Epilóg

Šľachtici sedia v knižnici, popíjajú víno a hodnotia klady a zápory súčasného sveta. Z pokojného rozhovoru ich vyruší rytier Gejza, ktorý doposiaľ stál ako socha vo výklenku. Ten im rozpráva ako položil život za princeznú, ktorá mala aj tak radšej sluhu ako jeho. Potom si všetci pripijú na dnešný svet a odsúdia vládu kráľov. Napriek tomu však na pieseň sluhu Barnabáša o neľudskosti pánov a utrpení poddaných reagujú smiechom. Hodiny odbíjajú dvanásť úderov a všetci sa vracajú naspäť do obrazov.

„Barnabáš stojí ešte v prostriedku, tvár má ostro osvetlenú, je starý, veľmi starý a plače.“ [5]

Ideovo – tematický plán

Literárny druh: dráma

Literárny žáner: komédia

Časopriestor: Dej sa odohráva v starom zámku niekedy na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov dvadsiateho storočia.

Téma: Vykreslenie spoločenských a finančných problémov súčasného sveta.

Motívy:
motív múdrosti
statický motív; prejavuje sa najmä u zástupcov staršej generácie, najviac u grófa Richarda, ktorý kladie múdrosti veľký význam a hľadá ju vo všetkých stránkach každodenného života

motív umenia
statický motív; vzťah k rôznym druhom umenia sa prejavuje u všetkých postáv;
• výtvarné umenie je pre šľachticov niečo sväté, niečo pre čo sa oplatí žiť, kdežto pre Aristida Kráľa je to len vstupenka do vyššej spoločnosti a jeho ostatných súčasníkov zaujíma len minimálne; autor tým chcel poukázať na morálny úpadok spoločnosti;

„Peter: A prečo teda, preboha kupuješ tie obrazy? Vari by si sa bez nich neobišiel?
Kráľ: Ale obišiel. Lenže keby som tom povedal hlasno, tak by o mne tí, ktorí by sa bez umenia práve tak obišli, vyhlásili, že som nekultúrny tvor. A potom – umelci sa musia podporovať. Inak by si bol v slušnej spoločnosti nemožný.“ [6]

• sprostredkovateľom básnického umenia je Básnik, ktorý svojimi básňami „obveseľuje“ unudených hostí v dome generálneho riaditeľa;
• vzťah k hudbe sa prejavuje najmä u grófa Alfréda, ktorý sa ihneď po zostúpení z obrazu chopí svojho nástroja a začne hrať, taktiež aj v priebehu diela si niekoľkokrát zaspieva

motív pravdy
statický motív; pravda je pre šľachticov ďalšia veľmi dôležitá morálna hodnota, ktorá robí šľachtica šľachticom, no pre obyčajných „smrteľníkov je to len prázdny pojem; klamať do očí šľachticovi v mnohých prípadoch znamená „šibenicu“

motív lásky
dynamický motív; v diele sa objavil hneď v niekoľkých formách, u staršej generácie v „teoretickej“ podobe ( vo forme rôznych múdrostí ) a u mladých v „praktickej“ podobe ( Peter s markízou Silviou si „padnú do oka“ už pri prvom zoznámení, takisto aj gróf Alfréd s Adelou ); pre mladých je láska akýmsi životne dôležitým elixírom bez ktorého by bol svet veľmi pochmúrny a život by nemal význam, a preto je svadba kvôli peniazom pre mladých veľkou prekážkou

Postavy:

Gróf Richard zo Svätej Amélie, kráľovský kancelár, pápežský  poverenec, pán hradu Deväťsíl, pán hradu Levanta; je šľachticom v tom pravom slova zmysle, oddaný svojmu kráľovi, drží sa svojich zaužívaných zásad a je presvedčený, že všetko na čo si pamätá pretrvalo do súčasnosti;

„Gróf Richard: Vaše veličenstvo, som starý už.
Však starší je môj rod
a ten mi káže len pre kráľa žiť.
Je slabá ruka moja, však predsa drží kord.
Ten patrí vám a vaše je, čo mám.“ [7]

• bežným veciam prikladá oveľa väčší význam ako ostatní, napríklad pitie vína – mladá generácia používa alkohol len na rozveselenie a „zahnanie nudy“, kdežto on považuje víno za nástroj, ktorý pomáha očisťovať myšlienky, a ktorý inšpiruje, dokonca by aj hodinu strávenú medzi živými by pokojne obetoval vínu

„Gróf Richard: Som pre kanvicu burgunského vína, som pre smrť! Vive la mort!“ [8]

• jeho názory na svet a na mládež sú vo všeobecnosti veľmi radikálne a sú v rozpore s Alfrédovými; tvrdí, že s mládežou je to čím ďalej tým horšie, a že ak to bude takto pokračovať, staré svetské hodnoty dospejú k zániku

„Gróf Richard: Oj, mor je priam to presvedčenie mladých,
že z vajca sliepka hneď sa vykľuje.
Ja neviem, ako na svete je dnes,
Aký je mrav a aký vládne kráľ.
Len jednu pevnú, silnú vieru mám,
že lepšie je, jak za nás bývalo.
Však dnes i povždy jedno iste platí:
to, čo je trváce, musí byť i mravné
a mladosť nikdy mravná nebola.“ [9]

Grófka Anna – jeho žena; na svojho manžela má podobný náhľad ako on na ňu, nechce s ním „visieť“ v jednej miestnosti, je veľmi náladová a ľahko sa nechá vyprovokovať k hádke; ešte sa poriadne ani „nezobudila“ a už sa kvôli hádke s manželom vrátila späť do obrazu; autor tým chcel zrejme naznačiť, že manželstvo v minulosti nebolo až také „sväté a nepoškvrniteľné“

Gróf Alfréd – jeho syn, gróf zo Svätej Amélie, pán hradu Paravan, pán hradu Veterník; predstaviteľ mladšej generácie, má pokrokovejšie a veľmi odlišné myšlienky ako jeho otec, jeho názory nie sú také konzervatívne, nedrží tak striktne sa starých zásad, ale jeho pohľad na svet je pesimistický

Markíza Silvia – z Nachového Oklihomu; mladá a pekná; tiež predstavuje mladšiu generáciu, ale jej názory sú v značnej miere optimistické a v mnohých prípadoch sú v protiklade s Alfrédovými; aj tu autor naznačil rozpor medzi mužmi a ženami v diele

Rytier Gejza – z Orechovian, ďalší „obyvateľ“ knižnice v zámku generálneho riaditeľa, v prológu vystupuje zo svojho výklenku, aby ostatným vyrozprával svoj príbeh; jeho názor na kráľov sa vymyká z už zaužívaného názoru plného chvály a blahoslavenia a neskôr sa k nemu pridávajú aj šľachtici, ale nakoniec aj tak všetci na Barnabášovu pieseň o utrpení reagujú smiechom

Barnabáš – ich sluha, veľmi poslušný, verný a oddaný svojmu pánovi, ale naproti tomu nedoceňovaný – vnímajú ho ako niečo neživé; počas celej hry ( okrem piesne v epilógu ) nepovie ani jedno celé slovo, pretože sa zajakáva a ani jedna z postáv ho nikdy nenechá dohovoriť;

„Gróf Alfréd: Barnabáš!
Barnabáš: P-p-p-p-
Gróf Alfréd: blazeovane zívne, nedá mu dohovoriť: Chceš prosím povedať. Netreba toľko slov.“ [10]

„Gróf Richard: Barnabáš, môj kord!
Barnabáš: P-p-p-p-
Gróf Richard: Viem, mám ho pri boku. Netreba toľko slov.“ [11]

• v epilógu je prvýkrát vyzvaný k tomu, aby vyjadril svoj názor, a hneď sa stretá s nepochopením – na jeho pieseň o bezohľadnom zaobchádzaní pánov s poddanými šľachtici reagujú smiechom;

Aristid Kráľ – generálny riaditeľ „účastinárskej spoločnosti na upotrebenie žuly“, večne zachmúrený a zle naladený, rozčuľuje sa pre maličkosti a ľahko sa nechá vyprovokovať; k ľuďom sa správa otvorene a nebojí sa im povedať do očí, čo si o nich myslí

„Kráľ: My nie sme nijaký cirkus, aby sa na nás chodilo dívať. Chcem vedieť s kým mám česť.
Gróf Richard: Gróf Richard som zo svätej Amélie, kráľovský kancelár, pápežský poverenec, pán hradu Deväťsíl, pán hradu Levanta...
Kráľ: Čo si to dovoľujete, pane? Ja nie som na posmech!
Kráľová: Aristid, ako sa to správaš? Nezabúdaj, že si na maškarnom bále.
Kráľ: Bál – nebál, ja to musím vedieť. Alfrédovi. Kto vy ste, prosím?
Gróf Alfréd: Gróf Alfréd som zo Svätej Amélie...
Kráľ: Mňa trafí šľak!“ [12]

• na tejto postave autor zvýraznil morálny úpadok spoločnosti; Aristid Kráľ patrí do vyššej spoločnosti, no napriek tomu sa nedrží žiadnych zastaralých morálnych zásad a nespráva sa tak, akoby sa mal; najdôležitejšie sú pre neho peniaze a uznanie vo vyšších kruhoch, nič iné ho nezaujíma, nezaujímajú ho názory iných ľudí ani ich postoje k nemu; • má smrteľnú chorobu a nezostáva mu už veľa času a aj tak je na prvom mieste jeho rebríčka hodnôt zhŕňanie peňazí, či už rôznymi „machináciami“ alebo „s dopomocou“ svojich detí