Ján Botto sa narodil 27.1.1829 vo Vyšnom Skalníku. Národne sa uvedomoval v Levoči, kde študoval na lýceu v čase, keď sem prišli trinásti Štúrovi prívrženci z Bratislavy na protest proti zosadeniu Ľ.Štúra z katedry. Osvojil si Štúrove ideové a národnospoločenské náhľady a jeho názory na ľudovú poéziu. Všetko toto dôsledne uplatňoval vo svojej básnickej činnosti. V Levoči začal svoju literárnu činnosť. Pod pseudonymom Janko Magihradský prispieva do študentského, rukou písaného, časopisu. Revolúcie sa aktívne nezúčastnil a hodnotil ju z hľadiska štúrovcov. Nepochopil reakčnosť zásahu ruského cára na jej potlačenie. Bol sklamaný z nesplnenia túžob vlastnej generácie.
Botto, rovnako ako ostatní štúrovci, hľadal podnety a pramene svojej básnickej tvorby v ľudovej slovesnosti. Jeho lyrické básne a balady sú obrazom neutešenej národnej situácie v porevolučných rokoch. Pretože ťažké položenie národa bolo takmer bezvýchodiskové, vyústenie básní smeruje do vízií. Prispieva k tomu aj jeho básnická povaha, ktorá mala sklony k zmyslovému videniu. V jeho vyjadrení sa zvýrazňuje farebnosť. Stavebným princípom v jeho básniach je kontrast, v ktorom tma predstavuje záporné sily a svetlo životný klad. Ťažká politická situácia ( Bachov absolutizmus ) nútila básnika využívať také prostriedky, ktoré by mu umožnili vyjadriť revolučné nálady a vlastenecké cítenie. Zomrel 28.4.1881.
Botto popri J.Kráľovi rozvinul niektoré svojské črty romantickej balady. Baladický hrdina splýva s prostredím a situáciami. Dynamika deja sa dosahuje stupňovaním hrôz, nie rozporom medzi dobrom a zlom. Na vytvorenie presnejšej predstavy tragiky využíva dialóg, zvukovo malebné slová, skratkovitosti reči. Medzi najúspešnejšie balady patria Žltá ľalia a Margita a Besná.
V balade Žltá ľalia rieši mravný konflikt. Manželia si dajú sľub vernosti, ktorý sa nemá porušiť ani smrťou. Avšak Eva daný sľub nedodrží a po Adamovej smrti sa vydá. Za morálny priestupok nasleduje trest (21).
Margita a Besná je baladická príhoda o smrti siroty, ktorá musí zomrieť pre žiarlivosť macochy (22).
Z Bottovej tvorby najmä v mladších rokoch cítiť zanietenosť za ideály revolúcie, a to najmä v básniach K mladosti a Pochod. V prvej sa vyslovuje za nový život. Volá po takej piesni, ktorá by mohla otriasť starým spráchniveným svetom. Podobne v básni Pochod (ponáška na Petőfiho) volá po revolučnom čine. Kladie priamo otázku : „Či chceš voľnosť a či putá ?“
Básnické dielo Jána Bottu rozsahovo nie je veľké, zato však tematicky dosť pestré. V poézií našiel prostriedok, ako živiť v ľude vieru v krušných časoch národnej a sociálnej neslobody.
V baladách vyslovil potrebu dodržiavať mravné zásady, ktorých porušenie sa trestá.
Botto ako odchovanec národnoobrodeneckých ideálov epochy romantizmu hľadal v jánošíkovskej tematike podnety vyjadriť svoje vlastenecké a protifeudálne názory. Už v čase levočských štúdií napísal lyrickú Pieseň Jánošíkovu, ktorá obsahuje niektoré črty hrdinských činov Jánošíka a tvorí východisko pre neskoršiu skladbu Smrť Jánošíkova. Táto vznikla v porevolučných rokoch, v období najväčšieho národného a sociálneho útlaku Bachovho absolutizmu. V dôsledku tejto pochmúrnej situácie sa Jánošík v básnikovom zobrazení nepoddáva v hrdinských, bojových situáciach, ako je známy z ľudového podania. Bottov Jánošík už len s trpkosťou spomína na svoj odboj (Smrť Jánošíkova : „Zbíjal som ja, zbíjal, boj za pravdu bíjal“) a vyjadruje náladu jeho generácie po neúspešnej revolúcií. Postava Jánošíka potom už nepredstavuje len odboj proti feudálnej zvôli, ale aj úvahy súvekého vlastenca v boji za národnú slobodu. Majstrovsky tu rozvinul jánošíkovskú tému. Heroizmus a tragika Jánošíka symbolizuje osud slovenskej romantickej generácie. Postava Jánošíka nie je historická, autor sa inšpiroval ľudovými povesťami a rozprávkami. Po dlhé roky bolo toto dielo zdrojom národného povedomia.
Smrť Jánošíkova je lyricko-epická skladba, autorom nazvaná romancou. Skladá sa z predspevu a deviatich spevov. Spevy sa kompozične líšia, nájdeme tu prevládajúci opis a charakteristiku – I. spev; prerozprávanie zlapania – II. spev; žalospev – III. spev; reflexie – IV. a V. spev. Dejová línia je slabá, bez epizód. Prevláda 12 – slabičný verš s prestávkou po šiestej slabike. Napriek výnimočnosti života zbojníkov si autor vyberá zlapanie, väznenie a popravu Jánošíka, čím symbolizuje stav národného hnutia po neúspešnej revolúcii 1848/49. Zjednocujúcim kompozičným prostriedkom jednotlivých spevov je princíp kontrastu, protikladu. Napr. vatra horiaca - vatra zhasínajúca, sloboda vo voľnej prírode - štyri steny temnice, tma - svetlo, noc - deň, skutočnosť- alegória.
Jánošík je v prvých dvoch spevoch predstaviteľom protifeudálneho odboja a postavou z ľudovej slovesnosti. V IV. speve sa mení na romantického hrdinu a v V. speve je alegorickou bytosťou.
I.spev: Dielo začína obrazom vatry a hôrnych chlapcov(1). Žijú slobodne, vedia o nich až v Budíne(2). V očiach ľudu sú vykonávateľmi spravodlivosti(3). Jánošík výzorom a vlastnosťami zodpovedá ľudovej tradícii. Má nezvyklé oblečenie - červený dolomán, zelenú košieľku - a zbraň. Je prísny k bohatým a láskavý k poddaným, štedro „meria dukáty z klobúka“ a vzácnu látku „meria od buka k buku“. Vzbudzuje rešpekt pánov a lásku u jednotlivých ľudí, oddanosť vo svojej družine(4). Modlia sa za neho aj siroty. I. spev končí obrazom hôrnych chlapcov sediacich pri vetre, oheň – symbol slobody a odboja – slabne až nakoniec zhasína(5).
II.spev: je rámcovaný motívom pastierika a stáda, za ktorým už nikdy Jánošík nepôjde. Jánošíka zlapali. Prerozprávanie sa graduje na trikrát(6). Jánošík má nadprirodzené schopnosti presne tak, ako to podáva ľudová rozprávka. Je nezraniteľný, ani „more drábov“ ho nezastraší, lebo má v opasku silu, ktorú možno zničiť strelou spakruky. Strela spakruky prestrihne čarovnú žilku v opasku a Jánošíka zlapajú. Na obžalobu zo zboja odpovedá(7). Po zlapaní sa Jánošík pýta väzniteľov, koľko rokov oni zdierajú ľud, keď jeho idú súdiť za sedem rokov zboja. Hrdo odmieta si vykúpiť slobodu zlatom zo svojich bájnych pokladov.
III.spev: Postava Jánošíka je pasívna, svoj žiaľ vypovie dievčina – duša ľudu. Je noc. Jánošík je v mestskej temnici. Všade okolo smrtný spánok a nesloboda. K čiernej veži ktosi prichádza(8).
IV.spev: Jánošík je romantickým hrdinom, trpiaci protikladom sna a skutočnosti. Hrdina snívajúci o slobode – s rukami prikutými o skalu spí a v spánku je opäť slobodný(9).Pomenovania – šuhaj, zbojníček, samopašné dieťa sa odrazu menia na- mladý syn Tatier, junák – väzeň.V dobe, ktorá nedovoľuje čin, je potrebné snívať(10).
V.spev: Tento spev je potvrdením, že Smrť Jánošíkova je jedno z najromantickejších diel v slovenskej literatúre. Začína Jánošíkovým uvedomením si svojho neslobodného postavenia, nasleduje reflexiou o voľnosti. Formou je ponáškou na ľudovú pieseň(11).Postava prechádza ďalšou transformáciou. Ústa väzňa hovoria slová štúrovcov, národných buditeľov. Končí noc. Začína deň – pre Jánošíka nesvitá na život, ale na smrť(12).Jánošík obžalúva ministra Bacha za príkaz: „Spať večne“, ktorý vydal národom rakúskej monarchie po revolúcii. Zakázal akýkoľvek národný pohyb. Vyjadruje vieru tých, ktorí za práva svojho národa bojovali a prehrali: „No príde i prísť musí ten veľký deň súdu – a za stôl si zasadne pravda môjho ľudu.“ So silným emociálnym nábojom vyjadril pocity romantikov, ktorí prví išli bojovať za národné práva a prví boli potrestaní šibenicou, väzením alebo policajným dozorom: „My skoro spať musíme, bo sme skoro vstali!“ Jánošík presne formuluje, za čo ho i iných idú potrestať: „Preto, že som ťa schytil, keď ťa psi trhali, i vyniesol slobodu omdletú medzi Tatier skaly.“ To už nehovorí zbojník, ktorý bohatým bral a chudobným dával, ale ten, ktorý na poslednú chvíľu oživil národooslobodenecké hnutie. Preto je tu i badateľný zemepisný posun – od Kráľovej hole k Tatrám – symbolu celého Slovenska.
VI.spev: Jánošíka vedú na smrť. Príroda to cíti(13).Jánošík vystupuje vo veľmi ušľachtilej podobe, nie je už jedným z ľudu, ale svojím nadhľadom, schopnosťou analyzovať situáciu ľudu, stojí ako jeho duchovný vodca – cíti sa zodpovedný za osud ľudu. U čitateľa to môže evokovať predstavu, že hovorí k širšej pospolitosti, nielen ku kňazovi, ktorý ho odprevádza na poslednej ceste. Kňaz ho vyzýva k modlitbe(14).Presne vystihuje stav bezmocnosti a neuvedomenia slovenského ľudu v minulom storočí: „Že žiť nezná, nebožiatko, a zomrieť nemôže.“
VII.spev: Zaznamenávame návrat k tradičnej romantickej podobe. Jánošík stojí neohrozený pred šibenicou, zrak upretý na svoj kraj a mysľou pri najbližších. Príroda sa spolupodieľa na atmosfére. Je pripravená na smrť hrdinu(15). Jánošík sa lúči pohľadom s krajinou a v mysli prechádza známymi miestami(16). Pri poslednom pohľade na rodnú zem dvojverším majstrovsky zhodnotí postavenie Slovenska po mnohé stáročia(17). Kňaz vyriekne: „Amen!“ Jánošík umiera a ocitá sa medzi vílami tam, kam patria všetci nesmrteľní. Prichádza kráľovský posol s ponukou milosti, ak kráľovi dodá štyri regimenty. Neskoro! Ľud ustrnie a bude roky čakať svojho Jánošíka(18).
VIII.spev: Jánošík ako postava tu nie je prítomný, ale je prítomný v rodiacich sa mýtoch o jeho osobe. Ľud si rozpráva o jeho pokladoch a jeho zmŕtvychvstaní. Slovensko je po smrti Jánošíka ako zakliata krajina. Aj keď je pokročilý čas, „jar“ ešte
neprichádza(19).
IX. spev: Jánošík je alegorickou bytosťou, presne takou ako víla či Rusalka. Po
siedmich rokoch víly, rusalky, družice stroja sobáš Jánošíka a kráľovnej víl(20).
Smrť Jánošíkova je okrem vplyvu K.H.Máchu výrazne ovplyvnená ľudovou slovesnosťou. Z obsahovej stránky je to predovšetkým výber jánošíkovskej témy v ľudovom ponímaní. Z formálnej stránky je najzreteľnejší vplyv ľudovej zbojníckej piesne na melodickosť Bottovho verša.
Z lexikálnej stránky je značný počet ľudových slov a zdrobnelín, napr. Janíček, zbojníček.
Z figúr je častý paralelizmus – opakovanie tých istých alebo podobných syntaktických výrazov:
„Zbíjal som ja, zbíjal, boj za pravdu bíjal,
čiernu krv tyranov trávniček popíjal;
zbíjal som ja, zbíjal sedem rôčkov v lete:
a vy že odkedy ten biedny ľud drete?!“
Ďalej sa tu nachádzajú taktiež metafory (slnce v zlatej kolíske nad horou umiera), prirovnania (obloha v ťažkom smútku sa zohýňa sťa mať biedna nad rakvou jediného syna), epiteton (ťažký smútok), alegória (celý 9.spev), epizeuxa – opakovanie tých istých slov za sebou (horí ohník, horí), epanastrofa – slovo z konca riadka sa opakuje na začiatku ďalšieho verša, hyperbola (hoj, a keď nad hlavou palošík im blysne: to až hen v Budíne srdce pánom stisne!)
