Autor:  

Vlastným menom Pavol Országh sa narodil 2. februára 1849 vo Vyšnom Kubíne. Ovplyvňovaný S. Petöfim začal tvoriť po maďarsky už počas stredoškolských štúdii v Miškovci. Po ukončení 3. ročníka odišiel do Kežmarku, kde sa priklonil k tvorbe vo svojom materinskom jazyku. O sile jeho lásky k slovenskému národu svedčí prvá básnická zbierka, ktorá mu vyšla už v r. 1868 s názvom Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Na  právnickej akadémii v Prešove sa zoznámil s Kolomanom Banšelom. Obaja organizovali kultúrne podujatia a ich pričinením vychádzal almanach Napred. Po ukončení štúdia sa stal advokátskym osnovníkom v Dolnom Kubíne a Martine. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa vzdal zamestnania, prijal meno Hviezdoslav a odišiel do Námestova. Tu vznikli jeho vrcholné epické skladby: Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský a iné. Po 20 rokoch sa vrátil do Dolného Kubína. V roku 1914 napísal Krvavé sonety, ostro zamerané proti Prvej svetovej vojne. Bol zvolený za člena literárnej spoločnosti v Budapešti a Českej akadémie vied a umení v Prahe. Po neúčinnom liečení zomrel 8. novembra 1921 v Dolnom Kubíne, kde je aj pochovaný.

Literárny útvar:  Lyricko-epická báseň 

Kompozícia: 15 kapitol

Postavy:

    Michal Čajka – syn zosnulého hájnika
    Hana Čajková – Michalova žena
    Artuš Villáni – syn zemana

Dej:

Starý hájnik Čajka na Jána zomrel. Ráno ešte vstal svieži ako vždy a vybral sa do lesa. Na Poľane si chcel na chvíľu pospať, ale už sa neprebudil. Ešte v ten deň ho tam valasi našli mŕtveho a odniesli ho k jeho chalupe hlboko v lese. Po hájnikovej smrti sa jeho syn Michal rozhodol pokračovať v jeho zamestnaní. Dal výpoveď u svojho vtedajšieho pána, ktorý ho len s veľkou nevôľou prepustil. Obliekol sa do sviatočných šiat a šiel do kaštieľa poprosiť pána o prácu. Pán ho najskôr vyhrešil za to, že sa ho opovažuje  vyrušovať, ale keď sa dozvedel že to bol práve jeho otec, kto mu v minulosti zachránil život, prijal ho. Michal sa v chalupe hneď udomácnil, dal ju opraviť a zariadil ju.  Chýbala mu už len žena. Keď ešte pracoval ako čeľadník, spoznal Hanku. Stretávali sa len zriedka a prevažne tajne. Pred tým bol Michal chudobný, nemal ani kde bývať, a tak si netrúfal pýtať ju o ruku. Ale keď sa stal hájnikom, už sa nebál a išiel k nej na vohľady. Spočiatku sa Hankiným bohatým rodičom nepáčil, ale neskôr si ho obľúbili. 

Chodil k nim celú zimu, až sa napokon na jar zosobášili a odišli bývať do chalupy. Raz v nedeľu cestou do kostola Hanka povedala Michalovi o jej hroznom sne: obluda ju vliekla do priepasti, on ju prišiel zachrániť ale napokon do nej obidvaja spadli. Hanka mu tiež povedala, že takéto sny mávala aj jej matka, a onedlho na to sa jej otec v hore podťal. Jedného dňa, keď bol Michal v hore a Hanka bola sama doma, vynorili sa z hory dvaja jazdci: pán Artuš Villáni a jeho sluha Janči. Pán sa dal s Hankou do reči a nechcel jej dať pokoj. Tá sa ho veľmi hanbila a bála. Doniesla mu krčah s vodou a kvet zo záhrady, preto že bez neho nechcel odísť. Po jeho odchode Hanka vyliala vodu z krčahu a zistila, že pán jej tam nechal peniaze. Nechcela ich a tak ich hodila do kotliny. Čas plynul a prišlo leto. Ľudia v hore oberali maliny a spievali, len okolo hájnikovej chalupy bolo ticho. Odrazu však pribehli k chalupe dve deti a Hanka ich ponúkla jedlom. Len čo chlapci odišli, prišiel k chalupe pán Artuš. Koňa uviazal o javor a chcel ísť do chalupy, ale dvere boli zamknuté. Hanka bola skrytá v dome.