Argumentoval tým , že je obyčajnou chuderou, ktorá nemá nič a nikoho okrem neho. Využil to, že Ema mu vyzradila celú svoju minulosť. Staval sa do pozície jej záchrancu. V skutočnosti ju len dobre vodil za nos. Ema to ale zistila až neskôr, keď ju to už tak veľmi nezranilo. Totiž so Zollom mali odísť do Tichej Doliny. Na stanici sa však pohádali a nakoniec Ema odišla iba sama. Ľutovala to len spočiatku, keď jej v hlave stále hučalo: „Kde si Milan, kde si? Prídi a budeme dvaja!“. Avšak na chate sa spoznala so 4 turistami, ktorí jej vyplnili program. Boli to Mišo Pogáň, Ing. Jozef Solan, Dr. Štefan Klečka a Janka Sališová. Náhodne sa dali do reči, prežili spolu nádhernú dovolenku a nakoniec z nich zostali dlhoroční kamaráti. S Mišom Pogáňom zistili, že majú veľa spoločných známych a veľa rovnakých zážitkov. Zistenie to bolo ťažké, pretože každý hovoril o tom istom, len každý ho poznal pod iným menom. Mišo rozprával veľa príbehov o generálovi Laudonovi a až keď spomenul, že generála poznal aj pod menom Werner Stauffacher, si Ema spomenula, že takéto meno určite patrilo aj Kališovi. Jožo Solan jej spríjemnil pobyt natoľko, že skoro zabudla na Milana.

Dokonca si kvôli nej aj predĺžil pobyt. Solan jej nosil každý deň krókusy. Biele a lilavé. Keď im nový chatár Kuna ukázal pri víne svadobné oznámenie od istého páru z Bratislavy, Ema zistila, že to sa žení jej snúbenec Zollo. So Solanom po boku aj tento šok zvládla. Bolo jej jasné, prečo Zollo zinscenoval hádku na stanici. Pri tomto pobyte sa zoznámila aj s Tretinom. Bol tesárom a pracoval na výstavbe novej chaty, keďže tú starú, v ktorej chatárčil Doubek zničili Nemci. Kuna bol chatárom v dočasnej chate, obyčajnej drevenej ubytovni. Ema sa dozvedela o hrobe neznámeho partizána. Ku koncu pobytu jej Tretina prezradil, že tým partizánom je istý Tkáčik. Keď však Eme ukázal jej fotografiu, ktorú mal Tkáčik vo vrecku, hneď jej bolo jasné, že Tkáčik je ďalšie meno Milana Kališa a teda tým mŕtvym partizánom je jej životná láska Milan. Toto zistenie ťažko znášala, ale Solan ju podržal.

Nad Tichou Dolinou bol Veľký Vrch. Ale turisti a osadníci Chaty pod Veľkým Vrchom ho prezývali Sklený Vrch. Pomenovanie vzišlo z rozprávky, ktorú Ema rozpráva postupne v celom denníku tak, ako ju počula od Milana Kališa a on od svojej starej matere. Bol raz jeden kráľ, ktorý mal syna. A ten sa nie a nie ženiť. Keď však už bol kráľ starý, donútil syna k svadbe. Ten si však chcel ženu nájsť sám. Dopočul sa o Sklenom Vrchu, že tam nájde ženu vhodnú pre seba a preto sa vydal do sveta. Keď už nemal žiadne peniaze, ani oblečenie poriadne, dostal sa do oloveného zámku. Tam bola stará ježibaba, ktorej sa spýtal na cestu. Ona vravela že nevie, ale že ak počká, môžu sa opýtať jej syna. Ten kraj pozná lepšie. Kráľovčík sa však musel pred synom schovať pod olovenú lyžicu, aby ho ten nezjedol. Keď obor matke prisahal, že královčíkovi neublíži, ale že sa mu pokúsi pomôcť, vtedy sa mohol kráľovčík ukázať. Obor Sklený Vrch nepoznal. Ježibaba nabalila kráľovčíkovi olovených halušiek a poslala ho ďalej hladať. Královčík sa dostal do strieborného zámku.