Holden Caulfield

Príbeh rozpráva ako 17 ročný, ale vystupuje v ňom o rok skôr. Je to 16 ročný mladý američan na puberty a na začiatku dospelosti. Je neobyčajný a výnimočný, nie je ako ostatní chlapci jeho veku. Chodí na strednú školu v Pencey odkiaľ ho ale cez letné prázdniny vyhodia pretože prepadá zo štyroch z piatich predmetov, ktoré si vybral. Dobre mu ide iba angličtina a preto píše kompozície aj za ostatných študentov. Je to človek introvert a je veľmi citlivý. Keď ho jeho profesor poúča o živote on sa s ním dokáže rozprávať, ale:
„Ale legrační na tom bylo, že celou tu dobu co jsem mlel pantem, myslel jsem na docela něco jinýho. Bydlím v New Yorku, a tak jsem si vzpoměl na to jezírko na jižním konci Ústředního parku. Tak jsem uvažoval, jestli bude už zamrzlé, až pojedu domů, a lestli bude, tak kam se podějou všechny ty kachny. Uvažoval jsem kam se asi podějou ty kachny, když zamrzne jezírko a bude na něm jenom led a led. Uvažoval jsem, jestli snad přijde nějakej chlapík s dvoukolákem a odveze ty kachny do zoologické zahrady nebo někam. Nebo jestli jednoduše odleteli pryč.“(17)
Nad týmto rozmýšľal, kým profesorovi rozprával o živote pokiaľ ho chválil za jeho profesiu a prácu a vravel mu „Prostě kecy!“(17)

Jeho citlivosť vidieť aj na tomto úryvku:
„Ale nehodil jsem ji na nic. Už už jsem ji chtěl hodit. Na jedno auto, co parkovalo na druhý straně ulice. Ale rozmyslel jsem si to. To auto vypadalo tak hezky, jak tam stálo celý bílý. Načež jsem ji chtěl hodit na hydrant. Ale i ten vypadal tak hezky, jak tam stál celej bílej.!(41)
Niekedy je jeho citlivosť až chorobná. Citlivo znáša aj, že ho vyhodili, ale iba kvôli mame.
„A právě to ma deprimovalo. Když jsem si představil maminku, jak jde do obchodu ke Spaldingovi a vyptává se prodavače na milióny nesmyslů – a já už zatím zase dostal padáka.“(56)

Jeho nešťastie je, že citlivo vníma aj najmenšie chyby ostatných ľudí. Napríklad neznáša hercov lebo ak náhodou vedia hrať tak si uvedomujú, že sú dobrí a to sa mu už nepáči.
Napríklad poznal jedného černocha, klaviristu, ktorý vedel perfektne hrať na klavír. Hral úžasne, ale uvedomoval si to a predvádzal sa s klavírom. Keď skončil tak bol zase veľmi skromný. A nebavil sa s človekom ak nie je dôležitý. A tak ho Holden pre jeho snobstvo nenávidel. Citlivo vníma spoločnosť a jej nedostatky. Neznáša hlavne pokrytectvo a degeneráciu spoločnosti.
„’To je báječný, že tě vidím!’ Povídá Lilinka Simmonsová. Vyložená šaškárna. ‘Copak dělá tvůj bratr?‘ To bylo jediné, co vlastně chtěla vědet.“ (92)
Vidí všetky vady na systéme, v ktorom dospelí žijú a tieto vady ho vysoko deprimujú. Celé tri dni počas, ktorých sa dej odohráva prežije v depresii. Nie je však radikálny voči týmto problémom, nenavrhuje radikálne riešenia. Je však prehnane vnímavý a všimne si aj vady, ktoré si normálny človek nevšimne. Počas skoro celej knihy rozpráva čo všetko mu lezie na svete na nervy a čo všetko nenávidí: školu a školstvo, keď sa ľudia v rozhovore opakujú, slovo skvele, filmy, hercov, chlípnikov, keď ľudia kričali, keď ľudia z ním kričia „mnoho štěstí“, keď niekto zíva ak od neho niečo potrebuje, lacné kufre, a tento súpis je iba z prvých pár stránok knihy. Celé rozprávanie je poprepletané súpisom vecí, ktoré na svete nenávidel, až sa môže javiť ako starý ufrflaný dedulo, ktorý je unavený a znechutený životom. Holden je naozaj znechutený všetkým čo okolo seba videl. Od začiatku cítiť v jeho rozprávaní značnú dávku irónie a satiry. Keďže bol „srab“:
„Já sem strašnej posera. Snažím se to nedávat najevo, ale jsem.“(94)

Toto bol jeho spôsob ako bojovať z neprávosťou sveta a vlastnou depresiou zo spoločnosti. Niekedy jeho satira prechádza až do čierneho humoru alebo cynizmu. Je to ale človek, ktorý sám seba nepozná a postupom deja sa dozvedáme o ňom ďalšie veci a vlastnosti a niekedy sa vo sebacharakteristike poprie. Je veľmi osamelý a na svete nemá skoro nikoho: má iba svoju sestričku Phoebe, keďže jeho mladší brat Allie umrel na leukémiu. Je izolovaný od spolužiakov ktorí sa mu hnusia. Bol izolovaný aj od rodičov, ktorých si síce ctil ale miestami jeho depresie ani na nich nebral ohľad. Väčšiu rodinu pokladal za bandu blbcov. A rodinné obrady tiež neznášal a považoval ich za „šaškárny“.

„Všechno, jen ať mne nešoupnou na nějakej pitomej hřbitov, kam chodí v neděli lidi a dávaj clověku na břicho kytky a podobný serepetičky. Kdo se jich prosí o kytky, když jste po smrti?“ (162)
„Z ničeho nic jsem si připadal hrozně opuštěnej. Skoro jsem si přál umřít“(52)
„New York je příšenej, když se někdo zasměje pozdě v noci. Je to slyšet kilometry a kilometry. Člověk z toho má takovej pocit opuštenosti a hrozně vás to deprimuje“(86)
Akoby nechcel aby sa niekto v New Yorku smial. Nechcel aby niekto bol šťastný, lebo sám bol v depresii. Je izolovaný od učiteľov, ktorých pokladá všetkých za „tajtrlíkov“ a najmä jeho riaditeľa. Jeho názor na školstvo je nasledovný:
„Už od roku 1888 vychovávame na Pencey stoprocentní mladé muže. Vyložená bouda! Na Pencey tak vychovávají starou belu, zrovna tak jako na ostatních školách.“ (6)

Podľa neho je školstvo zbytočné a nepripravuje ľudí na život. Je odlišný ako ostatný chlapci jeho veku. Napríklad keď stratil pomôcky pre šerm na majstrovstvách tak bol kvôli nemu diskvalifikovaní celý tým.
„Celý družstvo mně ve vlaku cestou zpět ignorovalo. Svým spůsobem to byla sranda.“(7)
Nosil červenú poľovnícku šiltovku, ktorá síce, ako sám priznal, bola strelená, ale páčila sa mu. A k tomu ju nosil stiahnutú k boku, čo sám priznal, bol hlúpy spôsob ako nosiť čiapku. Ale jemu sa to páčilo a vyjadroval tým aj svoju túžbu byť iný ako všetci tí ľudia, ktorí sa mu hnusili. Vyjadrovalo to jeho nezávislosť a odlišnosť. Napríklad svoju odlišnosť vyjadruje aj tým, že sa mu vôbec nepáčili postavy Romea a Julie ale radšej mal z tej hry Merkuzia. Správal sa niekedy veľmi detinsky:
„Ale přesto se někdy chovám jako by mi bylo maximálně dvanáct. Všichni to říkají, zvláště táta. Někdy se chovám strašně dětinsky.“(13)