Ján Botto: Smrť Jánošíkova

Báseň obsahuje 9 spevov. Každý z nich je relatívne samostatným básnickým útvarom a každý z iného zorného uhľa zobrazuje hrdinu. Je to retrospektívny pohľad na Jánošíka a jeho družinu, obraz jeho uväznenia, reflexie okolia o jeho hrdinstve, opis väzenského prostredia, Jánošíkové meditácie o vlastnom osude, obraz popravy, alegorické videnia a výjavy alegorických bytostí v svete nadskutočnom.

V Smrti Jánošíkovej Botto ľudové tradície prehodnocuje, cez postavu ľudového hrdinu zobrazuje problém širšieho dosahu, presahujúci rámec povestí a tradície.

Smrť Jánošíkova je v reláciách slovenskej poézie báseň jedinečná, zaujíma v nej významné miesto.

Báseň o Jánošíkovi by mala byt báseň hrdinská. Obmedzenie sa na holú smrť nepristane Bottovi, ktorý má dosť sily darovať národu epos.

Lenže Bottovi nešlo ani o hrdinskú báseň, ani o epos. Chcel predovšetkým ukázať zmysel jánošíkovského odkazu, čo aj zreteľne formuloval v poznámke k Smrti Jánošíkovej. „Patrno, že ten ľud slovenský, od toľkých století trýznení, zaľúbil sa do smelého tohto šuhaja a dľa povahy svojej odial si ho do báječného rúcha ,junáka slobody´, zidealizoval si ho až do nesmrteľnosti. Odpravil ho síce, ale ožil v pamäti ľudu vo svete tým jasnejšom: a on zjasal sa v kruhu svojich cností ako ideál za voľnosť ľudu“.

Svoj zámer vyslovil aj v liste Jozefovi Viktorovi 10. Júla 1861(keď báseň posielal na uverejnenie do almanachu Lipa): „Ako zbojníka ho história a zákon odsúdili, ale povesť ľudu, v ktorej až posiaľ žije, zmyla ho od vín. Ja v prítomnej práci vzal som si stanovisko toto posledné a podľa rozprávok ľudu cele pokúsil som sa tieto zlomky napísať, predstaviac ho v nich ako hrdinu národného.“

V tomto autentickom svedectve je aj kľúč k pochopeniu básne. Botto chápe smrť ako akt očistný, smrťou si Jánošík vo vedomí ľudu vydobyl punc nesmrteľnosti.

Nesmrteľnosť si ľudový hrdina vykúpil svojim životom, skutkami a činmi. Poukazuje na ňu aj v závere básne, keď zobrazuje svojho hrdinu v neskutočnom, nadoblačnom svete ako ženícha kráľovnej víl.

Botto svoju skladbu komponuje metódou kontrastu: začleňuje aj také obrazy a symboly ľudovej piesne, ktoré vystihujú protikladnosť skutočnosti, protichodné životné pocity, tragickosť i dramatickosť. Cez jednotlivé konfliktné situácie z rozličných strán zvýrazňuje hlavný konflikt: sloboda – bezprávie.

Janíček, zbojníček, samopašné dieťa!Nebolo to moje, nebude to vaše –
Kebys´ bol nezbíjal, nemučili by ťa. len toho, čo šabľu za pravdu opáše!“ –
„ Zbíjal som ja, zbíjal, boj za pravdu bíjal,Jánošík, Jánošík, máš veľké poklady:
čiernu krv tyranov trávniček popíjal; vymeňže si, vymeň ten svoj život mladý
zbíjal som ja, zbíjal sedem rôčkov v lete:„Vymeniť? a načo? vy psohlavci vzteklí!
a vy že odkedy ten biedny ľud drete?!“Nie! teraz ma zjedzte, keď ste ma upiekli!