Dej rozprávania trvá od stredy večera 30. januára do Veľkého piatku 29. marca 1918.

Peter v poslednej chvíli vbehne do preplneného vagóna električky. Pozoruje ľudí okolo seba a rozmýšľa o vojne, ktorá mu prebieha priamo nad hlavou. Francúzsko sa vo vojne točilo už dobré štyri roky. Peter mal práve 18 rokov a väčšinu svojej mladosti prežil uprostred vojny. Onedlho mal narukovať, takže bol melancholickej a pochmúrnej nálady. Vedel, že ho už nič na tomto svete nemôže potešiť. Električka zastala a nastúpili ďalší ľudia. A vtedy ju zbadal. Najprv videl len jemný profil pod tieňom klobúka, plavú kučeru na trochu pochudnutom líci, jemnú líniu nosa a zošpúlené pery. Nezbadala ho. Ani sa nesnažila pozrieť tým smerom.

Zrazu čosi upútalo ich pozornosť. Akýsi človek s dlaňami na tvári a celý zakrvavený sa zrútil zo schodov. Ľudia mu bežali na pomoc. V tej chvíli Peter pocítil ako sa mu v jeho ruke ocitla čiasi dlaň. Bola to ona. Ten okamih ich spojil a toho si boli obaja plne vedomí. Na ďalšej zastávke vystúpila. Ale v jeho srdci ostala, a on sa začal sám seba pýtať či ju ešte niekedy uvidí. Peter mal ešte pre vojnou ľahký život. Patril do meštianskej rodiny. Jeho otec, pán Aubier bol úradníkom a tvrdohlavým republikánom. Jeho matka, pani Aubierová bola takou dobrou kresťankou ako jeho otec republikánom. Petrov brat Filip narukoval len čo vypukla vojna.

Dovtedy mali medzi sebou vynikajúci vzťah, ktorý sa zmenil po bratovom odchode. Vojna ho zmenila. Stal sa z neho drsný muž. Už nebol ochotný počúvať bratove otázky a odpovedať mu na ne. Vedel, že ho Peter zbožňuje, a že ho to len tak ľahko neprejde. Vznikla medzi nimi veľká priepasť, ktorá sa každým dňom zväčšovala. Peter neprestajne myslel na neznámu dievčinu z električky. Chodil sa prechádzať po uliciach Paríža v nádeji, že ju stretne. Nesklamal sa. Stretol ju, ale v zápätí sa mu stratila. Nasledujúce stretnutie sa skončilo rozhovorom na lavičke a ďalšími stretnutiami. Povedala mu svoje meno. Volala sa Lucia. Vtedy obaja pochopili čo je to láska. Lucia maľovala napodobeniny obrazov slávnych maliarov. Boli to viac - menej nepodarky a Peter sa netajil tým, že sa mu vôbec nepáčia. Lucia si z toho však nič nerobila, pretože obrázky maľovala pre peniaze. Peter ju požiadal aby ho namaľovala. Stretli sa u nej a ona mu povedala o svojej minulosti. Jej mama pochádzala z bohatej meštianskej rodiny ale keď sa zaľúbila do učiteľa, rodičia ju vydedili. Otec jej ochorel krátko pred vojnou a onedlho zomrel. Ostali samy. Povedala aj to, že mama si našla nového druha a odvtedy si prestali rozumieť. Keď sa vrátil Petrov brat s frontu okamžite zbadal na bratovi zmenu. Už ho neobťažoval otázkami a nežiadal odpovede. Cítil sa urazený a podvedený. Nechápal čo sa to s Petrom stalo. Onedlho to zistil. Zbadal ich na ulici držiacich sa za ruky, nevnímajúcich okolitý svet. Bol šťastný aj za Petra. Bál sa len toho, že jeho mladší brat bude onedlho narukovať a vojna zničí jeho krátke šťastie. Znova sa zblížili, znova to boli bratia ktorí sa navzájom potrebovali. Peter prežíval najšťastnejšie obdobie svojho mladého života. Stretávali sa takmer každý deň. S prichádzajúcou jarou sa zdal Paríž vľúdnejší. Akoby sa ho vojna ani netýkala.

Vyšli si na prechádzku do lesa. Tam sa Lucia rozplakala a povedala: „ Človek sa hanbí, že je človekom.“ Povedala to preto, lebo jej mama čakala dieťa so svojím druhom a Lucia sa za to veľmi hanbila. Zaľúbenci si začali robiť plány do budúcnosti. Aj keď vedeli, že sú to len sny boli šťastní. Peter mal priateľov, s ktorými sa pravidelne stretával. Jaques Sée bol najviac nadšený vojnou. Nezaprel sa jeho Izraelský pôvod. Rád zveličoval, ale okolie si na to už zvyklo. Bol to veľký dobrodruh. Antoine Naudé bol tiež za vojnu. Bol z meštianskej rodiny, a nikdy sa nedal vyprovokovať k nadšeniu. Bernard Saisset, syn starej republikánskej rodiny, nenávidel vojnu, no s radosťou by bol prežil život v triednom boji, proti svojej triede, proti sebe samému. Claude Puget sa spoliehal jedine na seba.

Na ďalšom takomto stretnutí sa všetci okrem Petra zapojili do zaujímavej debaty. Peter zasnene hľadel von oknom. Ostatní boli rozhorčení, že ich nepočúval. Ale Petrovi to bolo jedno. Myslel jedine na Luciu. Ich plány a sny nemali konca kraja. Presne na Veľký piatok sa Peter s Luciou prechádzali popri katedrále Matky božej. Ako vždy si šli posedieť do kostola a šepkať si svoje túžby a vyznania lásky. Pred kostolom Lucia zbadala malé rusovlasé dievčatko. Mala dojem akoby ho už niekde videla. Schúlili sa do výklenku piliera na schodoch, ukrytí pred pohľadmi ostatných ľudí. Každý ponorený do vlastných myšlienok. A v tej istej chvíli rušil sa mohutný pilier, o ktorý sa opierali a celý kostol sa otriasol v základoch. Lucia dala Petrovi posledný bozk. A v tom sa zrazu na nich zrútil mohutný pilier.