Autor hneď na začiatku predstavuje Editu, konkrétne jej očko.

Edita má 9 rokov a bola jeho sestrou. Doposiaľ mal ku všetkým deťom jednotný názor pokladal ich ako nečisté, neslušné, stále vrieskajúce, neovládateľné mrzké bytosti, s ktorými nechcel mať nič spoločné.

Mal aj druhú sestru Macku, ktorá má 14rokov, je teoretička a prakticky život ju nezaujímal. Edita je pravý opak. Stále upratovala a usilovne pomáhala vo všetkom a po celý deň chodila s vážnou tvárou. Výzorom pôsobila chudo, mala krásnu tvar s veľkými modrými očami. Autor opisuje pravé oko ako smejúce sa, jemné vlasy a celé telo prirovnáva k porcelánu, ktorého sa bojí dotknúť, aby sa náhodou nerozbil.

Postupom času si ju veľmi obľúbil, všade ju zo sebou bral. Jej mohol všetko povedať a hoci niektorým veciam nerozumela, vždy mu dala za pravdu. Rozprával jej o svojich pocitoch a názoroch na tento svet ,ktorý opisuje ako zlý, nespravodlivý a seba samého pokladá za nepotrebného, ba dokonca za zbytočného v tejto spoločnosti. Hovorí o falošných priateľoch, o zbytočnosti vojny , o synoch ako budúcich vojakoch a o dcérach ako prostitútkach. Sníva o tom, že by sa v budúcnosti celá jeho rodina presťahovala do Afriky medzi Zulukafrov, kde by chcel pôsobiť ako lekár a pestovať kávovníky, vydávať knihy a vniesť kultúru medzi obyvateľov. Len sa ešte musia naučiť po Anglicky a Francúzky. Edita s ním samozrejme súhlasila a chápavo sa tvárila.

Autor mal morské prasa, ktoré bolo pôvodne určené na laboratórne pokusy. Ako zviera ho veľmi zbožňoval. Volalo sa Pišta, lebo stále pišťal. Raz v noci sa zobudil na piskot Pištu, ktorého unášalo nejaké zviera. Aj po výstrele z revolvera sa mu nepodarilo Pištu zachrániť. Po tejto zlej príhode znenávidel všetky mačky a všetky zvieratá, ktoré sú silnejšie ako morské prasa. Svoj smútok chodil „ventilovať“ na breh mŕtveho ramena Váhu, kde veľmi premýšľal. Chcel sa pomstiť všetkým nadradeným tvorom a ukázať im bolesť a naučiť ich ľútosti.

Editu matematika veľmi nebavila a jedného dňa si pozvala kamarátku domov, aby sa jej lepšie rátalo. Popri učení jej kamarátka nešťastne vypichla oko , ktoré autor nazýval smejúce sa! V nemocnici skonštatovali, že na to oko už nikdy nebude vidieť a báli sa, aby možná infekcia nepoškodila aj druhé zdravé oko. Autorovi až srdce zovrelo, keď sa mu v nemocnici naskytol pohľad na Editine očko, ktoré bolo úplne zakalené. Veľmi nešťastný bol aj ich otec. Vtedy opäť zašiel na mŕtve rameno Váhu, kde sa v hmle snaží rozpamätať na Editinu peknú tvar s krásnymi modrými očkami. Premýšľal o bohu, ako o krutej bytosti, lebo nechápal, ako dopustil také nešťastie. Prečo práve Edita ? pýtal sa. Zamýšľal sa nad ľudským telom, ako nad schránkou pre dušu, ktorá musí trpieť. Znovu vymýšľal, ako pomstiť Editine očko.

Po dlhšom čase sa odvážil navštíviť Editu v nemocnici. Nosila okuliare, na pravom oku čierne sklo. Bol zvedavý a sňal jej okuliare. Na oku mala beľmo a od žiaľu vypustil aj nejakú tú slzu. Snažil, aby ho Edita nevidela, ale všimla si to. Edita bola plná optimizmu a povedala, že to bude dobre. Pýtala sa, či pôjde s ním do Afriky a nezabudla ani na angličtinu, čo sa od neho naučila, ba dokonca mu zarecitovala kúsok z básne po anglicky. Autor si uvedomil, že v duši je to stále tá Edita, ktorú poznal a na záver povedal: „Hoj, dušu mi páli, myseľ mi vŕta, kalí to Editino očko “.