Zbojnícka mladosť je prvým dielom Ondrejovovej trilógie o príbehoch J. Lapina.

Hlavné postavy:

Jerguš Lapin: - hlavná postava diela, má samé dobré vlastnosti vo všetkom je najlepší a neporaziteľný, niekedy je trochu zlomyseľný a naivný, má zázračné vlastnosti – raz za čas sa rozpráva s psami a tak…
Paľo Stieranka: - jeho najlepší priateľ
Jergušova matka – jeho matka
Jergušova sestra Anna – jeho sestra
Jergušov brat Rudko – jeho brat
Jergušová krstná matka – jeho krstná matka
Štefan Fašanga – jeho sused a priateľ
Zuzka Košaľkuľa – jeho chvíľková platonická láska
a ďalší jeho známi…

Dej:

Kniha začína Jergušovým narodením v prvej kapitole. Potom sa už presúvame o niekoľko rokov dopredu – celý dej sa bude odohrávať počas jedného celého roka, čo dáva autorovi možnosť opísať všetky ročné obdobia, mesiace, týždne, dni, stromy, lesy, lúky, oblohu, vietor, slnko, trávu, rieky, potok… a samozrejme prinútiť nás svojou poetikou zúfalo čakať na dej, ktorý sa odohráva na každej tretej strane. Jerguš Lapin býva na samot(k)e, ktorá sa volá Zbojnícky tanec, to znamená v jednom z asi troch domov pár kilometrov za dedinou. Počas tohoto roka nám autor opisuje detstvo so všetkými šibalstvami, lapajstvami, figliarstvami a huncútstvami, ktoré tento chlapec zažije, ako napríklad chytanie sýkoriek, korčuľovanie...

Na jar Jerguš stretáva dedinské deti, ktoré sa mu vysmejú a nepríjemne ho odpíšu. Rozhodol sa preto ísť do dediny, prvýkrát v živote, tu hneď zachráni topiaceho sa chlapca v rieke. V dedine sa spozná pastierika Paľka Stieranku, ktorý sa stane jeho najlepším priateľom, svoju krstnú mať, ktorej začne chodiť pomáhať, atď... Jerguš raz zaskočí aj do mesta, tam sa mu ale nepáči – tu bude akási symbolika, autor v celej knihe idealizuje prírodu, samotu a dedinu – miesta až tak nezasiahnuté urbanizovanou spoločnosťou ( = naturizmus).

Neskôr sa Jerguš zahľadí do kamarátky jeho sestry – Zuzky Košaľkuľky, na ktorú skúša jeden zo svojich obľúbených trikov – chytá vtáka sediaceho na strome – dokázali ich totiž pohľadom prinútiť aby sa nepohli z miesta. V auguste celá dedina odchádza kosiť trávu, Jerguš sa tu dozvedá, že jeho OTEC BOL ZBOJNÍK (to je celkom významná súčasť deja a vysvetľuje Jergušove vlastnosti a schopnosti – jeho otec bol totiž prirodzený zbojnícky talent), ktorého zabili jeho vlastný priatelia. Časom prišla zima, Štedrý deň... Jerguš už nemyslí na Zuzku, pretože ona už balí niekoho iného. Koncom zimy tiež Jerguš a niekoľko jeho kamarátov ide pracovať do továrne (samozrejme po známosti). Tu Jerguš stretáva meštianske dievča, ktoré mu je znovu sympatické tak jej zas ukazuje ten svoj trik s vtákom – ako ho vie chytiť do ruky a necháva aj ju nech si siahne. Malej sa to síce zapáči, ale jej mama ju odvedie, aby sa nezahadzovala so zamestnancom. Ale hneď v ten prvý deň Jerguša a jeho priateľov, majster pretiahne, gumenou palicou, pretože sa hrali na pracovisku. To sa samozrejme Jergušovi príliš nepáči a s myšlienkou, že biť sa nedá odchádza a prichýli ho až bača. Spolu s jeho odchodom dospieva a symbolicky nastáva nová jar. Povesť v poslednej kapitole naznačuje, že sa z mladého Lapina, rovnako ako z jeho otca, stáva zbojník.
Citáty:

Jergušove dospetie v závere knihy – vyvrcholenie príbehu:

Jerguš zhlboka vydýchol, pobral sa hore kopcom. Skalnatým chodníčkom. hore -hore. Smerom na Studenú jamu a bokom od nej -na salaš. A ako kráčal z nohy na nohu, ako sa vzďaľoval mestu, za každým krokom väčšmi zatínal zuby, väčšmi stískal vyk1benú ruku. Z tvári zmizli všetky znaky radostného detstva. Ono umieralo -náhle a nenávratne. A ku kolibe miesto dieťaťa blížil sa zatrpknutý tvor s bičom tvrdosti na tvári.

Autorov veľmi morbídny zmysel pre humor – Jergušova reakcia v Deň všech svätých, keď sa dozvedá, že jeho kamarát nemá pochovaného nikoho na cintoríne:

-Ja už nepasiem, -nadhodil Paľo. -Včera som bol ostatný raz. A na cintoríne nemám nikoho, lebo sme tu len nedávno. Našich, čo pomreli, pochovali sme v Sielnici, keď sme tam bývali. A to je veľmi ďaleko...
Jerguš ľutoval Paľa. Neborák, nemá na cintoríne nikoho...