Dej:  
1.
Dej sa začína v penzióne  Vauquerovej. V penzióne býva otec Goriot, o ktorom sa hovorí, že je bohatý a že za ním chodia mladé devy. Pani Vauquerová chce „zbalit“ otca Goriota .Do penziónu prichádza Rastignac (študent). Chodí do vyššej spoločnosti, avšak nevie ako sa má správať, a tak požiada svoju sesternicu o pomoc. Tá sa ho ujme a vysvetlí mu, ako to v spoločnosti chodí. Rastignac zisťuje minulosť otca Goriota a od svojej sesternici dozvedá sa, že chýry o otcovi Goriotovi nie sú pravdivé. Rastignac sa spoznáva s Delphinou. Otec Goriot im kúpi dom, do ktorého príde na návštevu Anastazia  a na chvíľu je celá rodina pokope. Otec Goriot ochorie a Rastignac zistí, že ochorel z nemohúcnosti poskytnúť finančné prostriedky svojej dcére Anastázie. Otec Goriot je na pokraji smrti a Rastignac chce, aby ho jeho dcéry navštívili. Vyhovárajú sa a Rastignac sa presviedča, že výhovorky sú pravdivé. Otec Goriot zomiera sám. Na jeho pohrebe idú za ním len dva prázdne koče s erbami jeho dcér. 
  
2.
Dej sa odohráva v Paríži, väčšinou v penzióne pani Vauquerovej, kde sa stretávajú zaujímavé ľudské osudy. Autor opisuje prostredie domu takto:  zriadený v ulici Neuve-Sainte-Geneviève medzi Latinskou štvrťou a predmestím Sain Marcel. Tento penzión, známy jako Vauquerovský dom, je prístupný rovnako mužom aj ženám, mladíkom aj starcom, no pritom sa zlé jazyky klebetníc nikdy nedotkli mravov toho ctihodného podniku.“ „Dlažba je tu suchá, v jarkoch niet ani blata, ani vody, pozdĺž múrov rastie tráva.“ Ale napriek peknému opisu penziónu, celkový dojem z prostredia vyvoláva pocit opustenosti, zanedbanosti a chudoby. Samozrejme, občas sa objaví aj niečo pekné, malebné (napríklad lipová aleja, múry obrastené viničom a brečtanom …). Dom je zvnútra zanedbaný.Je starý a málokedy sa nájde nejaká dobrá duša, čo urobí poriadok. Na prvom poschodí boli dva najlepšie byty v dome. Jeden, ten skromnejší, patril pani Vauquerovej a v druhom bývala pani Couturová, vdova po hlavnom komisárovi Francúzskej republiky. Na druhom poschodí býval starec menom Poiret a vraj bývalý obchodník Vautrin. Na treťom poschodí bývala stará pani – slečna Michonneauová, cestovinár – bývalý obchodník s obilím, ktorý sa dával oslovovať otec Goriot a študent Eugène de Rastignac, ktorý sa zaujímal o otca Goriota. Otec Goriot svoje dcéry vychovával nerozumne. Mal veľa peňazí, pre seba však minul veľmi málo.  

Bol šťastný, že môže uspokojovať vrtochy svojich dcér.  Spočiatku pôsobil otec Goriot dojmom zámožného človeka, čím si vyslúžil pozornosť vdovy Vauquerovej snažiacej sa o jeho priazeň hlavne pre jeho viditeľné bohatstvo. Otec Goriot však nemal záujem nadväzovať ľúbostné či iné vzťahy. Mal svoj životný cieľ - žiť pre svoje dcéry Anastáziu a Delphinu, ktoré nechal vychovať pre život vo vyššej spoločnosti, dal naučiť šľachtickým spôsobom a vydal za boháčov. Anastasie sa vydala za grófa de Restaud, Delphine za Nucingena, bankára nemeckého pôvodu, ktorý sa stal barónom Svätej ríše rímskej. Dcéram zabezpečil bohaté vená, a preto bol spočiatku vítaným a váženým hosťom v dome svojich dcér a zaťov. Kým mal majetok, mohol sa intenzívne stýkať so svojimi dcérami, ktoré po smrti manželky nadovšetko miloval. Po krátkom čase pobytu v penzióne v byte na prvom poschodí, kde je najlepšie vybavenie, sa sťahuje otec na druhé poschodie do bytu s nižšími poplatkami.  

Keďže je málovravný, vznikajú dohady o jeho osobe. Ľudia v penzióne hádajú, či je úžerník, hazardér čí hýrivec. Koncom tretieho roka postúpil otec Goriot na tretie poschodie, už si nepudroval vlasy, zaobišiel sa aj bez tabaku. S úbytkom majetku prichádza otec Goriot o spoločné večere i ostatné chvíle so svojimi dcérami. Anastasie, ktorá sa pohybuje v tých najvznešenejších parížskych kruhoch, je stále menej prístupná verejným stretnutiam. Po dvoch rokoch sa stal otec Goriot nepohodlným. Pretože už nemal bohatstvo a spôsoby hodné vyššej spoločnosti, začala sa s ním stretávať potajomky, neverejne. Podobný osud ho stihol aj pri Delphine, ktorá však bola citlivejšia, trocha menej vznešená, preto aj prístupnejšia. Nešťastie oboch dcér silne rozrušuje otca Goriota, ktorý už nemá prostriedky.Za posledné peniaze zriadil pre Delphinu byt, v ktorom sa môže schádzať so svojím milencom Rastignacom. Zúfalý otec Goriot si robí výčitky, že už nemá čo dať svojim dcéram. „A tak zomrieť, neostáva mi iné len zomrieť. Áno, nie som už na nič súci, už nie som otcom, nie! Ona ma prosí, ona ma potrebuje, a ja bedár, ja nič nemám. Tak ty si si vykonal doživotný dôchodok, starý lotor, hoci si mal dcéry! Ty ich teda neľúbiš? Zdochni, zdochni ako pes, veď aj si pes! Áno, som menej ako pes, pes by sa tak nezachoval!...“ 

Svoje posledné príbory predal úžerníkovi Gobseckovi, aby Anastasie mala na šaty, za jeden dcérin večer obetoval svoju poslednú istotu, ktorá mu mala zabezpečiť obživu - za štyristo frankov predal doživotný dôchodok a bol odhodlaný jesť už ďalej len chlieb. Anastasie vo svojej bezcitnej sebeckosti neprišla po peniaze osobne, poslala sluhu. Otec Goriot, ktorý čakal na jej hladkanie a bozky vďaky, aj na túto bezohľadnosť nachádza ospravedlnenie: „Aspoň sa neznepokojí, že som chorý.“ Aj citlivejšia Delphi je príliš zaujatá myšlienkou na ples v najvyššej parížskej spoločnosti. Po boku Rastignaca má byť po prvýkrát prijatá medzi vyššiu šľachtu. Jej otec umiera, no ona sa stará o svoje šaty, šperky a o svoj výzor. Rastignac je zhrozený „nad touto elegantnou otcovraždou.“ Pri umierajúcom otcovi Goriotovi sú v biednej izbičke iba dvaja mladí študenti. Rastignac, z opravdivej lásky a súcitu, a študent medicíny Bianchon, ktorý je tu viacmenej pre vedecký experiment. Potrebujú peniaze na lieky pre otca Goriota, preto posielajú k dcéram a zaťom sluhu so smutnou správou a očakávajú od nich pomoc. 
 
Ten sa však vracia bez peňazí a bez prísľubu, že prídu. Rastignac s Delphine mali ísť spolu na ples, ale Goriotovi sa pohoršilo, a tak išiel Rastignac za Delphine, aby pri ňom zostala. Delphine to odmietla a donútila ho, aby šiel s ňou na ples. Po návrate sa Rastignac ponáhľal za otcom Goriotom, ale Delphine šla domov spať. Keď Rastignac prišiel, Goriot už mlel z posledného, ale stále dúfal v príchod dcér. Goriot až na prahu smrti spoznal, aké sú jeho deti. Musel sa dožiť toho, že „zlato ich pohľadu sa zmenilo na sivé olovo.“ Žil len preto, aby ho ponižovali, urážali, prehltol všetky urážky, aby dostal odrobinku zahanbujúceho potešenia. Utrápený má len jedinú túžbu - nemyslieť, len milovať svoje dcéry. Preto hovorí: „Odseknite mi hlavu, nechajte mi len srdce!“ Ešte aj na smrteľnej posteli rozmýšľa o možnosti zarobiť milióny pre dcéry. Rastignaca dojíma táto silná otcovská vášeň, no nevie mu pomôcť.Skoro úplne na konci vyriekol tieto strašné slová: „Ach, priateľ môj, nežeňte sa, nemajte deti! Vy im dáte život, ony vám dajú smrť. Vy ich uvediete do sveta, ony vás z neho vyženú.“  

Otec Goriot nedostáva od dcér zadosťučinenie ani v hodine svojej smrti. Jeho dcéry nie sú až také bezcitné, že by nechceli vidieť umierajúceho otca, ale nedokážu prekonať množstvo drobných prekážok svojho spoločenského postavenia, ktoré ich delí od otca. Pohrebné trovy otca Goriota zaplatil Rastignac zo svojich skromných prostriedkov. „Keď prišiel pohrebný voz, Eugène dal vyniesť truhlu, otvoril ju a zbožne položil starčekovi na prsia obrázok, ktorý pripomínal časy, keď Delphine a Anastasie boli mladé, slobodné, čisté a nemudrovali, ako povedal v smrteľnom zápase. Jedine Rastignac a sluha Christopher išli s dvoma pohrebnými zriadencami za vozom ...“ „Jednako, keď už mŕtvolu položili na pohrebný voz, zjavili sa dva koče s erbmi, koč grófa de Restaud a baróna de Nucingen, boli však prázdne a išli za pohrebným vozom až na cintorín Père-Lachaise.“  

Dcéry a zaťovia otca Goriota odmietli zaplatiť trovy pohrebu, a tak všetko museli zaplatiť Rastignac a jeho priateľ Bianchon. Rastignac dal na náhrobný kameň vyryť: „Tu odpočíva pán Goriot, otec grófky de Restand a barónky de Nuncigen, pochovaný na trovy dvoch študentov.“ Po pohrebe, „len čo Rastignac osamel, urobil niekoľko krokov cintorínom a zadíval sa na Paríž, krivoľako rozložený pozdĺž obidvoch brehov Seiny, kde už začínali žiariť svetlá. Jeho pohľad sa takmer dychtivo upäl na miesto medzi stĺpom na Vendômskom námestí a Invalidovňou, ta, kde žila tá vznešená spoločnosť, do ktorej sa chcel dostať. Pozrel na bzučiaci úľ, akoby už vopred chcel z neho vysať med, a vyslovil túto slávnostnú výzvu: „A teraz uvidíme, kto z koho!“ A súboj, na ktorý vyzval spoločnosť,začal tým, že odišiel na večeru k panej de Nucingen.“