobodu a preto nenastúpil do práce, aj keď bola dobre platená. Privyrábal si letnými brigádami. Najradšej chodil do Luxemburských záhrad na prechádzky, kde sa stretol s Cosette. Cosette a Jean Valjean tam chodili každý deň. Zo začiatku sa Mariusovi zdala Cosette škaredá, ale až po ročnej prestávke navštevovania Luxemburskej záhrady ju skoro ani nepoznal. Veľmi opeknela. Marius sa tam chodil každý deň prechádzať až raz, citujem: „ Bol krásny, lahodný deň.

Marius otvoril celú svoju dušu prírode, nemyslel na nič, žil a dýchal, prešiel okolo tej lavičky, dievča zdvihlo na neho oči, ich pohľady sa stretli. Čo to len bolo tento raz v pohľade toho dievčaťa? Nebolo v ňom nič a bolo v ňom všetko. Čudný lesk v ňom prešibol.“ Po dlhšom čase, cez ktorý si dával Marius niekoľkodňové prestávky v chodení do Luxemburských záhrad, sa Jean Valjean aj s Cosette presťahovali do menšej vily aj so záhradou.
Keď sa znovu začali stretávať v Luxemburských záhradách, pri pohľade jeden na druhého rozbúšili sa im srdcia, začali k sebe cítiť náklonnosť. Jeden deň ich Marius sledoval po ceste domov a spýtal sa domovníka na Jeana Valjeana. No domovník mu to prezradil a na druhý deň sa odsťahovali. Po dlhšom čase nechodenia do Luxemburských záhrad sa Jean Valjean spýtal Cosetty, či chce ísť do Luxemburskej záhrady a ona s nadšením súhlasila, ale keď tam nestretla Mariusa bola strašne smutná a už sa jej tam nechcelo ísť. Za vilou v ktorej bývali, sa nachádzala záhrada plná stromov a kríkov. Za vilkou, v ktorej bývali, sa nachádzala záhrada plná stromov a kríkov. Jean Valjean odchádzal občas z domu, no nikto netušil kam. A jedného takého večera, keď nebol doma, sadla si Cosette na lavičku, ktorá bola v záhrade. Po chvíľke dumania sa išla poprechádzať po záhrade a keď sa vrátila k lavičke, našla na nej kameň. Zľakla sa a utiekla. Na druhý deň sa tam vrátila a keď ten kameň zodvihla, našla pod ním list. Bolo v ňom pár krásnych úvah o láske, citujem: „Láska je dosť mocná, aby poverila celú prírodu svojimi posolstvami. Ó jar, si listom, ktorý jej píšem!“ Ešte v ten večer po zotmení sa vychystala do záhrady. Keď si sadla na lavičku prišiel k nej Marius a prihovoril sa jej. Potom sa dlho rozprávali. Medzičasom vstúpil do deja malý chlapec Gavroche, ktorý bol synom Thénardierovcov. No tí ho nechceli a preto bol dieťaťom ulice. Sám sa pretĺkal životom, no aj keď žil v biede, pomáhal aj ostatným sirotám. Cosette a Marius prežívali svoju veľkú lásku každý večer. No v jeden deň ich schôdzky prišla Cosette ustarostená a oznámila Mariusovi, že odchádzajú s Jeanom Valjeanom do Anglicka. Mariusa napadla jedna myšlienka, že sa s Cosette ožení a ona neodíde. Tak jej povedal, že sa stretnú až o dva dni o 9,00 hod. So svadbou však nepochodil a keď prišiel na miesto stretnutia, Cosette tam nebola. Práve vtedy vypukla Francúzska revolúcia a on ide bojovať na barikády. Bol tam aj mladý Gavroche, ktorý sa snažil všetkým pomáhať a rozveseľovať každého. Nastali kruté chvíle. Po skončení prvého boja zostalo strašne veľa mŕtvych a ranených.

Medzi mŕtve obete patrila aj Eponine, ktorá zachránila Mariusovi život a pomáhala v súvislosti s Cosette. Marius chcel po Gavrochovi aby odovzdal Cosette list, no prevzal ho Jean Valjean, ktorý sa po prečítaní týchto riadkov potešil, citujem: „ .. Umieram. .. Keď budeš toto čítať, moja duša bude pri Tebe a bude sa na Teba usmievať.“ A rozhodol sa ísť na barikádu v plnej zbroji. Medzičasom už Gavroche slúžil barikáde. Zbieral pre ňu náboje od padlých mužov. To sa mu však stalo osudným. Keď dobyli barikádu, Jean Valjean zachránil Mariusovi život. Keď Mariusa zranili odniesol ho cez kanále k jeho starému otcovi. Po čase, keď sa Marius uzdravil, sa s Cosette konečne stretli. Mariusov starý otec súhlasil so svadbou a tak sa vo februári 1833 vzali. No pri slávnostnej večeri nebol Jean Valjean. Pobolievala ho ruka, tak išiel domov a celú noc premýšľal o Cosette. No nakoniec sa Mariusovi priznal, že si to zranenie iba vymyslel a priznal sa aj s tým, že je galejník. Mariusa to zarazilo, no napriek svojej vôli dovolil Jeanovi Valjeanovi navštevovať Cosette každý večer. Jean Valjean sa snažil znepriateliť si Cosette, preto jej začal vykať. V prvý deň bola z toho všetkého zmetená. Na druhý deň sa už nič nepýtala a bola čím ďalej, tým smutnejšia. Nakoniec Jean Valjean už neprišiel. Marius si myslel, že peniaze, ktoré mu Jean Valjean daroval ako svadobný dar sú ukradnuté. Dostal list, v ktorom mu Thénardier ponúka dôležitú informáciu ohľadne Jeana Valjeana. Chcel ho zničiť, očierniť, ale namiesto toho ho očistil od vín, a Marius spoznal záchrancu svojho života. Totiž keď sa mu Jean Valjean priznal k svojej minulosti, vysvetlil si to zle a teraz všetko pochopil. Rýchlo našiel Cosette a ponáhľali sa za ním. Keď sa navzájom poprosili o odpustenie boli veľmi šťastní. No keď im Jean Valjean oznámil, že umiera, Cosette sa rozplakala a spolu s Mariusom mu nahovárali že neumrie, no on sa len usmieval. Po príchode doktora sa chceli spýtať ako to s ním je, ale on im to naznačil pohľadom. Keď im vytkol, prečo prišli tak neskoro, Jean Valjean to videl a povedal: citujem: „Zomierať, to je nič, hrozné je nežiť.“ Potom dodal: citujem: „Keď umiera bytosť, ktorá nám je drahá, dívame sa na ňu pohľadom, ktorý sa jej kŕčovite drží a ktorý by ju chcel zdržať.“ Ešte ich požiadal, aby pristúpili bližšie, aby mohol položiť svoje ruky na ich hlavy, povedal im ako veľmi ich ľúbi a zomrel. Jean Valjean si žiadal byť pochovaný v zapadnutom kúte cintorína, bez mena na hrobe. Tak sa aj stalo. Pochovaný bol v kúte cintorína v mieste, kde nikto nechodil.

Na hrobe bol položený kameň na ktorom bol ceruzkou napísaný text: citujem:

„ On spí. Hoc sudba zlá s ním čudne zachádzala,
On žil. A odišiel, keď anjela mu vzala.
Prišla tá hodina tak prosto, nevinne,
Jak noc, čo musí prísť, keď deň sa pominie.“

Úvaha:

Dúfam, že tí, ktorí túto knihu čítali sa zhodnú s uvedeným opisom udalostí a tí, ktorí knižku nečítali, si ju na základe tohto popisu so záujmom prečítajú. Po celý čas čítania knižky som mala zvláštny pocit. Udalosti a prostredie deja sa mi zdalo veľmi pochmúrne a smutné. Veľmi sa mi páčil vzťah medzi hlavnými postavami, ich láska k sebe a k blížnemu, obetavosť, aj keď to nemali v živote ľahké. Na druhej strane sa mi nepáčili dospelí Thénardierovci. Predstavovali temnú stránku toho všetkého čo sa dialo, no kto to čítal určite postrehol, že ich deti už také ako oni neboli pretože ich svet zmenil. A to sa stane asi s každým človekom na svete.

Zdroje:

Cosette od Viktora Huga -