Jerome David Salinger: Kto chytá v žite

Holden Caulfield

Príbeh rozpráva ako 17 ročný, ale vystupuje v ňom o rok skôr. Je to 16 ročný mladý američan na puberty a na začiatku dospelosti. Je neobyčajný a výnimočný, nie je ako ostatní chlapci jeho veku. Chodí na strednú školu v Pencey odkiaľ ho ale cez letné prázdniny vyhodia pretože prepadá zo štyroch z piatich predmetov, ktoré si vybral. Dobre mu ide iba angličtina a preto píše kompozície aj za ostatných študentov. Je to človek introvert a je veľmi citlivý. Keď ho jeho profesor poúča o živote on sa s ním dokáže rozprávať, ale:
„Ale legrační na tom bylo, že celou tu dobu co jsem mlel pantem, myslel jsem na docela něco jinýho. Bydlím v New Yorku, a tak jsem si vzpoměl na to jezírko na jižním konci Ústředního parku. Tak jsem uvažoval, jestli bude už zamrzlé, až pojedu domů, a lestli bude, tak kam se podějou všechny ty kachny. Uvažoval jsem kam se asi podějou ty kachny, když zamrzne jezírko a bude na něm jenom led a led. Uvažoval jsem, jestli snad přijde nějakej chlapík s dvoukolákem a odveze ty kachny do zoologické zahrady nebo někam. Nebo jestli jednoduše odleteli pryč.“(17)
Nad týmto rozmýšľal, kým profesorovi rozprával o živote pokiaľ ho chválil za jeho profesiu a prácu a vravel mu „Prostě kecy!“(17)

Jeho citlivosť vidieť aj na tomto úryvku:
„Ale nehodil jsem ji na nic. Už už jsem ji chtěl hodit. Na jedno auto, co parkovalo na druhý straně ulice. Ale rozmyslel jsem si to. To auto vypadalo tak hezky, jak tam stálo celý bílý. Načež jsem ji chtěl hodit na hydrant. Ale i ten vypadal tak hezky, jak tam stál celej bílej.!(41)
Niekedy je jeho citlivosť až chorobná. Citlivo znáša aj, že ho vyhodili, ale iba kvôli mame.
„A právě to ma deprimovalo. Když jsem si představil maminku, jak jde do obchodu ke Spaldingovi a vyptává se prodavače na milióny nesmyslů – a já už zatím zase dostal padáka.“(56)

Jeho nešťastie je, že citlivo vníma aj najmenšie chyby ostatných ľudí. Napríklad neznáša hercov lebo ak náhodou vedia hrať tak si uvedomujú, že sú dobrí a to sa mu už nepáči.
Napríklad poznal jedného černocha, klaviristu, ktorý vedel perfektne hrať na klavír. Hral úžasne, ale uvedomoval si to a predvádzal sa s klavírom. Keď skončil tak bol zase veľmi skromný. A nebavil sa s človekom ak nie je dôležitý. A tak ho Holden pre jeho snobstvo nenávidel. Citlivo vníma spoločnosť a jej nedostatky. Neznáša hlavne pokrytectvo a degeneráciu spoločnosti.
„’To je báječný, že tě vidím!’ Povídá Lilinka Simmonsová. Vyložená šaškárna. ‘Copak dělá tvůj bratr?‘ To bylo jediné, co vlastně chtěla vědet.“ (92)
Vidí všetky vady na systéme, v ktorom dospelí žijú a tieto vady ho vysoko deprimujú. Celé tri dni počas, ktorých sa dej odohráva prežije v depresii. Nie je však radikálny voči týmto problémom, nenavrhuje radikálne riešenia. Je však prehnane vnímavý a všimne si aj vady, ktoré si normálny človek nevšimne. Počas skoro celej knihy rozpráva čo všetko mu lezie na svete na nervy a čo všetko nenávidí: školu a školstvo, keď sa ľudia v rozhovore opakujú, slovo skvele, filmy, hercov, chlípnikov, keď ľudia kričali, keď ľudia z ním kričia „mnoho štěstí“, keď niekto zíva ak od neho niečo potrebuje, lacné kufre, a tento súpis je iba z prvých pár stránok knihy. Celé rozprávanie je poprepletané súpisom vecí, ktoré na svete nenávidel, až sa môže javiť ako starý ufrflaný dedulo, ktorý je unavený a znechutený životom. Holden je naozaj znechutený všetkým čo okolo seba videl. Od začiatku cítiť v jeho rozprávaní značnú dávku irónie a satiry. Keďže bol „srab“:
„Já sem strašnej posera. Snažím se to nedávat najevo, ale jsem.“(94)

Toto bol jeho spôsob ako bojovať z neprávosťou sveta a vlastnou depresiou zo spoločnosti. Niekedy jeho satira prechádza až do čierneho humoru alebo cynizmu. Je to ale človek, ktorý sám seba nepozná a postupom deja sa dozvedáme o ňom ďalšie veci a vlastnosti a niekedy sa vo sebacharakteristike poprie. Je veľmi osamelý a na svete nemá skoro nikoho: má iba svoju sestričku Phoebe, keďže jeho mladší brat Allie umrel na leukémiu. Je izolovaný od spolužiakov ktorí sa mu hnusia. Bol izolovaný aj od rodičov, ktorých si síce ctil ale miestami jeho depresie ani na nich nebral ohľad. Väčšiu rodinu pokladal za bandu blbcov. A rodinné obrady tiež neznášal a považoval ich za „šaškárny“.

„Všechno, jen ať mne nešoupnou na nějakej pitomej hřbitov, kam chodí v neděli lidi a dávaj clověku na břicho kytky a podobný serepetičky. Kdo se jich prosí o kytky, když jste po smrti?“ (162)
„Z ničeho nic jsem si připadal hrozně opuštěnej. Skoro jsem si přál umřít“(52)
„New York je příšenej, když se někdo zasměje pozdě v noci. Je to slyšet kilometry a kilometry. Člověk z toho má takovej pocit opuštenosti a hrozně vás to deprimuje“(86)
Akoby nechcel aby sa niekto v New Yorku smial. Nechcel aby niekto bol šťastný, lebo sám bol v depresii. Je izolovaný od učiteľov, ktorých pokladá všetkých za „tajtrlíkov“ a najmä jeho riaditeľa. Jeho názor na školstvo je nasledovný:
„Už od roku 1888 vychovávame na Pencey stoprocentní mladé muže. Vyložená bouda! Na Pencey tak vychovávají starou belu, zrovna tak jako na ostatních školách.“ (6)

Podľa neho je školstvo zbytočné a nepripravuje ľudí na život. Je odlišný ako ostatný chlapci jeho veku. Napríklad keď stratil pomôcky pre šerm na majstrovstvách tak bol kvôli nemu diskvalifikovaní celý tým.
„Celý družstvo mně ve vlaku cestou zpět ignorovalo. Svým spůsobem to byla sranda.“(7)
Nosil červenú poľovnícku šiltovku, ktorá síce, ako sám priznal, bola strelená, ale páčila sa mu. A k tomu ju nosil stiahnutú k boku, čo sám priznal, bol hlúpy spôsob ako nosiť čiapku. Ale jemu sa to páčilo a vyjadroval tým aj svoju túžbu byť iný ako všetci tí ľudia, ktorí sa mu hnusili. Vyjadrovalo to jeho nezávislosť a odlišnosť. Napríklad svoju odlišnosť vyjadruje aj tým, že sa mu vôbec nepáčili postavy Romea a Julie ale radšej mal z tej hry Merkuzia. Správal sa niekedy veľmi detinsky:
„Ale přesto se někdy chovám jako by mi bylo maximálně dvanáct. Všichni to říkají, zvláště táta. Někdy se chovám strašně dětinsky.“(13)
Napríklad, keď mu vrazil pasák tak sa hral, že je postrelený a tváril sa, že mu tečie krv z brucha. Predstavoval si, že príde za ním a zastrelí ho. Keď bol na izbe s jedným chlapcom, ktorého nemal rád:
„Já někdy dost blbnu, jen tak abych se nenudil. Udělal jsem to, že jsem si otočil čepici štítkem dopředu, načež jsem si ji stáhnul přes oči. Akže jsem vůbec nic neviděl. ‘Já asi ztrácím zrak’ řek jsem takovým strašne chraplavým hlasem. ‘Maminko zlatá, tady je najednou taková děsná tma.’ “(26)
Jeho budúcnosť ho príliš veľmi netrápila:
„Copak ti tvoje budoucnost nedělá žadný problémy, hochu? ...
... Ale nejspíš moc velký ne. Ani ne“ (18)
Povedal, že prežíva len také obdobie ,že bude potom v poriadku. Pravdou je, že predtým už pre podobné dôvody vyletel zo štyroch škôl. Profesor Spencer sa ho snažil „jen přivést k rozumu“ ale on mu na to odpovedal „Já vím pane profesore, já vím.“ Je chronický klamár. Keď začne klamať dokáže vydržať niekedy aj dve hodiny bez prestávky.

„Já jsem vám ten nejstrašnejší lhář, jakýho jste v životě viděli. Je to hrúza. Jdu si například jenom koupit časpis do krámu, někdo se mně zeptá kam jdu a já nabeton odpovím, že do opery.“(20)
Keď napríklad sedel s matkou jeho najhoršieho spolužiaka vo vlaku, predstavil sa ako Rudolf Shmidt a začal jej o synovi vykladať, že je to najobľúbenejší žiak v triede, iba je nesmelý. Že mal dokonca vyhrať jednohlasne voľby v triede, ale on nechcel kandidovať. Neskôr sa dievčatám v bare predstavil ako Jim Steel. Mal dosť šedivých vlasov a bol dosť vysoký čo mu umožňovalo presvedčiť barmana aby mu predal alkohol. Počas celej knihy sa predstavil piatimi falošnými menami. Mal svoje predstavy o náboženstve. Veril v Ježiša, ale neveril v cirkev. Toto je komentár reči patróna školy, riaditeľa pohrebného ústavu:
„Říkal nám, že máme Ježíše považovať za svýho kamaráda. Říkal, že on s Ježíšem rozmlouvá od rána do večera, dokonce i když řídí vůz. To by mně umrtvilo! Já toho tajtrlika vidím jak tam dáva jedničku a prosí Ježíše aby seslal ještě nejakou tu mrtvolku.“(21)

Rozmýšľal chvíľu, že by vstúpil do kláštora, ale potom to zavrhol, pretože aj tam je cirkev. Cirkev sú ľudia a ako takí sú tiež zkazení. Nemal rád v biblii ani učedníkov. Podľa neho boli dobrí až keď Ježiš zomrel. Keď žil, nechali ho často v štychu. Najradšej mal v biblii po Ježišovi chlapíka čo spával v hroboch a tepal kamenami. Pekne je vykreslený rozdiel medzi jeho pohľadom a cirkevným pohľadom. Podľa cirkvy išiel Judáš do pekla potom ako zradil Ježiša. Ale Holden si myslí, že Ježiš by to tak nechcel, a že Judáš išiel do neba. Je ochotný na to aj vsadiť. Nepáčili sa mu, a povedal, že ani Ježišovi by sa nepáčili všetci tí anjeli v kostýmoch a šašovia. Že by sa z toho povracal, keby mu to predviedli. Ale páčil by sa Ježišovi chlapík čo udrie do bubnov iba dva razy za predstavenie ale urobí to jemne a s citom a na tvári ma „takový nervózní výraz“.
Čo sa týkalo dievčat bol veľmi citlivý a zahĺbený do vnútra. Toto je prvé na čo si spomenul keď jeho spolužiak mal rande s jeho dávnou priateľkou.
„Ona tancuje. Chodí do baletu. Trénovala vždycky minimálne dvě hodiny denně Přímo v tom největším vedru. Měla strach, že by vyšla z formy – že by jí ztloustli nohy. Hrávali sme spolu od rána do večera dámu....
.... Nikdy nechtěla táhnout dámou. Víš, co dělala, když měla dámu? Nikdy s ní netáhla. Jen si jí nechávala v zadní linii. Vždycky si je srovnala v zadní linii hezky do řádky. Prostě sej í líbilo, kdýž sej í tam v tý zadní linii tak hezky vyjímali.“(36)
Z tohto cítime, že bol veľmi citlivý mal toto dievča veľmi rád, pretože sa pobil aj so spolubývajúcim, ktorý s ňou mal rande. Žiarlil a vedel, že jeho spolubývajúci ide s dievčatami iba do postele. Bol ešte panic, ale kvôli tomu, že bol ohľaduplný.

„Problém je v tom, že mi tý holky začne bejt líto. Holky bejvaj většinou totiž hloupý. Když se s nima člověk trochu muchlá, může pozorovat, jak jim to doslova přestáva myslet. Taková holka, ta když se dostane doopravdy do ráže, tak ta je prostě bezhlavá. Já nevím. Řekne mi abych přestal, a já, přestanu“ (98)
Bol taký osamelý, že zavolal priateľke jedného spolužiaka, ktorú videl asi iba raz a aj to len zbežne, a chcel si s ňou dohodnúť koktail. Potom si nadával, že ho odmietla a bral to ako svoju hlúposť. Zašiel až k tomu, že si objednal v prostitútku. Ale kvoli jeho depresii odtoho nakoniec upustil, pretože bol tak deprimovaný, že na to nemal. Jej pasák a ona neskôr od neho vytiahli nejaké peniaze a jemu povolili na chvíľu nervy. Neskôr bol veľmi smutný keď zistil, že ho vzrušujú dievčatá, ktoré vôbec nie sú podľa jeho merítok chytré ale skôr hlúpe.

„Že sem musel být na tom zatraceně bledě, když jsem si s nimy něco začínal.“(74)
Stále hľadá nejaký vzťah aj keď sa uzavrel do svojej ulity po smrti brata. Neskôr si zase spomína na Hanku s ktorou mal rande jeho spolužiak. Spomína na to, ako hrávali dámu a golf. Ako sa niekedy držali za ruky:
„Ono vám to asi připadá, že to moc neznamená, ale s Hankou s držet za ruku to byla sensace.“(84)
Neskôr o sebe hovorí, že perverzný ako nikto iný. Dokonca priznáva aj že by bol ochotný hrať hry kde jeden z partnerov pľuje na druhého. A to i napriek tomu, že tesne predtým, také veci odsúdil. Zaujímali ho napríklad veci typu: Ako môže mníška byť expert na anglickú literatúru keď veľa kníh klasikov má silne erotické prvky. Keď sa stretol s jedným svojim rovesníkom, ktorý bol expert na „pohlaví“ vypytoval sa ho na jeho dievča a používal odborný jazyk. Začal o týchto veciach polemizovať na akademickej úrovni tak ho rovesník v bare opustil. Ešte predtým ho však odporučil na psychoanalýzu. Dal si rande so Sally, ktorá nebola moc chytrá ale vyzerala skvelo. Vypovedal jej ako všetko nenávidí. Nakoniec jej navrhol aby s ním odišla niekam ďaleko, len tak rýchlo. Chcelo utiecť zo sveta dospelých a chcel odísť na nejaké idilycké miesto kde by spokojne žili. Potom ju urazil keď jej povedal, že dokáže človeka naštvať. Nakoniec ako plakala, tak sa dal do smiechu.

Nechápe myslenie dievčat.
„U holek je ten problém, že když sej im některej kluk líbí, může to být sebemenší smrad a řeknou, že má komplex méněcennosti, a když se jim nelíbí, může být sebevíc prima a může mít sebevětší komplex méněcennosti a řeknou o ňem, že je fňoura.“(143)
Mal veľmi dobrý vzťah ku svojmu mladšiemu bratovi Alliemu, ktorý však umrel na leukémiu. Ostala mu po ňom iba baseballová rukavica popísaná básňami.
„Ten by se vám líbil. Byl o dva roly mladší a o hodně inteligetnější. Allie byl příšerne inteligentní... ... Allie byl i nejhodnější – v mnoha směrech.“(42)

Inteligencia sa mu páči aj na jeho malej sestričke. Páči sa mu, že sa s ňou môže človek pokojne rozprávať a ona vo väčšine prípadov vie o čo ide. Svojho brata mal veľmi rád:
„Tu noc, co umřel (Allie) jsem spal v garáži a rozmlátil jsem pěstí všechy okna – jen tak pro nic za nic. Dokonce jsem se pokoušel rozbít okna v tom stejšnu, ale to už jsem měl zlomenou ruku, takže se mi to nepovedlo.“(43)
Keď pršalo na cintoríne a ľudia začali utekať ku autám povedal:
„Což, je právě to co mně doháni k šílenství. Všichni ti lidi si mohli vlízt do vozu a zapnout rádio, načež mohli odjet někam na prima večeři – všichni, kromě Allieho“ (163)

Bol veľmi dobrý tanečník a tanec bol to čo mal naozaj rád. A to je čo povedať, pretože celé dielo sa točí o všetkom čo nenávidí a veci, ktoré má rád sú iba veľmi svetlou výnimkou. Bol však sklamaný keď zistil, že tancovať vedia väčšinou hlúpe dievčatá. Čo sa týkalo alkoholu, to bola jeho parketa. Mal ohromnú výdrž. Vedel vypiť s kamarátom pol litra vodky a nebolo to na ňom ani najmenej poznať. Jediné, čo to s ním urobí je, že je veľmi chladnokrvný a nonšalantný. Jedni z mála ľudí, ktorí sa mu páčili boli mníšky, ktoré vyberali peniaze pre charitu. Páčili sa mu lebo:
„A právě to sa mu na tých jeptiškách líbilo. Ty určitě v životě do žádneho hogo-fogo podniku na oděd nepojedou.“(120)
Holdenovi sa veľmi páčili deti. Zdôrazňovali mu nevinnosť a nepatrili to zkazeného sveta dospelých. Bol rád keď mohol zapnúť korčule malému dievčatku na ihrisku.
„Pane Bože jak já miluji, když jsou děti tak hodné a milé, když jim člověk připne brusle.“(125)
Mal veľmi rád aj svoju sestru Phoebe. Prišiel k nej večer predtým ako sa mal vrátiť zo školy takže ho nesmeli vidieť rodičia. Pozeral sa na ňu ako spí a obdivoval ju.
Prečítal si celý jej zošit.
„Já mám z notýsků malejch dětí ohromnou radost.“ (168)
Rád sleduje, čo si deti píšu do zošita. Na chvíľu sa môže preniesť do ich malého sveta a mať ich malé problémy a cítiť ich nevinnosť. Má ju rád aj preto, že je inteligentná a môže sa s ňou normálne porozprávať. Ihneď zistila, že ho vyrazili, ale neprezradila ho. Vysvetľuje jej, že nemal rád školu, lebo všetci boli pokrytci, snobi a profesori boli tajtrlici. Je to až malá Phoebe, ktorá zhrnie celý dojem z diela predošlého:
„’Ty nemáš rád nic, ať je to co chce.’
Což mně deprimovalo ještě víc, když to řekla. ‘Ale mám! Ale mám! Samo, že mám. To neříkej! Kruci, proč to říkáš?’
‘Protože nemáš. Ty nemáš rád žádnou školu. Ty nemáš rád milionz věcí. Nemáš“(176)
Až keď nevedel odpovedať na otázku, čo má rád, uvedomil si, že na tom niečo bude. Keď sa ho Phoebe spýta, čo by chcel robiť, odpovedá:
„Zkrátka a dobře já si v jednom kuse představuju, jak si spousta malejch dětí hraje na obrovitánskom žitném poli. Tisíce a tisíce dětí a nikde nikdo – jako nikdo dospělej – kromě mě. A já stojím na okraji nějakého šílenýho útesu. Mám na starosti to, že musím chytnout každýho, kdo by s toho útesu mohl spadnout – já jen jako, že utíká a nekouká kam, musím se já odněkud vynořit a chytit ho. A prostě to bych dělal pořád. Chytal bych děti v žitě a tak.“(180)
Toto dotvára obraz Holdena ako ho už poznáme. Odhaľuje to jeho fantáziu a jeho túžbu vžiť sa do úlohy ochrancu nevinnosti. Hovorí to o jeho tendencii radšej sa utiahnuť do svojho sveta ako riešiť a znášať zložitosť sveta okolitého. Uvedomuje si, že jeho nápad je bláznivý, ale nevie ho preniesť do skutočného sveta a vyjadriť ho inak. Táto jeho predstava je založená na jeho presvedčení, že deti sú jednoduché a nevinné, zatiaľ čo dospelí sú povrchní, pokryteckí a zbytočne zložitý. Zbytočne komplikujú jednoduché veci. Na jednej strane vyjadruje táto predstava jeho túžbu chrániť nevinnodť detí a ich jednoduchosť, ake na strane druhej vyjadruje aj jeho odpojenie od sveta.

Neskôr u pana Antoliniho, profesora angličtiny, vysvetľuje zase prečo nemal rád Pencey, a prečo nemá rád školu. Vysvetľuje, že šikanovali na rétorike študenta, lebo odbiehal od témy a zarozprával sa o niečom inom, ale zaujímavom. To je aj problém Holdena. Počas rozprávania sa často dostane niekde úplne inde – doslova sa zasníva inde a až po chvíli sa vráti k pôvodnému rozprávaniu. Takto sníval počas celých troch dní. Profesor mu na to odpovedal, že:
„Nemyslíš, že všechno má svůj čas a dvoje místo? Nemyslíš, že pokud někdo začne vykládat o farmě, tak se má držet věci a pak teprve přejít k operaci deděčka?“(194)
Týmto Holdena dosť upozornil aby prestal snívať o veciach minulých a vzdialených, ale aby sa sústredil na život, ktorý stál pred ním. A potom mu profesor povedal dôležitú myšlienku:
„Mám pocit, že se řítíš k nějakému strašlivému, ale strašlivému pádu. A na mou čest nevím k jakému..... Člověku, který padá, není dáno ucítit ani uslyšet, že dopad na dno. Prostě padá a padá. A tohleto je určeno lidem, kteří v tom nebo onom období svého života hledali něco co jim jejich okolí nemohlo poskytnout. A tak se vzdali hedání“(195)

Holden prichádza za Antolinim, pretože mu dôveruje a je jeden z mála ľudí, ktorých si ctí. Holden je na pokraji totálneho nervového kolapsu, keď vypukol v slzy potom ako mu Phoebe dala všetky svoje ušetrené peniaze na vianoce. Vyzerá to tak že Antolini je Holdenova posledná šanca ako sa zachrániť. Ale neskôr odchádza Holden ešte viac zmätený, keď zistil, že Antolini je homosexuál. Antolini jasne popisuje, že Holden padá a že on ho chce zachrániť v strede pádu ako to Holden povedal Phoebe. Ale tento pád sa líši od toho predošlého tým, že Holden chcel zachraňovať deti pred pádom do reality sveta dospelých. Antolini však popisuje pád nikam, do prázdnoty bez života a možnosti návratu. Aj keď Holden sa považuje za záchrancu, je zjavné, že on potrebuje byť zachránený. Antolini povedal ešte:
„Známkou nezralého člověka je, že cce kvůli něčemu podstoupit vznešenou smrt, zatím co známkou zralého člověka je, že chce kvůli něčemu v pokoře žít.“(196)
Potom ako zistil, že Antolini je homosexual bol ešte viac zmätený a rozhodol sa odísť. Vošiel do Phoebinej školy a chcel jej nechať odkaz aby sa s ním posledný raz stretla. Po ceste našiel na stene napísané „kurva“ (pozn. V slovenčine bol preklad „jebať“ čo sa mi zdá priliehavejšie). Veľmi sa rozzúril a chcel aby mohol zabiť toho kto to urobil. Uvedomil si, že čo si tie deti pomyslia keď to uvidia. A potom mu došlo, že nejaké dieťa im to detailne vysvetlí a rýchlo to zotrel. Neskôr však našiel ďalšie a uvedomil si, že:
„Nikdy nenajdete místo, kde by byl klid a mír, poněvadž žádné také místo neexistuje, I kdyby jste také našli, jednoho krásnýho dne se nebudete koukat a někdo se vám tam vplíží a přimo vám tam pod nosem napíše „kurvo““(212)
Keď príde za ním Phoebe, nesie kufor a chce ísť s ním.Najskôr je ku nej hrubý a hovorí jej, že s ním nepôjde až sa Phoebe urazí. Vezme Phoebe do ZOO a keď prídu na koniec ku kolotočom a Phoebe sa s ním zase rozpráva, pošle Phoebe na kolotoč a ako ju tam tak videl, zrazu sa cítil taký štastný, že chcel kričať. Až Phoebe sa podarilo zachrániť ho.
Ideový rozbor
Témy

Odcudzenie sa ako forma obrany

Počas deja celého diela je zrejmé, že Holden je izolovaný od spoločnosti a sveta okolo neho. Je cítiť, že svet okolo neho ho terorizuje a ubližuje mu. Ako si pomyslel pri rozhovore s Profesorom Spencerom:
„Zápas(život), do prdele! Pěknej zápas. Když, je člověk na tý straně, kde jsou všichni kanoni, tak je to zápas – prosím – to se musí nechat. Ale když se dostanete na druhou stranu, kde neni ani jeden kanon, tak co je to za zápas? Žádnej. Žádnej zápas.“(12)
cíti sa osamelý „na druhej strane“ zápasu sveta, kde stojí sám proti všetkým, a pokúša sa neustále dostať do sveta kam si uvedomuje, že nepatrí.
Ako dej pokračuje, začíname medzi riadkami zisťovať, že Holdenove odcudzenie je formou sebaobrany pred svetom. Nosí svoju loveckú čapicu, ktorou vyjadruje svoju odlišnosť od ľudí na svete, ktorí sa mu hnusia. Vyjadruje svoju jedinečnosť, ktorú používa ako dôkaz, že je lepší ako ľudia okolo neho. A preto sa presviedča, že je nad ostatnými. Pravdou je, že rozhovor s ostatnými ľuďmi ho často-krát zanecháva zmäteným alebo citovo rozrušeným a preto svoj cynické spôsoby a pocit nadradenosti používa ako formu ochrany pred ľuďmi. Často-krát si týmto odcudzením udržuje svoju chabú mentálnu stabilitu v živote.
Čitateľ vidí, že odcudzenie od sveta je Holdenovým najväčším pôvodcom bolesti. Nikdy sa nesnaží presne označiť a priamo pomenovať svoje problémy, a ani sa nikdy nesnaží vypátrať pôvod jeho problémov. Zúfalo potrebuje ľudský súcit, lásku a prítomnosť nejakého človeka, ktorého by mohol milovať. Avšak jeho mentálna bariéra, ktorou sa pokúša podvedome chrániť samého seba mu prekazí všetky jeho úmysly. Odcudzenie je zároveň Holdenova ochrana ako aj jeho najväčší problém. Napríklad, jeho osamelosť ho doženie k dohodnutiu si „rande“ so Sally Hayesovou, jeho bývalou priateľkou a spolužiačkou, ale vďaka jeho bariére irónie a sarkazmu sa mu podrí uraziť ju a odohnať ju od seba. Podobne aj vzťah s jeho dávnou priateľkou, Hankou Gallagherovou, ktorý preňho veľa znamenal, sa mu nepodarí obnoviť. A to pretože je príliš vystrašený s prípadného kontaktu s ňou.
Z toho všetkého vyplýva, že je závislý na svojom odcudzení, pretože mu poskytuje akú-takú mentálnu stabilitu, ale zároveň je to strojca jeho najväčších problémov a ničí ho.

Problémy dospievania

Podľa väčšiny literárnych analýz, je toto dielo román o dospievaní mladého človeka v puberte s analýzou jeho problémov. Toto dielo je však odlišné od väčšiny ostatných diel faktom, že mladý Holden, ako hlavná postava, sa bráni tomuto procesu. Ako vysvitlo pri Holdenovej návšteve múzea, bojí sa zmeny, a zložitosť sveta je naňho priveľa.
„Ale stejně na tom museu bylo nejlepší to, že tam bylo všechno pořád na stejným místě. Nikdo se ani nepohnul. Mohli by jste třeba jít stotisíckrát a vždycky by jste našli toho samýho Eskymáka, jak právě chytil ty dvě ryby, ptáky, jak právě odlétají na jih, vysokou s těma hezkejma parohama, jak právě pije vodu u studánky, a tu squaws těma obnaženejma prsama, jak pořád ještě tká tu samou přikrývku. Nikdo se nezměnil Jedinej, kto se změnil jste vy.“ (127)
Chcel, aby všetko na svete bolo jednoduché, predvídateľné, statické a pochopiteľné ako sochy Eskymáka, alebo Indiánky. Bojí sa, pretože je si vedomý, že má tie isté chyby, ktoré kritizuje na ostatných, a pretože nechápe zložitosť sveta okolo seba. Odmieta to však priznať, až na niekoľko prchavých momentov. Napríklad keď hovorí o sexe.
„Pohlaví je něco, z čeho jsem prostě jelen. Na mou duši.“(67)

Namiesto aby priznal, že dospelosť ho straší a, že sa jej obáva, vymyslí si, že svet dospelých je plný pokrytectva, neosobnosti, klamstva, honby za peniazmi, kdežto svet detí je svetom nevinnosti, zvedavosti a cti. Nič neodhalí túto jeho predstavu lepšie ako jeho obraz svojej budúcnosti.
„Zkrátka a dobře já si v jednom kuse představuju, jak si spousta malejch dětí hraje na obrovitánskom žitném poli. Tisíce a tisíce dětí a nikde nikdo – jako nikdo dospělej – kromě mě. A já stojím na okraji nějakého šílenýho útesu. Mám na starosti to, že musím chytnout každýho, kdo by s toho útesu mohl spadnout – já jen jako, že utíká a nekouká kam, musím se já odněkud vynořit a chytit ho. A prostě to bych dělal pořád. Chytal bych děti v žitě a tak.“(180)
V tomto prípade žito reprezentuje svet detí a priepasť svet dospelých. Priepasť ako ekvivalent smrti – pád z obrovského útesu do nedovidnej priepasti - alebo osudu horšieho ako to. Jeho vymyslený spôsob chápania sveta mu umožňuje vymaniť sa zo sveta dospelých kam patriť nechce pomocou svojho štítu cynizmu. Neumožňuje mu však vrátiť sa do sveta detí, kde vládne jednoduchosť a svojím spôsobom nevedomosť. Postupom deja však rozhovory s Profesorom Antolinim a Phoebe odhaľujú plytkosť jeho predstáv.
Falošnosť sveta dospelých

Falošnosť sveta dospelých je Holdenova obľúbená téma. Holden počas celého deja dokáže výstižne popísať prehnitosť, pokrytectvo, falošnosť a klamstvo v tomto svete. Počas rozhovoru s Phoebe hovorí, že „dospelí sú nevyhnutní klamári a pokrytci, a čo je horšie, neuvedomujú si to“. Falošnosť je pre Holdena symbol zla na svete a je to aj príčina, prečo je svet taký skazený. A taktiež mu poskytuje zámienku aby sa utiahol do svojej ulity cynizmu.
Napriek tomu, že jeho názory a pohľady sú veľmi zjednodušené alebo prehnané, nie sú nevyhnutne nesprávne. Dokáže byť veľmi pozorný pozorovateľ a dokáže vystihnúť niektoré problémy, ktoré sa vystihujú ťažko. Je si silne vedomý povrchnosti tých okolo neho. Počas celého deja nájdeme príklady povrchných, pokryteckých alebo aspoň afektovaných ľudí.(Sally, Maurice, Sunny, Mr. Spencer ...). Niektoré postavy sú od prírody zlé, ako napríklad Sunny alebo Maurice. Ale napriek tomu, že Holden vynakladá veľa úsilia aby hľadal povrchnosť a pokrytectvo ostatných, nikdy priamo neanalyzuje falošnosť jeho samého. Jeho klamstvá sú častokrát nepotrebné a kruté, ako napríklad situácia vo vlaku keď Holden oklamal matku jeho spolužiaka. Chcel by veriť, že sám je iskierka cnosti vo svete falošnosti, ale jednoducho to nie je jeho prípad. Napriek tomu, že by chcel veriť, že svet je jednoduché miesto, kde stoja na jednej strane pretvárka a falošnosť a na strane druhej nevinnosť a česť, Holden je sám dôkazom proti sebe. Svet nie je taký jednoduchý ako by chcel, a aký by potreboval, ani on sám totiž nezapadá do svojich čiernobielych pravidiel, podľa ktorých súdi ostatných ľudí.

Motívy
Osamelosť

Holdenova osamelosť, konkrétnejšia podoba jeho odcudzenosti, je hnacia sila celého diela. Väčšina scén v diele popisuje jeho, skoro až panické, hľadanie nejakej spoločnosti a blúdenie mestom od jedného bezcieľneho stretnutia k druhému. Napriek tomu, že jeho správanie jasne dokazuje osamelosť, Holden sa vyhýba sebaanalýze a preto osamelosť ako svoj problém nikdy nenájde. Preto nikdy nezistí prečo sa cítil ako sa cítil. Pretože je však Holden závislý na svojej odlúčenosti od sveta a svojej odcudzenosti aby si zachoval stabilitu, častokrát sabotuje vlastné úmysly ukončiť svoju osamelosť. Napríklad rozhovor s Karlom („expertom na pohlaví“) a „rande“ so Sally sú pre nich neznesiteľné kvôli Holdenovmu drzému správaniu. Jeho telefonát Hanke je tiež neuskutočnený práve vďaka jeho zmyslu pre odlúčenie od spoločnosti. Osamelosť, ktorú Holden cíti je citovým prejavom jeho odcudzenia od sveta a spoločnosti.

Vzťahy

Holdenove vzťahy majú tiež náväznosť na jeho odcudzenie. Obidva, fyzické aj psychické, typy vzťahov dávajú Holdenovy možnosť preraziť svoju ulitu izolácie. Predstavujú však aj zosobnenie toho, čoho sa Holden na svete bojí: zložitosti, nepredvídateľnosti, dynamiky, zmeny a potenciálneho konfliktu. Ako Holden demonštroval v múzeu, chcel by svet aby bol zastavený a tichý, predvídateľný a nemeniaci sa. Keď pozoruje jeho sestričku Phoebe v spánku, premietne svoje idealizované predstavy o detstve na ňu. Keď sa však Phoebe zobudí, v rozhovore s ňou zistí, že jej detstvo je iné ako si ho predstavoval a, že je omnoho bližšie svetu dospelých ako by pripustil. V skutočných vzťahoch totiž ľudia odpovedajú v rozhovore a vzťahy sa menia. Pre nevyslovené dôvody, ktoré majú pravdepodobne príčinu v Allieho smrti, Holden má problémy s riešením zložitostí tohto typu. Výsledkom čoho je jeho strach pred intímnym vzťahom a jeho vlastná izolácia. Napriek tomu, že má nespočet príležitostí nadviazať vzťah, či už fyzický alebo psychický, všetky odráža a obalí sa vrstvou kritického cynizmu a trpkosti. A napriek tomu, naďalej pokračuje v hľadaní nových vzťahov, a keď sa do nejakého zamotá, vždy z neho chaoticky vycúva tesne pred koncom.
Klamstvo a pretvárka

Klamstvo a pretvárka sú jasne najškodlivešími prvkami celého problému falošnosti. Holdenova predstava o falošnosti sa týka najmä sebaklamu každého jedného v spoločnosti. Kritizuje každého kto si o sebe namýš+a, že je niekto a pritom si odmieta priznať vlastné chyby a slabosti. Kritizuje ješitnosť. Ale klamstvo je typ falošnosti, ktoré prezrádza neohľaduplnosť a niekedy aj krutosť.
„V jeho přítomnosti se vždycky ve mně probouzel sadista. Dost často jsem se k němu choval sadisticky. Ale nakonec jsem toho nechal.“ (26)
Samozrejme je jasmé, že Holden je vinný z oboch týchto „zločinov“. Jeho časté a opakované klamstvá prezrádzajú jeho vlastný sebaklam-odmieta priznať neschopnosť dosiahnuť to čo hlása, a nechce vziať do úvahy ako by mohlo jeho správanie ovplyvniť tých okolo neho. Svojími klamstvami sa Holden usvedčuje, že je tak isto falošný ako aj ľudia, ktorých kritizuje.

Symboly
Kto chytá v žite

Je potrebné uviesť pôvodný názov „Catcher in the Rye“, ktorý znamená Chytateľ v žite. Holden si vybra toto „povolanie“ podľa básne Richarda Burnsa, podľa textu
„Když někdo chytí někoho v žitě“(180).
Predstavuje si útes na skale na ktorom je žitné pole s detmi a jeho úmyslom a úlohou je chytiť každého , kto by chcel spadnúť. Phoebe avšak poukáže na chybu v Holdenovom texte, ktorý zamenil slovo potká za slovo chytí. Pieseň uvažuje nad problémom, či je etické mať vzťah mimo ľudí, mimo očí spoločnosti, niekde na poli, aj keď nemájú dvaja voči sebe žiadny záväzok. Je ironické, že pôvodná fráza v angličtine má význam stretnutia, ktoré môže viesť k nezáväznému vzťahu, kdežto Holdenov význam pozmenenej frázy má výzam presne opačný: zabrániť pádu dietaťa zo sveta nevinnosti a nevedomosti do sveta dospelých, sveta poznania, kde je zložitosť vzťahov a aj vzťahy nezáväzné.

Holdenova červená čiapka

V Americkej literatúre 20. storočia je červená poľonícka čiapka jedným z najvýraznejších symbolov. Z obrazu Holdena Caulfielda sa táto čapica nedá odstrániť, pretože symbolizuje jeho individualitu a osobitosť. Čapica je podľa neho samého netradičná a vyjadruje Holdenovu túžbu vymaniť sa zo spoločnosti a ľudí okolo neho. Zároveň je však hamblivý za to ,že ju nosí: pokiaľ je v spoločnosti ľudí, ktorí ho poznajú, dáva si ju dole. Takže jeho čiapka je vlastne zrkadlom hlavného konfliktu diela: Holdenova potreba izolácie verzus Holdenova potreba spoločnosti.
Stojí za to, spomenúť, že farba čiapky, červená, je rovnaká ako aj farba vlasov jeho sestry Phoebe a brata Allieho. Možno si Holden premieta nevinnosť jeho sestry a jej sveta, a dobrotu a inteligenciu jeho brata na jeho čiapku, to, že ju nosí, mu ich má symbolizovať. Nikdy však nekomentuje dôležitosť tejto čiapky ako to vidíme u baseballovej rukavice jeho brata, okrem toho, že často spomína jej zvláštny výzor.

Múzeum prírodnej histórie

Holden nám prezrádza symbolický význam tohto miesta. Páči sa mu, pretože je to miesto, kde sa čas akoby zastavil. Je to jediný kúsok sveta, ktorý je stály a nemenný. Spomína aj fakt, že sa zmenil medzi každou jeho návštevou. Múzeum reprezentuje svet, aký by Holden chcel: svet jeho „chytačskej“ predstavy, kde sa nič nikdy nemení, všetko je jednoduché, pochopiteľné a trvajúce stále. Holden je vystrašený nepredvídateľnými výzvami sveta – neznáša konflikty, je zmätený z Allieho bezvýznamnej smrti, obáva sa vzťahu s ostatnými ľuďmi.
Kačky v Central parku

Holdenov záujem o kačky a miesto a spôsob akým kačky miznú, každú zimu odhaľuje úprimnú, mladšiu stránku jeho charakteru. Počas cele knihy vyznieva Holden ako „starý dedulo“ nahnevaný na svet, ale jeho hľadanie odpovede na otázku „Kam chodia kačky každú zimu?“ reprezentuje jeho mladosť, zvedavosť a hravú chtivosť odhaľovať záhady sveta. Je to pamätihodný okamih, pretože Holdenovi spomenutá chtivosť jasne chýba v ostatných aspektoch jeho života.
Jazierko a kačky sú symbolické v niekoľkých smeroch. Jeho záhadná zachovalosť v nehostinnom prostredí rezonuje s Holdenovou vlastnou životnou situáciou. Navyše kačky symbolizujú, že niektoré miznutia sú iba dočasné. Traumatizovaný a presvedčený o krehkosti života bratovou smrťou, Holden sa obáva zmeny ako takej a miznutia vecí. Kačky miznú každú zimu, vracajú sa však každú jar, a tak symbolizujú, že zmena nie je permanentná, ale iba cyklická. Nakoniec jazierko samo o sebe je tiež symbolom, aj keď menším. Je sčasti zamrznuté a sčasti nie. Jazierko odzrkadľuje polohu Holdena samého medzi svetom dospelých, do ktorého sa dostať nechce, a svetom detí, kam už nepatrí

Vlastný názor
Môj vlastný názor na toto dielo je, že každý dospievajúci človek by ho mal mať prečítané. Nie nadarmo je v povinnej literatúre. Dá sa na ňom nádherne dokázať? ako sú niektoré názory (dosť veľa z nich) dospievajúcich ľudí choré. Prvýkrát som Salingera čítal pred asi dvoma rokmi a vtedy sa mi veľmi páčilo. Páčilo sa mi najmä z dôvodu, že som sa v Holdenovi našiel. Mal som vtedy podobné názory a niektoré z nich pretrvali. Napríklad sa mi páčil jeho pesimistický pohľad na svet okolo seba aj keď teraz viem, že taký pohľad nie je zdravý. Páčila sa mi jeho individualita a osobitosť – odlišnosť od tuctových chalanov jeho veku. Páčilo sa mi, že si myslel, že je nechápaný, čo si dospievajúci človek často myslí. A páčila sa mi jeho depresia, aj keď teraz na nej sa dá dokázať, že to nie je konštruktívny životný štýl a trend. Páčilo sa mi, že aj keď bol v zúfalej situácii, nestrácal humor, napriek tomu, že ten prešiel do sarkazmu a cynizmu. Výhodou tohto diela je aj to, že aj keď človek nepôjde do hĺbky diela, je to stále veľmi zaujímavé a pútavé čítanie. Vrelo každému odporúčam, kto by náhodou dostal do rúk túto prácu.

Bibliografia
1. Grunwald, Henry: Salinger: Kritický a osobný portrét. Praha, Odeon 1987.
2. Hamilton, Ian: In search of J.D.Salinger. New York, Random House 1988.
3. Kolektív autorov: Literatúra pre 4. ročník gymnázii a stredných škôl. Bratislava, Litera 1996.
4. Salinger, J.D.: Kto chytá v žitě. Praha, Státní nakladatelství krásné literatury 1960.