Jar Adely Ostrolúckej - Ľudo Zúbek
Ľudo Zúbek vyrozprával príbeh prostredníctvom 19-ročnej rechtorskej dcéry Evy Jonášovej, ktorá vyrastala v malej dedinke Žitňany. Eva sa s Adelkou zoznámi náhodou. Ostrolúkovci cestujú do Zemianského Podhradia a pred Žitňanmi sa im zláme bahor na kolese. Sú nútení počkať, kým kolár opraví koč a prijímajú od Jonášovcov milé pohostenie a ostávajú na noc. Hoci Adelka ovláda sedem cudzích jazykov, hovorí slabo svojou materskou slovenčinou. Preto Ostrolúkovci navrhnú Eve, aby išla s nimi do Zemianského Podhradia a podučila ju. Ponuku prijme a odchádza. Evke je západná literatúra neznáma a nevyniká ani so svojimi hudobnými znalosťami. Zato však pozná slovenskú literatúru, v čom má Adelka veľké medzery. Navzájom sa dopĺňajú. Na fare v Zemianskom Podhradí pôsobí ako kaplán Samuel Štúr, ktorého navštívi jeho brat Ľudovít. Pri tejto príležitosti sa zoznámi s Adelkou a Evou.
Štúr približuje Adelke slovanskú literatúra a snaží sa ju získať pre slovenskú vec, v čom mu výdatne pomáha aj Evka. Spoločne sa tešia z úspechov a sú radi, keď sa jej záujem stupňuje a rastie. Štúr začína hovoriť o svojich ideáloch, kvôli ktorým je ochotný vzdať sa aj svätských lások. V poslednom týždni jeho pobytu sa Adelka s Evkou musia deliť o Štúrovu spoločnosť s jedným českým doktorom, pred ktorým obhajuje zavedenie slovenčiny ako spisovného jazyka. Keď odíde za prácou, Adelka s Evkou odchádzajú na Ostrú Lúku. Evka na Ostrej Lúke zistí, že Adelke už nie je Štúr ľahostajný. Adelka s arozhodne objednať „Slovenské národné noviny“. Koncom leta sa Eva vracia domov s prísľubom, že sa opäť stretnú v Zemianskom Podhradí a pobudnú i na Ostrej Lúke. Nadišla jar. Sucho a neúroda z predošlého roka zapríčinili na jar 1847 hladovanie – Žitňany a blízke okolie, kraje žitnianske – všetko trpelo.
Keď sa Evka s Adelkou stretla znovu po roku, zistila, že je priateľka zvážnela a opeknela. Konečne prikvitol na Zemianske Podhradie aj Ľudovít Štúr. Vyjde najavo, že vyhral mandát a zo Štúra sa stáva poslanec. Ostrolúkovci sa sťahujú na zimu do Prešporka. Na uhorskom sneme 21 12 1847 vystupuje Štúr so svojou veľkou rečou za mesto Zvolen, žiada zrušenie poddanstva a navrhuje, aby všetci ľudia mali príslušné vzdelanie vo svojom materinskom jazyku. Po sneme sa koná bál. Pri odchode z bálu si Evka všimne, že ružu, ktorú mala Adelka pripevnenú na šatách ako ozdobu, bola pripnutá na Štúrovom kabáte. Vo vzťahu Adelke k Šturovi sa čosi zmenilo, Adelka je veselá a pospevuje si. A potom nastala viedenská revolúcia – jar1848. Kossuth sa prihovára k študentom, boduje, z Viedne odchádza ako víťaz. Keď 15. 3. vyhlásili v Pešti slobodu tlače, v Prešporku snem odhlasoval zrušenie poddanstva. Neúplné zrušenie!!! Ale ľud jasal. Štúr odchádza do Prahy a Eva domov. Eva sa znovu s Adelkou stretne o štyri roky. Adelka napíše Eve list, v ktorom ju prosí, aby prišla do Viedne za ňou, kde sa presťahovali.
Evke je za Adelkou clivo a rada by ju videla. Jej rozhodnutie urýchli druhý list od pani Ostrolúckej, v ktorom ju čo najsrdečnejšie pozýva do Viedne. Mimochodom spomenie, že Adelka chorľavie a často ju spomína. Adelka sa zdôverí Evke o svojej láske k Ľudovítovi Štúrovi. Hovorí, že sa ľúbia, a že nemôžu sa zobrať ani rozísť, lebo by zabili svoju lásku. Len čo začali presvitať snežienky zo snehu Adelka vážne ochorela a iba Eva vedela prečo. Adelka chradla a chradla a bola čoraz slabšia. Zomierala na nenaplnenú lásku. V horúčke blúznila a volala meno Ľudovíta Štúra a jeho samého. Eva píše telegram Štúrovi a ten prichádza. Adelka zomiera so šťastným úsmevom na perách. Zomrela 18 3 1853. O tri roky na to zomrel Ľudovít Štúr, dňa 12. 1. 1856. Eva sa zoznámila s Laciakom a neskoršie sa zaňho aj vydala, veď nosí jeho meno: Eva Jonášová – Laciaková.
|
