Aj rodičia často robia takú chybu, že odháňajú od seba svoje ratolesti, aby neotravovali, nevyrušovali. Najčastejším dôvodom je prepracovanosť a psychická vyčerpanosť z práce, preto si potrebujú oddýchnuť, zregenerovať svoje sily a nemajú dostatok energie odpovedať ešte aj na „filozofické“ otázky svojich detí a tak ich radšej pošlú hrať sa do svojej izby. Deti sú veľmi citlivé, hlavne keď sa nachádzajú v chúlostivom predškolskom veku, vtedy potrebujú nasávať nové informácie a neustále kladú nové a nové otázky a to rodičov veľmi unavuje a vyčerpáva. Keď letcovi dochádzali zásoby vody, vydali sa hľadať spolu s chlapcom studničku. Na púšti je to možno strata času, ale to ju práve robí čarovnou, nikdy neviete, za ktorou dunou objavíte najväčší poklad sveta – trblietavú striebristú tekutinu, ktorá má väčšiu hodnotu ako zlato.8

Malý princ si ani neuvedomil ako rýchlo prešiel čas, ktorý strávil na Zemi. Bolo mu ľúto za svojou planétou, za ružou a preto sa rozhodol, že sa vráti naspäť „domov“. Svoju priateľovi letcovi na rozlúčku daroval „hviezdy, ktoré sa vedia smiať.“

Záver
“Pri jeho členku sa iba mihol žltý záblesk. Čhíľu nehybne stál. Nevykríkol Padal pomaly, ako padá strom. Dokonca to na piesku nespôsobilo nijaký hluk.”

“Antonie de Saint-Exupery sa stratil kedsi nad vodami Stredozomeného mora. Zmizol zo sveta tajomne a krásne ako jeho Malý princ. Iba najšlachetnejším z ľudského rodu sa dáva výsada takejto smrti.”
Anton Hykisch

Celá kniha je veľmi symbolistická ana chádza sa v nej veľa krásnych myšlienok, ktoré by si zaslúžili veľkú pozornosť na samostatnú úahu. Na ich rozvinutie a vysvetlenie mam však vymedzený veľmi malý priestor. Dúfam, že som vás presvedčila. Malého princa ani samotného autora nemožné zaškatulkovať. Myslím si, že nie je ani správne písať o tejto knihe svoje dojmy, lebo aj tak dosť nevystihnú pravú podstatu o zmysle života, ktorou je presiaknutá. Trebá si ju prečítať ako album, do ktorého zakladáme fotky a keď nás prepadne sentiment, listujeme v ňoma spomíname na príjemné prežité časy. Aj k Malému princovi sa treba vracať, aby sme nezabudli, kto sme a prečo sme.

Použité ukážky z knihy
(skrátené upravené verzie)
1. “Už sa vracajú? To nie sú tí istí. Vymienaňajú sa. Neboli spokojní tam, kde boli? Človek nikdy nie je spokojný tam, kde je. Vtom ako hrom zadunel tretí vysvietený rýchlik. Idú za tými prvými cestujúcimi? Nejdú vôbec za ničím. Spia tam vo vnútri, alebo poriadne zívajú. Len deti si pritískajú nos na okenné tabule. Len deti vedia, čo hľadajú. Strácajú čas pre handrovú bábiku, ona sa stáva pre ne veľmi dôležitá, a keď im u niektovezme, plačú... Majú šťastie.”

2. “Mám aj jednu kvetinu. My kvetiny nezaznamenávame. A prečo? To je to najkrajšie! Pretože sú pominuteľné. Čo znamená pominuteľné? Zemepisné knihy sú najdokonalejšie zo všetkých kníh, nikdy nezastarejú. Veľmi zriedka sa stáva, aby vrch zmenil miesto, alebo, aby oceán vyschol. My píšeme o stálych veciach. Ale čo znamená pominuteľné? To je čosi, čo je ohrzené blízkym zánikom.”

3. “Od každého treba žiadať len to, čo môže dať. Autorita sa predovšetkým zakladá na rozume. Ak prikážeš svojmu ľudu, aby sa šiel hodiť do mora urobí revolúciu. Jamám právo vyžadovať poslušnosť, lebo moje rozkazy sú rozumné.”

4. Spoznáme len tie veci, ktoré si skrotíme. Dobre vidími iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné. Čas, ktorý si strácal pre svoju ružu, ju robí takou dôležitou. Budeš navždy zodpovedný zavšetko, čo si skrotíš. Si zodpovedný za svoju ružu...”

5. “Vy sa na moju ružu vôbec nepodobáte, vy ešte nie ste nič. Nikto si vás neskrotil. Ste také, ako bola moja líška. Bola iba líškou, čo s a podobala tisícom ostatných líšok. Ale ja som si z nej urobil priateľku a teraz je jediná na svete. Ste krásne, ale ste prázdne. Len ona jediná je dôležitejšia ako vy všetky, prežože práve ju som počúval, ako sa žaluje alebo vystatuje, alebo dokonca niekedy mlčí. Pretože je to moja ruža.”

6. Môžem ti jedného dňa pomôcť, ak sa ti bude priveľmi cnieť za svojou planétou. Ja mmôžem...Och, veľmi dobre som ti rozumil, ale prečo hovoríš ustavične v hádankách? Ja ich všetky rozlúštim...”

7. „Už milióny rokov si ruže vytvárajú tŕne. Napriek tomu ovečky už milióny rokov kvetiny žerú. A to nie je vážna vec, keď sa usilujeme pochopiť, prečo sa tak namáhajú, aby si vytvoril tŕne, ktoré sú im celkom nanič? Vari nie je dôležitý boj ovečiek a kvetín? A čo ak ja poznám kvetinu, jedinú na svete, ktorá rastie iba na mojej planéte, a ktorú môže ovečka zničiť jediným zahryznutím, len tak niekedy ráno, ani si neuvedomí, čo robí? A to vraj nieje dôležité!“

8. Tak aj ty si smädný? Voda môže byť dobrá aj pre srdce.... Hviezdy sú krásne vďaka ruži, ktorú nie je vidieť... Púšť je krásna. A bola to pravda. Vždy som mal rád púšť. Človek si sadne na pieskový presyp. Nič nevidí. Nič nepočuje. A predsa čosi v tichu žiari... Púšť robí krásnou to, že niekde skrýva studňu... Bol som prekvapený, že som zrazu pochopil to tajomné žiarenie piesku. Keď som bola malým chlapcom, býval som v starobylom dome a podľa povesti mal v ňom byť zakopaný poklad. Prirodzene, nikdy ho nikto nevedel nájsť, ba ani ho možno nikto nehľadal. Ale pridával čaro celému domu. Môj dom skrýval vo svojom vnútri tajomstvo.

V Banskej Bystrici dňa 10. Januára 2003