Motto knihy:
„Všetci dospelí boji najprv deťmi.
(Ale máloktorý z nich sa na to pamätá.!

Exupery mál vážny dôvod nato, aby detskú knižku venoval dospelákom. Aj ja mám vážny dôvod, prečo som sa rzhodla predtaviť vám svoj ázor na jeho posolstvo, ktoré nám zanechal. Vďaka nemu sa stal „nesmrteľným“ a ja chcem, aby jeho odkaz sa sta l“večným“ a nezostal len zabudnutou spomienkou. Nechcem, aby ľudia po prečítani jeho knihy trpeli pocitom viny, al chcem, aby citíli zodpovednosť nielen za seba, ale aj za budúcu generáciu, ktorá príde pre nich.
Mám na mysli hlavne dva nezlučiteľné svety – rodičov a detí.

Hľadala som dôkazový materiál, ktorým by som podložila váhu svojich argumentov, ktorými by som potvrdila, že Exupery je majster pera, ktorý sa nedá zaradiť do žiadnej skupiny spisovateľov. Zháňala som odborné vyjadrenia literárnych kritikov, o ktoré by som sa mohla oprieť. Nenašla som. Podľa toho usudzujem, že je veľmi málo odvážlivcov, ktorí si trúfajú analyzovať jeho dielo, pretože ani slovná zásoba „inteligencie“ na to jednoducho nestačí. Ja sa o to napriek tomu pokúsim.

Exupery bol jeden z mála autorov, ktorému sa podarilo skĺbiť svoju profesiu s tvorbou. Stal sa pilotom, preto mohol nerušene pozorovať svet z vtáčej perspektívy, kde neexistujú problémy a sloboda túžby je neohraničená. Strávil dlhé hodiny osamote v pilotnej kabíne, zmocnilo sa ho obrovské čaro modernej techniky. Precítil silu človeka voči prírode a spoznal podriadenosť človeka voči vyšším silám nadprirodzeného sveta. Práve tu nachádzal odpovede na svoj otázky o zmysle života človeka.

Tento letec mal rád ľudí, stretával sa s nim, spoznával ich, počúval ich, ale predovšetkým ukájal svoju veľkú potrebu komunikácie, porozumenia a pochopenia medzi nimi. Možno práve preto si vybral také povolanie, ktoré mu umožnilo cestovanie v „čase“. Malý princ vznikol nikde na tejto „dráhe snívania“ ako celá séria kresbičiek vážne sa tváriaceho plavovlasého chlapčeka, ku ktorej neskôr pribudol príbeh, ktorý autor vymyslel a prerozprával ako spomienku „na chlapca“, ktorého stretol na púšti, keď havaroval s lietadlom. Každý deň sa o ňom dozvedal ničo nové, z kratučkých poznámok, ktoré mu náhodou vykĺzli z úst. Nikdy neodpovedal na letcove otázky, zato sa veľ spytoval.

Tento chlapec nemal meno, iba auto ho nazval malý princ, lebo sprítomňoval milú a príjemnú detskú naivitu, nevinnosť, dôverčivosť a vieru vo fantáziu. Ja nepoznám chlapca, prostredníctvom, ktorého sa mi Exupery prihovára.

Je pre mňa ťažké vysvetliť vám, čo chcem povedať, ale zároveň je pre mňa dôležité, aby ste pochopili, ako vnímam a cítim Malého princa ja, preto vám porozprávam o chlapcovi, ktorého poznám od iného spisovateľa Roberta Fulghuma:
„Zabúchanie na dvere bolo prenikavé, naliehavé neodbytné – predtucha niečoho zlého – buch, buch, buch, buch... Ponáhľam sa ku dverám, trápim sa so zámkou, hladina adrenalínu stúpa, som pripravený na najhoršie. Je tam malý chlapec. Divný výraz tváre. Podáva mi čosi načmárané na veľakrát preloženom papieri: „Volám sa Donnie. Pohrabem vám lístie. Dolár za záhradu. Som hluchý. Môžete mi napísať. Čítať dokážem. Hrabem dobre.“

(Za naším domom je rad dôstojných javorov stredného veku, ktoré sa každú jeseň výstredne vyobliekajú do miliónov trblietajúcich sa listov. A na jeseň sa listy oddelia .V našej záhradke v závetrí veľmi nefúka a lístie tu leží ako župan pri nohách dám, ktoré ho vyzliekali pred zimnou kúpeľou. Páči sa mi, ako to vyzerá. Veľmi sa mi to páči. Mojej manželke však nie, Ani záhradkárskemu časopisu sa to nepáči. Lístie by malo byť pohrabané. Existujú isté pravidlá, nerobí to dobre trávniku. Lístie vyzerá neporiadne. Lístie je plesnivé a odporné. Existuje nejaký dôvod na lístie. Neexistuje žiaden dôvod na zastrihnutý trávnik. Tak je to podľa mňa. Podľa mojej manželky je to inak. Vo vzduchu sa vznáša nevyslovená výčitka lenivosti. Už sme o tom hovorili. Tento rok sme sa však dohodli v mene vedeckého experimentu. Polovica záhrady sa riadne pohrabe a druhá sa nechá napospas starostlivosti prírody. Príde leto a uvidíme. Tak a jej strana je pohrabaná a moja nie je. A je to.)
Tak ako sa pilot v hmle spolieha na obmedzené možnosti navigácie, chlapec napäto pátra v mojej tvári po informáciách. Vie, že mám lístie. Videl ho. V skutočnosti je moja záhrada jediná v okolí, v ktorej je lístie. Vie, že jeho cena je slušná. Trpezlivo s dôverou, nádejou a vážnosťou mi podáva ceruzku a papier na odpoveď. Ako mu len dokážem vysvetliť význam vedeckého pokusu, ktorý prebieha v mojej záhrade za domom? Sú okamihy, keď ta najprostejšia udalosť spochybní všetky vaše pohnútky na existenciu. Čo by som urobil, keby nebol hluchý? Aké pre neho bude, ak poviem nie? A čo keď poviem áno? Aký je v tom rozdiel? Obaja sa topíme v mlčaní toho druhého, zemí z rôznych príčin.

V rovnakom okamihu, v ktorom sa on obracia na odchod, si od neho beriem ceruzku a papier a s vážnosťou píšem: „Áno. Áno, rad by som mal to lístie pohrabané.“ Vážne prikývnutie od pozorného malého podnikateľa.
„Urobíš to, aj keď je lístie bude mokré?“
„Áno.“ píše.
„Máš vlastné hrable?“
„Nie.“
„Je to veľká záhrada a je v nej veľa lístia.“
„Áno“
„Myslím, že by som ti mal dať dva doláre“
Úsmev. „Tri?“ napíše.
Úsmev.

Máme zmluvu. Hrable sú na svete a Donnie, hluchý hrabač lístia sa v rýchlo postupujúcom novembrovom súmraku dáva do práce. Hrabe potichu. Ja sa potichu prizerám z okna tmavého domu. Sú v jeho hlave vôbec nejaké zvuky? Rád by som to vedel. Či len dutý, prázdny zvuk mora, keď si dám prsty do uší a čo najsilnejšie ich tam držím. Opatrne zhrabúva lístie na veľkú kopu tak, ako som mu povedal. (Premýšľam o tom, že keď odíde, to lístie zasa rozhádžem po celej záhrade. Som v tomto ohľade veľmi tvrdohlavý.) Starostlivo prechádza záhradou, rukou zbiera zabudnuté listy a odnáša ich na kopu. Aj on je tvrdohlavý, keď ide o jeho hodnoty. Pohrabať lístie znamená všetko lístie. Naznačuje, že musí odísť, pretože je tma a musí ísť domov na večeru, necháva prácu nedokončenú. Zaplatil som mu vopred a tak som zvedavý, či sa vráti. Vo veku 45 rokoch som cynický. Príliš cynický. Ráno sa vrátil k svojej práci, najskôr skontroloval už pohrabané miesta, či tam ešte čosi nenapadalo. Je na svoju prácu hrdý. V záhrade niet jediného lístka. Vidím, ako dvíha niekoľko najkrajších žltých listov a dáva si ich do vrecka spolu s priehrštím semien, pripomínajúcich helikoptéry. Buch, buch, buch, buch!

Hlási sa pri dverách a ukazuje, že práca je urobená. Keď odchádza hore ulicou, vidím, ako každú chvíľu do vzduchu vyhodí jedno helikoptére podobné semienko. To je jeho prémia. Stojím pri dverách so svojím tichom a usmievam sa jeho pôvabu. Prémia. Zajtra vyjdem von, vytlačím hŕbu lístia cez násyp a zhodím ju do kompostu na dne jamy za naším domom. Urobím to potichu. Tento rok sa lístie a semienka budú musieť prehrýzť osudom na tomto mieste. Mal by som zlý pocit, keby som jeho prácu pokazil. Môj vedecký experiment bude musieť ustúpiť niečom ľudskejšiemu. Lístie musí ustúpiť, semienka musia ustúpiť a niekedy aj ja musím ustúpiť, aby som spojil svoj osud s osudom jedného z nedokonalých, ale húževnato prežívajúcich dietok prírody. Drž sa Donnie, drž sa.“

Možno to bol „Malý princ“, neviem. Verím však tomu, že sídli v srdci každého z nás, len musím nazrieť do vlastného vnútra, musíme ísť hlboko, aby sme ho objavili. Je naším svedomím, spomienkou na detstvo, mladosť. Je to túžba po dokonalosti, po tolerancii, ohľaduplnosti, ale hlavne po dvoch najdôležitejších citoch – láske a priateľstve.
Donnie mal čas, nikam sa neponáhľal, rozvrhol si svoju prácu na dva dni a splnil svoju úlohu. Bol ako lampár, ktorého planéta sa točila čoraz rýchlejšie, a on neustále zapaľoval jednu lampu. Nemohol si oddýchnuť, lebo „príkaz je príkaz“ – on mal svoju úlohu, ktorej bol verný. Ľudia sa stále niekam ponáhľajú, nemajú čas, aby sa zastavili, nevedia čo hľadajú a ani výhybkár, ktorý vypravuje vlaky to nevedel1

Pre Donnieho Boli padajúce listy ako hviezdy, ktoré sa trblietajú na stromoch. Svoju skromnú odmenu si vybral sám, bolo to jeho bohatstvo, ktoré obdivoval a nepotreboval ho prepočítavať ako biznismen, ktorý neustále opakoval jednu vetu „Ja som vážny človek.“

Vedel Donnie o pominuteľnosť svojho majetku? Myslím si, že áno, ale napriek tomu mu to neprekážalo. Jeho existencia bola založená na prítomnosti, ktorú náležite vychutnával. Chcela by so poznať jeho životný príbeh, ktorý sa tak veľmi líši od osudu pijana. Vlastne neviem, aká tragika ho postihla, ale je zjavné, že ho poznačila, lebo sa z nej nespamätal: „Čo tu robíš? Pojem. Prečo? Aby som zabudol. Na čo? Že sa hanbím. Za čo? Že pijem.

Autor poukázal na jednu z najnegatívnejších ľudských vlastností – závislosť od alkoholu, keď mu človek prepadne a nemá dostatok pevnej vôle, aby prestal, zapíja svoju nemožnosť. Potom je už veľmi jednoduché nájsť si výhovorku a kolotoč sa môže krútiť stále dokola.

Malý princ sa o pominuteľnosti svojej ruže dozvedel od zemepisca. Zľakol sa, jeho ruža má len 4 tŕne, aby sa bránila proti svetu a on ju nechal doma samu, začínal sa o ňu báť.2 Donnieho hrable, boli ako žezlo kráľa, ktorý panoval a rozkazoval a svojej planéte. Bol to múdry kráľ, lebo vydával len rozkazy, ktoré sa dali splniť. Malý princ ho požiadal o západ slnka a chcel ho vidieť hneď, to mu nemohol kráľ splniť, lebo príroda má svoje zákonitosti.3

Malý princ pochádzal z maličkej planétky, o ktorú sa staral. Raz mu na nej vyrástla ruža, ktorá bola veľmi krásna, panovačná a samoľúba. Tvrdila, že je jediná svojho druhu. Malému princovi sa páčila. Spočiatku sa o ňu trpezlivo staral, ale dlho nezniesol jej komandovanie a utiekol. Pre odchodom sa mu priznala, že ho má rada, ale bola hlúpa, aby to vyslovila nahlas. Chcela, aby jej odpustil a zároveň mu poprala šťastnú cestu, nič mu nevyčítala, z čoho bol zmätený. Neporozumel jej tajným signálom, ktoré k nemu vysielala: SOSO – „prosila“ o pomoc, želala si, aby ostal. Zmúdrela, uvedomila si svoje predošlé správanie, a vedela, že keby ho presvedčila, nemusel by ju mať už nikdy rád.

Tak sa obetovala v mene lásky za vysokú cenu – straty jediného priateľa. Malý princ až neskôr, keď spoznal líšku, ktorú si skrotil, zistil, že jeho kvetina mala naozaj pravdu, keď tvrdila že jej jedinečná. Líška mu darovala svoje tajomstvo.4

Toto tajomstvo musí byť veľmi silné ešte aj dnes, lebo inšpirovalo aj našu slovenskú speváčku Janu Kirschner, aby naspievala pesničku Líška, kde tvrdí, že skrotiť znamená vytvoriť si puto.5

Keď malý princ pristál na Zemi, zdala sa mu veľmi pochmúrna a smutná, cítil a v nej sám a opustený. Hľadal ľudí, Asi nevedel, že človek sa môže cítiť sám aj medzi ľuďmi. Na svojej planéte si vystačil aj sám, nepotreboval nikoho, lebo nikoho nepoznal, ak naň doľahol smútok, tak pozoroval západ slnka. Keby nebolo ruže, nikdy by nespoznal sám seba a svoje poslanie, ktoré mu bolo určené.
Ako prvého stretol hada, ktorý mu o sebe tvrdil, že je veľmi mocný, ľutoval Malého princa, ktorý bol veľmi slabý na Zemi zo žule a ponúkol mu pomoc.6

Malý princ strávil na Zemi najviac času zo všetkých planét, našiel si veľa priateľov a veľmi si obľúbil letca, ktorý mu nakreslil ovečku a k nej aj náhubok, aby mu nezožrala jeho ružu. Raz chcel od letca vedieť, prečo ruže majú tŕne, bolo to pre neho veľmi dôležité, ale letec mu z nedostatku času odpovedal, čo mu prišlo na jazyk, lebo podľa neho sa zaoberal „vážnymi vecami“, z čoho bol chlapec veľmi smutný, rozplakal sa a obvinil ho, že je ako dospelý. To letca veľmi zahanbilo a zamyslel sa nad sebou, bolo mu všetko jedno, vzal dieťa do náručia a tíšil ho.7
Aj rodičia často robia takú chybu, že odháňajú od seba svoje ratolesti, aby neotravovali, nevyrušovali. Najčastejším dôvodom je prepracovanosť a psychická vyčerpanosť z práce, preto si potrebujú oddýchnuť, zregenerovať svoje sily a nemajú dostatok energie odpovedať ešte aj na „filozofické“ otázky svojich detí a tak ich radšej pošlú hrať sa do svojej izby. Deti sú veľmi citlivé, hlavne keď sa nachádzajú v chúlostivom predškolskom veku, vtedy potrebujú nasávať nové informácie a neustále kladú nové a nové otázky a to rodičov veľmi unavuje a vyčerpáva. Keď letcovi dochádzali zásoby vody, vydali sa hľadať spolu s chlapcom studničku. Na púšti je to možno strata času, ale to ju práve robí čarovnou, nikdy neviete, za ktorou dunou objavíte najväčší poklad sveta – trblietavú striebristú tekutinu, ktorá má väčšiu hodnotu ako zlato.8

Malý princ si ani neuvedomil ako rýchlo prešiel čas, ktorý strávil na Zemi. Bolo mu ľúto za svojou planétou, za ružou a preto sa rozhodol, že sa vráti naspäť „domov“. Svoju priateľovi letcovi na rozlúčku daroval „hviezdy, ktoré sa vedia smiať.“

Záver
“Pri jeho členku sa iba mihol žltý záblesk. Čhíľu nehybne stál. Nevykríkol Padal pomaly, ako padá strom. Dokonca to na piesku nespôsobilo nijaký hluk.”

“Antonie de Saint-Exupery sa stratil kedsi nad vodami Stredozomeného mora. Zmizol zo sveta tajomne a krásne ako jeho Malý princ. Iba najšlachetnejším z ľudského rodu sa dáva výsada takejto smrti.”
Anton Hykisch

Celá kniha je veľmi symbolistická ana chádza sa v nej veľa krásnych myšlienok, ktoré by si zaslúžili veľkú pozornosť na samostatnú úahu. Na ich rozvinutie a vysvetlenie mam však vymedzený veľmi malý priestor. Dúfam, že som vás presvedčila. Malého princa ani samotného autora nemožné zaškatulkovať. Myslím si, že nie je ani správne písať o tejto knihe svoje dojmy, lebo aj tak dosť nevystihnú pravú podstatu o zmysle života, ktorou je presiaknutá. Trebá si ju prečítať ako album, do ktorého zakladáme fotky a keď nás prepadne sentiment, listujeme v ňoma spomíname na príjemné prežité časy. Aj k Malému princovi sa treba vracať, aby sme nezabudli, kto sme a prečo sme.

Použité ukážky z knihy
(skrátené upravené verzie)
1. “Už sa vracajú? To nie sú tí istí. Vymienaňajú sa. Neboli spokojní tam, kde boli? Človek nikdy nie je spokojný tam, kde je. Vtom ako hrom zadunel tretí vysvietený rýchlik. Idú za tými prvými cestujúcimi? Nejdú vôbec za ničím. Spia tam vo vnútri, alebo poriadne zívajú. Len deti si pritískajú nos na okenné tabule. Len deti vedia, čo hľadajú. Strácajú čas pre handrovú bábiku, ona sa stáva pre ne veľmi dôležitá, a keď im u niektovezme, plačú... Majú šťastie.”

2. “Mám aj jednu kvetinu. My kvetiny nezaznamenávame. A prečo? To je to najkrajšie! Pretože sú pominuteľné. Čo znamená pominuteľné? Zemepisné knihy sú najdokonalejšie zo všetkých kníh, nikdy nezastarejú. Veľmi zriedka sa stáva, aby vrch zmenil miesto, alebo, aby oceán vyschol. My píšeme o stálych veciach. Ale čo znamená pominuteľné? To je čosi, čo je ohrzené blízkym zánikom.”

3. “Od každého treba žiadať len to, čo môže dať. Autorita sa predovšetkým zakladá na rozume. Ak prikážeš svojmu ľudu, aby sa šiel hodiť do mora urobí revolúciu. Jamám právo vyžadovať poslušnosť, lebo moje rozkazy sú rozumné.”

4. Spoznáme len tie veci, ktoré si skrotíme. Dobre vidími iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné. Čas, ktorý si strácal pre svoju ružu, ju robí takou dôležitou. Budeš navždy zodpovedný zavšetko, čo si skrotíš. Si zodpovedný za svoju ružu...”

5. “Vy sa na moju ružu vôbec nepodobáte, vy ešte nie ste nič. Nikto si vás neskrotil. Ste také, ako bola moja líška. Bola iba líškou, čo s a podobala tisícom ostatných líšok. Ale ja som si z nej urobil priateľku a teraz je jediná na svete. Ste krásne, ale ste prázdne. Len ona jediná je dôležitejšia ako vy všetky, prežože práve ju som počúval, ako sa žaluje alebo vystatuje, alebo dokonca niekedy mlčí. Pretože je to moja ruža.”

6. Môžem ti jedného dňa pomôcť, ak sa ti bude priveľmi cnieť za svojou planétou. Ja mmôžem...Och, veľmi dobre som ti rozumil, ale prečo hovoríš ustavične v hádankách? Ja ich všetky rozlúštim...”

7. „Už milióny rokov si ruže vytvárajú tŕne. Napriek tomu ovečky už milióny rokov kvetiny žerú. A to nie je vážna vec, keď sa usilujeme pochopiť, prečo sa tak namáhajú, aby si vytvoril tŕne, ktoré sú im celkom nanič? Vari nie je dôležitý boj ovečiek a kvetín? A čo ak ja poznám kvetinu, jedinú na svete, ktorá rastie iba na mojej planéte, a ktorú môže ovečka zničiť jediným zahryznutím, len tak niekedy ráno, ani si neuvedomí, čo robí? A to vraj nieje dôležité!“

8. Tak aj ty si smädný? Voda môže byť dobrá aj pre srdce.... Hviezdy sú krásne vďaka ruži, ktorú nie je vidieť... Púšť je krásna. A bola to pravda. Vždy som mal rád púšť. Človek si sadne na pieskový presyp. Nič nevidí. Nič nepočuje. A predsa čosi v tichu žiari... Púšť robí krásnou to, že niekde skrýva studňu... Bol som prekvapený, že som zrazu pochopil to tajomné žiarenie piesku. Keď som bola malým chlapcom, býval som v starobylom dome a podľa povesti mal v ňom byť zakopaný poklad. Prirodzene, nikdy ho nikto nevedel nájsť, ba ani ho možno nikto nehľadal. Ale pridával čaro celému domu. Môj dom skrýval vo svojom vnútri tajomstvo.

V Banskej Bystrici dňa 10. Januára 2003

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Antoine de Saint-Exupéry: Malý princ