Odrazu vo chvíli, keď sa katovi paholci chystali vykonať Charmoluov chladnokrvný rozkaz, preskočil zábradlie galérie, zachytil sa povrazu nohami, kolenami a rukami, potom ho videli , ako sa kĺže po priečelí ako dažďová kvapka po obločnej table, ako rýchlo beží k obidvom paholkom ako mačka dolu strechou, ako ich zhodí na zem dvoma údermi obrovských pästí, ako jednou rukou zdvíha cigánku ako dieťa bábiku a ako sa jedným skokom dostane zase do chrámu s dievčinou nad hlavou a volá strašným hlasom „Azyl!“

Zdvihla viečka a zazrela nad svojou hlavou holé rameno kamennej šibenice. Striasla sa a vykríkla silným srdcervúcim hlasom: „Nie, nie, nechcem!“ Matka, ktorej hlava bola celkom zahalená v dcériných šatách, mlčala; bolo vidieť, ako sa jej celé telo trasie, a bolo počuť, ako si dieťa ešte vrúcnejšie bozkáva.
Kat využil túto chvíľu na to, aby jej rýchlo odtrhol ruky, ktorými zvierala odsúdenú. Nebránila sa buď z vyčerpania alebo zo zúfalstva. Tu si prehodil dievča cez plece, popri veľkej hlave a táto rozkošná bytosť tam pôvabne visela zlomená v páse. Potom položil nohu na rebrík a chcel vystupovať.
V tej chvíli odrazu otvorila matka, schúlená na dlažbe, oči. Vzpriamila sa bez jediného výkriku, s hrozným výrazom na tvári; potom sa ako šelma vrhla na katovu ruku a uhryzla ho. Bolo to ako blesk. Kat zreval od bolesti. Vojaci pribehli. S námahou mu vytiahli krvácajúcu ruku z matkiných zubov. Zatíchla. Odstrčili ju dosť surovo a všimli si, že padla ťažko na dlažbu. Zdvihli ju a ona zase bezvládne padla na zem. Bola mŕtva.

Vo chvíli, keď to bolo najhroznejšie, vybuchol na sinavej tvári kňazovej diabolský smiech, smiech, akým sa môže smiať ten, čo už nie je človekom. Quasimodo nepočul ten smiech, ale ho videl. Zvonár cúvol niekoľko krokov za arcidiakona a odrazu sa na neho zúrivo vrhol, udrel ho svojimi veľkými rukami zozadu a strčil ho do priepasti, nad ktorou sa don Claude vykláňal.
Kňaz vykríkol: „Do pekla!“ a spadol.
Chrlič, nad ktorým prv stál, ho pri páde zadržal. Zachytil sa na ňom zúfalými rukami, a keď chcel otvoriť ústa, aby vykríkol po druhý raz, zazrel nad svojou hlavou na okraji zábradlia strašnú a pomstychtivú Quasimodovu tvár. Zmĺkol.
Pod ním bola priepasť.

Keď asi o dva roky alebo o osemnásť mesiacov po udalostiach, ktorými sa končí tento príbeh, prišli do pivnice na Mountfaucone vyhľadať mŕtvolu Oliviera Daniela, obeseného pred dvoma dňami , ktorému Karol VIII. po smrti milostivo dovolil, aby bol pochovaný v lepšej spoločnosti, u svätého Vavrinca, našli medzi všetkými tými ohavnými kostlivcami dve kostry, z ktorých jedna čudne objímala druhú. Jedna z nich bola kostra ženy, mala dosiaľ na sebe niekoľko zdrapov šiat z látky kedysi bielej a na krku náhrdelník z adrezarachových zrniek s hodvábnym vrecúškom, ozdobeným zelenými sklenými korálkami, ktoré bolo otvorené a prázdne. Tie predmety mali takú cenu, že si ich kat iste nechcel vziať. Druhá kostra, ktorá prvú pevne objímala, bola kostra muža. Všimli si, že mal pokrivenú chrbtovú kosť, hlavu zaseknutú medzi lopatky a jednu nohu kratšiu. Nemala zlomené väzy a bolo jasné, že nejde o obesenca. Muž, ktorého kostra to bola, prišiel sem teda umrieť. Keď ho chceli odtrhnúť od kostry, ktorú objímal, rozpadol sa na prach.