Ján Smrek: Básnik a žena

JÁN SMREK

vlastným menom - Ján Čietek /16.12.1898, Zemianske Lieskové - 8.12.1982 Bratislava/

BÁSNIK A ŽENA (1934)

- básnická skladba zaznamenavajúca určitý posun od zážitkovosti k reflexívnosti v tvorbe autora
- k úvahám vyprovokovala básnika opäť žena, avšak tento raz ide o tému lásky ako trvalej hodnoty v živote človeka, o filozofiu lásky
- podľa spomienok autora báseň vznikla už v januári roku 1923, keď sa vracal bratislavským korzom od Reduty, okolo hotela Karlton popod Michalskú bránu na Palisády, kde býval. Predním išla krásna žena, ktorá ho zaujala postavou, chôdzou. Neoslovil ju, ale šiel za ňou a v hlave vznikal dialóg medzi ňou a ním.

Kompozícia
- skladbu autor komponoval ako rozhovor medzi básnikom a neznámou kráskou, s ktorou sa náhodne zblíži a vedie dialóg, poňatý kontrapunkticky, o vzťahu muža a ženy, o ženskej inšpirácii, o básnickej tvorbe, životnej skúsenosti, atď. Dielo je delené na päť kapitol:
• V zasneženom parku
• Pokračovanie jarné
• Letná noc na vode
• Padajú listy
• Po desiatich rokoch
Forma a výrazové prostriedky
- na rozdiel od predošlých adorácií ženy, realizovaných uvoľnenou strofou a veršom (kde "reč spieva"), tu použil autor prísnu formu, čím dosiahol vhodný rámec pre svoj zámer. Myšlienkovú hutnosť a výrazovú striedmosť vyprovokovala práve "prísna", disciplinovaná forma.
- dialóg je živí, vtipný, zo strany ženy koketný a zo strany básnika zvádzajúci
- jednotlivé repliky autor zapisuje do veršov, ako hociktorú inú báseň. Má jedenásťslabičný verš s obkročným rýmom (a b b a):
- repliky ženy uvádza autor úvodzovkami, repliky muža bez nich, pretože celá skladba je výpoveďou básnika
- básnická skladba je písaná ako dramatický text. Dialóg nie je prerušovaný napríklad opisom prírody:
Preto ma zvábilo dnes snežné perie;
tak lahodí to, keď sa všetko belie;
a krásky hemžia sa tu ako víly.
- rovnako je to i s reflexívnymi časťami:
Lásky - tej nemám, iba reflex márny,
bôľ sa mi zbridil, že bol jednotvárny.
Eh, život chutí mi sťa popol suchý...
pretože autor tieto názory a pocity, či úvahy vsúva do úst muža - básnika. Celé dielo je jeho výpoveďou. Všetky tieto deje sú súčasťou repliky muža.
- metafora:
Cítim, že v dnešnom svete nie je hodné
kvet duše stlať len ako púhu slamu
pred kone, rezať z neho sečku samú
pre duše hlinené negramotné,
alebo dočahovať k lemu neba,
dobývať odtiaľ perly, diadémy
a potom siať ich po blatistej zemi.

- gradácia opakovaním slov či už v strede veršov, alebo prostredníctvom anafory
a vy ste krásna. Krásna neskonale.
Témy a ich spracovanie
1. ženská krása, žena - ako básnická inšpirácia, či stelesnená krása
Darmo, z vás žien vždy príťažlivosť vanie.
Ja vzbĺknem pri ženách jak otep slamy.
2. opisy prírody
Hľa, z okien ľadové už zmizli kvety
a živé snežienky nám rastú v hore.
3. reflexie o poézii, láske, živote, či mladosti
Ach, čo ťa nadchne dnes, čo puto rúcha
strhne ti z ramien, bys´ sa mocou citu
povzniesol nad fádnu zem ku blankytu,
čo nadšení ti operutí ducha?

Mladosť je iba vtedy niečo hodná,
keď vyprázdnime pohár jej až do dna.
4. erotická téma
A aj z vášho dychu
pálčivosť sála toľká, že až volá,
aby som náhle, ako bez rozvahy
na rty vám priložil bozk jeden vlahý.
Rozbor "deja" diela
Básnik a žena je pokusom básnika prostredníctvom poézie vyjadriť akúsi dejovosť, akýsi príbeh odohrávajúci sa počas dlhšieho časového obdobia hovoriaci o skutočných pocitoch autora. Vystupujúcimi sú len dve postavy: básnik - muž s autobiografickými črtami autora a neznáma žena, ktorá okúzlila autora i v skutočnosti. Hoci sa osobne s kráskou nikdy v rozhovore nestretol, rozhovor je len fiktívny, je veľmi dokonale rozpracovaný a vnucuje pocit reálne uskutočneného. Zaujímavým je i fakt, že hoci títo dvaja ľudia majú k sebe veľmi blízko, autor ani na moment nespomenie niektorého meno, či im nedá možnosť dôvernejšieho vzťahu, všetky zjavne dôverné gestá, bozky i objatia, v skutočnosti sú len flirtom.

KAPITOLA PRVÁ - V ZASNEŽENOM PARKU
Básnik, očarený krásou okoloidúcej ženy, dlho ju pozorujúc, sa jej snaží nenútene ľahko prihovoriť. Ona je ostýchavá, nechce sa dávať do reči s cudzím mužom. Pozerám na vás, sprevádzam vás stále:
dovoľte aspoň slovo, krásna pani!

"Ach nie..."

Nuž nesmiem vypovedať ani,
jak prelestné sú tieto januáre?

"Veď nepoznám vás!"
Avšak postupne sa básnikovi podarí ju osmeliť (nie nadarmo je majstrom slova).

Hľa, ste tak sama! Ťažko sa vám vníma,
jak majestátna, krásna je tá zima,
tie hebkým perím zašatené sady!

"Skutočne..."

A ja pri tom všetkom badám,
i tu že na človeka príde nuda,
keď osamotenosť je príliš krutá.
Či nezdieľate moju mienku?

"Hádam..."
Už tu zo začiatku je cítiť, že básnik z diela je tým istým básnikom, ktorý toto dielo píše, totiž veľa vlastných skúseností, zážitkov, útrap premieta i do svojich reflexii v diele.
osud mi nechcel žičiť dokonale.
Premnohí ľudia nektár pijú stále,
k mnohým zas život skúpy je vo všetkom...
Až pri predstavení básnika, žena prichádza na to, s kým má tú česť - je to TEN známy básnik. Tu sa rovnako i fiktivita diela prepletá so skutočnosťou. Práve v tomto období sa na čas autor odmlčal - rozoberá to i tu.
"A vaše meno?"

Smrek.

"Ach, to vy ste?
Kto by si myslel! Od istého času
len na vaše sa verše všade tážu.
Sú také smutné, lež i zápalisté.
A vy že by ste viacej nepísali?
to nie je možné!"

Ver´ tak, moja pani.
Musím to nechať. Nemám chuti ani;
svet nevie oceniť dnes duše dary.
Kráska sa snaží básnika, hoci cíti jeho bolesť a beznádej, opäť naladiť ku tvorbe.
Len tak som pristúpil k vám, posmelený,
že z očú žiarila vám neha ženy.
Šťastie sa málokedy núka samo...

"Vidíte, že sa ešte nadchnúť viete!"
Básnik sa kráske zdôverí z dávnou túžbou napísať báseň o niečom tak očarujúcom, ako je ona, pričom ona je z toho zmätená. Sama nevie pochopiť, prečo práve žena má byť tou inšpiráciou. Básnik má svoju odpoveď - žena je preňho oltárom, pred ktorý je hodno sa klaňať.
A lásku máme v ženách stelesnenú.
Preto sa koria im i ľudia hmoty,
nie iba básnici a idioti.
Celý svet miluje a vzýva ženu.
Lež básnik nadovšetko.
Žena, očarená, pozve básnika na čaj, on sa tiež netají svojou túžbou pokračovať v rozhovore. Obaja sú tým druhým očarení, žena koketuje, básnik obdivuje a zvádza.
Rozídu sa s dohodou stretnutia čo najskôr.
Ja vyznám: dnešný deň len pocit blahý
v mysli mi zanechá. A preto, pani,
prosím, by prišli ste i nabudúce.

KAPITOLA DRUHÁ - POKRAČOVANIE JARNÉ
Zo začiatku jemný opis prírody s dôrazom na jej krásu ešte väčšiu, keď sa v nej prechádza neznáma kráska.
Hľa, z okien ľadové už zmizli kvety
a živé snežienky nám rastú v hore.
Mne zima nikdy nezdala sa takou
krásnou a milou, ako čo vás poznám.
Básnik ďalej odhaľuje city svojho srdca, vzýva krásu a ospevuje neznámu. Ona je ním a jeho rečou tak očarená, že nevie, či tomu má skutočne veriť. Už nielen básnik, ale aj žena vedú dlhé monológy plné obdivu toho druhého.
Či môžem sputnať ruky, zavrieť oči,
keď vy vo svojom ženskom majestáte
predo mňa stanete si v jarnom šate
jak pružná mladá breza na úbočí?
Monológy su rovnako plné reflexií o láske, či dokonca mladosti. Správajú sa k sebe už veľmi dôverne, bozkávajú i objímajú sa - tieto znaky náklonnosti nahrádzajú postupne slová.
"Nič nevravíte.

Zamĺkli ste zrazu.
Či teraz sú len bozky vaše slová?"

KAPITOLA TRETIA - LETNÁ NOC NA VODE
Opäť priamym vstupom do deja, bez opisov, úvodov a pod. pokračuje romanca ďalej. Momentálne sa dej odohráva opäť na neznámom mieste, veslujúc v loďke. Žena sa snaží pochopiť zmýšľanie básnikov. "Povedzte, majú také, jak vy, zvyky
básnici všetci? Veď vy večne vari
nedbali by ste sedieť pri pohári
a opájať sa vínom erotiky!"
Tu básnik už priamo priznáva lásku k neznámej.
Nechcem sa lepším zdať, len jak som v skutku,
lež nijaký čin nebude mi ťažký,
aby ste boli šťastná z mojej lásky
a oči vaše nepoznali smútku. Žena tomu nechce veriť, že básnik ako milovník mnohých žien môže milovať len ju jedinú. Priznáva svoje sympatie k básnikovi, opätuje mu jeho city. "Ja i v tejto chvíli,
hoc vidím, ako vaše oko sála,
viem, že len mne sa láska naša stala
jediným zmyslom"
Básnik ďalej vyznáva svoje city, chce s ňou ostať naveky, žena pomaly v jeho objatí.
Spi sladká. Holubice tvojej hrudi
symbolizujú nesmrteľnú túžbu.
Pohansky krásnu svoju modloslužbu
nad nimi slúžim. Pokorný a hrdý.

KAPITOLA ŠTVRTÁ - PADAJÚCE LISTY
Básnik obdivuje prírodu.
Padajú listy.
Neznáma sa stáva chladnou, on nechápe čo sa deje.
Kam hľadíte? Ste taká zamyslená.
Len nemo ku mne pritískate ramä.
Že jeseň je, my smutnými byť máme?
Kráska sa priznáva.
"Dnes som s vami
už posledný raz. Áno...Už sa musí
rozlúčiť zrak môj s oka vášho jasom.
Ach, odpusťte mi náhlu bolesť túto.
Pozrite, také ťažké slová sú to,
že vysloviť ich dlho nemohla som"

Čo riekli ste? Tie slová sotva vnímam
či prišli z vašich úst? Či z hĺbky lesa?
Vy, drahá, že dnes so mnou lúčite sa?
A azda navždy? Ach, aká to zima
z tej hory zrazu do tváre mi dýchla...
Ona nevie ako to ospravedlniť. Priznáva sa k inému mužovi, ktorý ju čaká dole v meste a s ktorým sa chystá odísť. Stále však miluje len jeho, jej srdce patrí len jemu. S tým aj odchádza.
"Najkrajšie sny sa málokedy splnia
a my, keď najkrajšie sa milujeme,
tiež iba sníme."

"Nebuďte smutný.

Beriem vašu hlavu
do svojich rúk a lásku našu žhavú
bozkami poslednými posväcujem."
On smúti, no vie, že ju nemá právo zdržovať, sám sa obviňuje z toho, čo sa deje.
Som iba básnik, človek nepraktický,
poraziť sŕdc, čo šťastie loví vždycky,
ale sám záruk, šťastia sotva dáva.

"Vy pre inakší ste sa narodili.
Vás nesmie sputnať náruč jednej ženy,
nech z vašich rtov vždy nové iskry sršia.
Viem, veľa lásky, ale viacej ešte
voľnosti potrebuje vaše srdce,
by bolo hrdé vždy a na boj súce."
Rozlúčenie.
Posledné slovo, láska moja: Zbohom!

KAPITOLA PIATA - PO DESIATICH ROKOCH
Básnik sa opäť sám v zime prechádza po parku a...
Chvíľa krátka,
a v sluch mi hlas sa vrezal, taký zvláštny...
Je prelud postava, čo kol sa mihla?
Zrak, citlivý jak kompasová ihla,
obraciam za ňou. Teraz stojím šťastný,
jej, dávnej svojej láske, zoči - voči.
Dojatý, neverí vlasným očiam, chce krásku zas raz pobozkať...ona sa zdráha, dívajú sa ľudia. Ale nezabudla...má všetky jeho básne, stále o ňom sní...
Stále miluje len ju, aj keď mal mnoho iných žien, miluje len ju...aj keď píše iné, miluje len ju.
"Takéto zvláštne ste vy teda plemä,
vy básnici. Ten trúchli, ten zas plesá
a všetci svorne pretvarujete sa."

Áno, my často mystifikujeme.
Život náš iný je než verše naše.
Bo čo je skutočné, je každodenné
a pre inšpiráciu menej cenné.

A ďalej? Problém je i ďalej prostý:
kto osteň v srdci nosí, vzýva kvety
a s kým zas oslík žitia kluše mierne,
ten sa chce pribiť na kríž za osudy
ďalekých mu a ľahostajných ľudí.
Z jeho slov neznáma cíti jeho nešťastie...jeho samotu...jeho trápenie. Čo on ale popiera so slovami, že poézia mu všetko vynahradí.
Na otázku, či je šťastný v láske jej len pripomenie jej dávne slová, že básnik sa nemá držať jedného náručia jedinej ženy.
Keď nájdem lásku, hneď i tŕpnem pred ňou,
že jedného dňa stane sa snáď všednou
a bude bolesť väčšia ako prvá.

"A preds´ sú samá láska vaše knižky."

Áno. Bo preto, že ňou neoplývam...
Ona nevie pochopiť, že tak nešťastný o bolesti nepíše.
Ach, bolesti je toľko na tom svete
a toľko kníh sa iba o nej tvorí,
že ja už nechcem ešte nové slzy
prilievať v oceán ten nekonečný.

Oj, v živote je toľká krása skrytá,
že vlastne hlúpe je tvár robiť kyslú
pred húfmi ľudí verne zápasiacich.
Opäť rozpráva o láske ako pred rokmi. Opäť podľahúva kráse neznámej.. Ona priznáva sa, že žije len v zlatej klietke, že nevydala sa z lásky, teraz je nešťastná a stretnutie s ním je dodalo zas silu dýchať. Treba sa lúčiť...
Tak skončil som. A tieň sa rozostrel mi
pred očami, ba - vlhký - sadol na ne.
A ona odišla.

Pri bráne holej
keď ruky vystrel som, už nebolo jej.
Len miesto, nohami jej vyšliapané
na mäkkom snehu, ešte ostalo mi.

Pri ňom som stál a díval sa naň nežne.
Na viečka sadali mi vločky nežné
a spánok vysielali na mňa domy.
Čo vravíš, srdce? Tiché je jak pena.
Len pery, tie sa ešte pohybujú.
Hovoria čosi, čosi vyslovujú.
To najslastnejšie ľudské slovo: žena.


..................................................................................................

Použitá literatúra:
Ján Smrek: Básnik a žena, Bratislava, 1983, mimo edície
Milada Caltíková: Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry, 2000, Enigma.

Zdroje:

Ján Smrek: Básnik a žena, Bratislava, 1983, mimo edície -
Milada Caltíková: Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry, 2000, Enigma -