Skladba vznikla z konkrétneho básnikovho zážitku. V zasneženom parku sa prechádzal po Michalskej ulici v BA a pred ním kráčala osamelá žena.

Je to lyrická, no čiastočne i epická skladba a pozostáva z piatich kapitol. 

V zasneženom parku

Zachytáva rozhovor medzi básnikom a neznámou ženou. Smrek vyjadruje sklamanie z dnešného svata,  nemá viac radosť z básnenia. („Svet náš iné si dnes praje, chce hmotu, hmotu!“ Kto žiť chce dnes, nech nechytá sa pera, lež dláta, pluhu, lebo – revolvera.“)

Takisto stráca inšpiráciu („Ech život chutí mi sťa popol suchý...“)

Žena sa básnikovi veľmi páči, dostáva vďaka nej chuť na písanie.

Pokračovanie jarné

Zobrazuje tú najkrajšiu časť lásky- zaľúbenie na začiatku (symbol jari) každého vzťahu („Nie rozvaha, lež zápal nami vládne “ „Môj Bože, tak to jaro už prichádza. Ja cítim, ako vniká k samému srdcu zlatá jeho dýka.“) Žena sa stáva básnikovou inšpiráciou („Bo že moje srdce z hrobu vstalo a vyvesilo slávnostná svoj prápor, to stalo sa len kúzla vášho vplyvom.“)

Básnik sa do ženy zaľúbil, veľmi ho priťahuje, ona sa však prejavenia citov stráni(„Kto môže zveriť srdce na básnika?“) Lenže on práve v nej nachádza človeka, pred ktorým sa za svoju lásku nehanbí.

Autor označuje lásku za najdôležitejšiu súčasť mladosti.

Letná noc na vode

V tejto kapitole sa zaľúbenci plavia na loďke.

Prichádza vyvrcholenie ich lásky, nevnímajú nič, len seba. Básnik čoraz viac hovorí o erotike. Žena mu to vyčíta. Básnik však len opäť vyjadruje svoj obdiv k nej. Žena tu už básnikovi veľmi vrúcne opätuje lásku a začína ho považovať za to najšťastnejšie a najdôležitejšie v jej živote. („Vy ste mi život v kráse ukázali“) No zároveň mu vyčíta, že iba ona jeho tak veľmi ľúbi (...Lebo vy, môj milý, vy mužom ste. Vy musíte sa deliť. Taký je muž a zákon žitia jeho: vy budujete svet- i rúcate ho.)

3. kapitola končí tým, že žena zaspáva a básnik sám seba označuje za jej ochrancu ( „S mečom archanjela bdiem nad tvojím snením.“ )

Padajú listy

4. kapitola sa odohráva v lese. Jeseň je obdobím depresií a smútku po slnečnom lete. Rovnako je to aj s láskou. Žena básnika opúšťa. Ten tomu však neverí a nevie sa s tým zmieriť. Je nešťastný. („Čo riekli ste? Tie slová sotva vnímam. Či prišli z vašich úst?“)  Nechápe prečo jeho družka už nechce viac stáť po jeho boku. Tá sa priznáva k inému mužovi, pravdepodobne manželovi. O ich láske hovorí ako o sne, ilúzii, klame a ten sen akoby ju úplne pohltil a teraz sa snaží prebudiť do skutočnosti. Je toho názoru, že jej odchod môže znamenať určitú záchranu básnika v jeho písaní. („Vás nesmie spútať náruč jednej ženy...“)

Po desiatich rokoch

Básnik sa cíti osamelý, nemôže sa zmieriť so stratou svojej lásky. Po desiatich rokoch ju však opäť stretáva.

Neskôr hovorí o rozpore medzi básnikovými dielami a básnikovým skutočným životom. („Bo čo je skutočné, je každodenné, pre inšpiráciu menej cenné.“ „...kto nikdy nepocítil žízne, nepíše ódu ku cti prostej vode.“)  Píše teda o šťastí a zdraví a snaží sa ľudí svojimi veršami rozveseliť, on sám je pritom nešťastný. („Lež ja, čo v podstate som smutný človek, ja hlásam smiech a rozmar...“). Jediným šťastím bola a je pre neho poézia- tá ho nemôže opustiť. Nechce písať o zlých stránkach života. („Ach, bolesti je toľko na tom svete... Zármutok ľudský, ten je vari večný... Nač teda má ešte i poézia prikladať ľuďom k ústam tento kalich?“)

Prichádza počas rozhovoru s ňou na myšlienku, že je dôležité aj po zlých skúsenostiach alebo problémoch postaviť sa k nim čelom a ísť ďalej. Bolo by chybou skončiť s písaním alebo utápať sa v smútku( ,,Oj v živote je toľká radosť skrytá, že vlastne hlúpe je tvár robiť kyslú pred húfmi ľudí verne zápasiacich. Zápasiť treba. Neujsť nikdy z boja.“)

Stále sa ľúbia, ich cesty sa však po poslednom bozku opäť rozchádzajú. No aj tak je básnikov posledný verš oslavou ženy: „To najslastnejšie ľudské slovo: žena“

Birdman 2004©