Jozef Cíger Hronský: Jozef Mak

Je to fatalistický (osudový), sociálno-psychologický román. Autor poukazuje na človeka-milóna. Zachytáva obdobie pred, počas, ale najmä po 1. svetovej vojne.
Nedotýka sa témy frontu, ale dopadu nešťastia vojny na dedinského človeka. Autor si všíma ťažké podmienky v ktorých musia obyčajní ľudia existovať.

KOMPOZÍCIA ROMÁNU
V diele vystupuje málo postáv, dobrá psychologická kresba postáv.
Autor často lyrizuje pasáže, vnútorný monológ, expresívne výrazy.
Rozprávačom príbehu je autor.
Na pozadí románu cítime náboženskú vieru.

JOZEF MAK sa narodil ako nemanželské dieťa vdove Eve Makovej. Nikto ho nečakal, nechcel, narodil sa vo všednej chvíli. Jeho osud bol už vopred určený, nemal ho dokonca ani kto pokrstiť. Ujala sa toho až ľahkomyseľná Hana Meľošová po troch dňoch, no nedodržala všetky zvyklosti, aby mal v živote šťastie: „... a keď pobadala že nemá oštiepok ani jablká, usmiala sa ľahkomyseľne a zaniesla misu, v ktorej boli iba krúpy a vajcia. Iná žena nedala by sa vysmiať, nevykonala by polovičaté dobrodenie.“ Počas románu sledujeme celý život Jozefa Maka. Keď bol dieťa, nechcel sa s ním nikto hrávať a všade kade chodil mu len nadávali a bili ho. Bál sa aj svojho nevlastného brata Jana, ktorý mu doma dokonca zakazoval jesť a odmalička ho nútil iba pracovať: „...kosil do úmoru, hoc mu i krátke kosisko bolo vysoké a ani nedočiahol pohladiť blýskavé ostrie.“ Neskôr ho vlastná matka vyhnala ísť slúžiť k bačovi Kubandovi, aby doma nezavadzal. Svojho otca nikdy nepoznal aj napriek tomu, že boli obaja blízko pri sebe. Pracovali spolu v hore ako drevorubači, no aj keď Gregor Biaľoš zomrel, nikto Jozefovi nepovedal, že zomrel jeho otec.
Jozef Mak bol flegmatický a uzavretý. Svoje city nikdy nevyjadroval. Zlom nastal až vtedy, keď im vyhorela chalupa a prichýlila ich Jožkova krstná mať. Tu sa stretáva s Marušou, zaľúbi sa do nej a láska mu je opätovaná. Stal sa aktívnym, bojuje proti svojmu priamo- určenému osudu, búri sa a chce ho zmeniť. Aby niečo znamenal, rozhodol sa, že si postaví chalupu: „Zabite ma, zabite! Veď je toto preťažká robota, vidím, že ju nezvládnem, a keď si nepostavím chalupu, tak načo som na svete?“

Dom začal stavať na Janovom pozemku s pomocou dobrých ľudí z dediny. Ešte ani nebol poriadne hotový, vypukla 1. svetová vojna a Jozef musel odísť na front: „Veď musím ešte strechu dohotoviť, mater nech mi doma umrie, a začože ja mám vojenčiť? Čože so mnou chcú? O mňa sa dosiaľ nik nestaral, a ja...“
Keď sa Jozef vrátil z vojny, nebol príjemne prekvapený. Dozvedel sa, že mu zomrela mať a vo svojom dome našiel Jana so svojou ženou- s Marušou. Namiesto toho, aby s tým nesúhlasil a vyhodil ich zo svojho domu, on zostal pasívny a zmieril sa s danou situáciu. Jano mu prepustil pol chalupy. K Maruši však stále cítil náklonnosť.
Po čase sa v jeho živote objavila ďalšia žena, Jula Perisková. Bola to kalika (mrzáčka), avšak žena oddaná, verná a dobrosrdečná. Jozef sa rozhodol, že sa s ňou ožení. Možno zo súcitu, možno aby sa o neho mal kto starať, možno aby nebol sám a netrpel vedľa Maruše a Jana vo svojom dome: „Vezmem si Julu a bude. Azda je i dobre že je taká aká je...“ V tomto vzťahu je Jozef Mak úplne pasívny. Jula by pre neho urobila všetko, avšak on ešte stále niečo cíti k Maruši. Chodieva na rôzne roboty mimo ich dediny, len aby s nimi nemusel byť v jednom dome. Lásku k svojej žene nevedel vyjadriť po celý čas, cestičku k nej sa snažil nájsť až závere. Podarilo sa mu to až vtedy, keď Jula zomierala: „A Jula? Kto by našiel krivé slovo, aby ho s čistým svedomím mohol vypustiť z úst? Čo zlého mne vykonala? Či nie Jula mi chráni strechu nad hlavou? Jula ma čakáva a čakávala jediná. Ja mám len Julu a nikoho iného.“ „Jozef Mak, lepšie si mal priložiť ucho na Julino srdce.“
Autor vykreslil Jozefa Maka veľmi realisticky, ako človeka- milióna, ktorý vydrží všetko. Jeho meno symbolizuje drobnosť, malosť, početnosť a teda nie výnimočnosť. Oslovoval ho vždy celým menom Jozef Mak, aby zdôraznil jeho malosť. Vyjadril ho ako človeka, na ktorého nikto nikdy spomínať nebude, pretože jeho osud nikdy nebol ničím zvláštny. V jeho mene je ukrytá bieda a utrpenie. „Trp Jozef mak. Človek-milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete len obyčajný Jozef Mak.“
MARUŚA MELOŚOVIE je dcérou Hany Meľošovej, krstnej mamy Joža Maka. Odmalička je pracovitá a po smrti matky preberá hospodárstvo, stará sa o celý dom, všetko riadi sama, dokonca sa aj stará o Jozefovu chorú matku: „I vládla Maruša u Meľošov, i vstávala a líhala vo večernom tŕpnutí, lebo vedela, že vláda dlho nevytrvá, a horšie bude všetko, ako bolo.“ Zaľúbila sa do Jozefa a plánovala s ním svoju budúcnosť. Pred vojnou bola statočná, mravne čistá a vnútorne silná, krásna, nežná a plná citov. Po vojne sa však fyzicky aj duševne zmenila, zostala úplne zohavená: „Videl Marušu suchú, bledú, zohavenú na tvári do nepoznania. Videl ju tupú, bezcitnú, polomŕtvu, hluchú ako drevo.“ Vydala sa Jana bez citov a celý život po jeho boku trpela. Vzala si ho, pretože jej všetci hovorili, že Jozef už nepríde domov. Jano na ňu stále kričí a bije ju, musí ho obskakovať. Má s ním dcéru Hanu, o ktorú sa často stará Jula, Jožova žena. Z Maruše sa stáva alkoholička. Aj keď je vydatá žena, po Jozefovi neprestáva túžiť a zvádza ho. Jej osud sa zavŕši pri praní, utopila sa v kadi na pranie: „Maruša visela na okraji zvárky ako prehodená handra, spodná časť tela vonku na vzduchu a horná časť v teplej vode.“ Autor na Marušinej postave vyjadril dopad vojny na obyčajného dedinského človeka.

JANO MAK- starší, nevlastný brat Jozefa Maka, od začiatku sa za svojho malého brata. Hanbí, musel sa o neho starať. Jozefa obviňoval, že im je len na obtiaž. Mal rád prírodu, chodieval do hory stínať horu. Bol veľký, mocný, ľahkomyseľný a nečestný a veľa pil. Chcel emigrovať do Ameriky. Zo svojej ženy si robil slúžku.
Autor vytvára kontrast k Jozefovi- on pasívne prijíma všetky krivdy, no Jano dáva najavo svoju nespokojnosť.

JULA PETRISKOVIE- Táto postava sa v románe objavuje až neskôr. Bolo to malé dievča s utrápenými očami. Skromná, tichá, pokorná Jula. Podobne ako Jozef Mak, jej osud bol už oddávna určený. Jula má totiž postihnutú pravú ruku, od pleca až po lakeť vyschnutú. Keď Jula svojim trom sestrám povedala, že sa bude vydávať, zbili ju a Jozefovi vyčítali, že si ju berie iba zo súcitu a že je len mrzáčka. Nechceli aby sa vydala, lebo Jula bývala s nimi v dome, riadila celú chalupu a starala sa im o deti. A preto si Jula celý život myslela, že sa nevydá. Myslela si, že je na svete len preto, aby slúžila svojmu okoliu. Kaď sa stala Makovou ženou, splnil sa jej sen, sen nesplniteľný: „Po nedeliach pred adventom sa ženy pohoršovali trochu, lebo sa dozvedeli, že Jula Periskovie naozaj sa ide vzpierať proti verejnému rozsudku, ktorý dedina vyriekla na jej hlavu už dávno.“ V manželstve sa mu snažila vyhovieť, obskakovala ho, slúžila mu. Všade cítiť jej pokoru, ale aj bojazlivosť. Jozefovi lásku dávala, avšak od neho sa lásky Jule nedostávalo. Za krivdu sa oplácala dobrom. Jozefa mala veľmi rada, vedela o jeho vzťahu k Maruše, avšak nikdy mu to nevyčítala, aj keď jej tým veľmi ubližoval. O svojej nespokojnosti nikdy nehovorí, práve naopak, všetko vrie v jej vnútri: „Pokorná Jula nikdy neplakala cez slzy, iba spopolavela, ak bolo veľmi zle, ale sĺz nemala vari od detstva...“ Jula a Jozef Mak majú spolu syna. Častokrát bol malý Jožinko jediný, s kým sa Jula rozprávala a pre koho mal jej život nejaký zmysel. Po čase si Jula všimne, že Jozef je až príliš naviazaný na Marušu, rozhodla sa, že pôjde k starému Meľošovi, aby sa dozvedela pravdu. Vtedy vo dverách zbadala Jozefa a bolo jej jasné, že jej je neverný. On sa však vykrúca. Od tejto chvíle ostala Jula úplne iná. Chladná a k Jozefovi úplne bezcitná. Pomaly chladne a rezignuje: „Zdá sa ti, že Jula utiera si slzy? Mýliš sa , Jula zdnuka chladne, a ty o tom nevieš, ba keby si aj vedel, nevedel by si si rady, lebo niet takého spôsobu, ako sa do July mohlo nadýchať hoc len trochu tepla...“

Po smrti Maruše sa začal ich vzťah zlepšovať. Jula opäť otehotnela, no z toho neustáleho trápenia bola už príliš unavená. Začala slabnúť, ale konečne bola šťastná, pre Jozefa by vtedy urobila všetko: „Jožko, myslela som si, že nedožijem... Myslela som si, že si my nikdy, nikdy rozumieť nebudeme., a všetko bolo falošné, čo som si myslela. Veď ja teraz vidím, ako ma máš rád...“ Bolo však už príliš neskoro, Jozef jej celý život nevedel prejaviť svoju lásku, a preto aj predčasne umiera pri pôrode svojho druhého dieťaťa: „Hej, Jula sa usmievala i potom, keď bola mŕtva. Radosť, čo sa do nej tisla v posledné dni, nemohla tak naraz a ticho umrieť, ako umrela pokorná Jula. To nejde...! Radosť umiera veľmi pomaly, alebo neumrie nikdy, najmä nie tam, kde jej bolo veľmi málo. Alebo umiera veľmi pekne.“
Jula je v románe vykreslená veľmi realisticky. Je to jedna z najkrajších ženských postáv v slovenskej literatúre. Cítime tu motív inovati, je to paralela s jej smrťou: „A stalo sa to vo štvrtok. Potom v pondelok prišla inovať. Inovať nesadal na smreky, ani na vŕby, neprišla o polnoci, ako chodieva, prišla za bieleho dňa a sadla iba na Makovu chalupu. Ba ani tam sa nerozprestrela po celej chalupe, nie po streche, nie na prahu, nie po celej chyži, iba na Julinu tvár sadla. Na čelo, na privreté oči, na biele pery. Na Julin biely úsmev.“