Peter Jaroš: Tisícročná včela
· patrí ku generácii spisovateľov, ktorá vstupovala do literatúry v 60-tych rokoch a ktorá využívala vo svojich dielachpodnety modernej európskej i svetovej literatúry. Vo svojej rozsiahlej prozaickej tvorbe spočiatku uplatnil prvky existencializmu a tzv. nového románu, neskôr najmä postupy blízke postmoderne a magickému realizmu. · je autorom mnohých poviedkových súborov, noviel, románov afilmových scenárov · svoje prvé poviedky uverejňoval v literárnych mesačníkoch Mladá tvorba a Slovenské pohľady. Knižne debutoval novelami Popoludnie na terase a Urob mi more. Ich dej sa odohráva v modernom mestskom prostredí, rozprávajú o žovote a o problémoch mladých ľudí tých čias · k dielam jeho prvého tvorivého obdobia patria ešte knihy Zdesenie ,Váhy a Putovanie, v ktorých sa inšpiroval podnetmi francúzckeho existencializmu a tzv. nového románu. · v nasledujúcom tvorivom období sa Peter Karvaš zameral na tematiku detstva, dediny a domova a na žáner poviedky. Vydal niekoľko majstrovských súborov poviedok, v ktorých rozpráva rôzne príbehy zo svojho rodného kraja, z detstva, z minulosti i z prítomnosti: sú to zbierky Menuet, Návrat za sochou, Krvaviny, Až dobehneš psa, Pradeno a Telo v herbári · dedinskú tematiku stvárnil pomocou moderných výrazových postupov, pričom uplatnil i niektoré prvky postmoderny a magického realizmu · jeho príbehy sú plné napätia, záhadnosti a tajomstva. Prelína sa v nich realita, výmysel a sen. Autor uplatňuje v týchto poviedkach aj prvky grotesky a paródie. · podobný charakter ako knihy poviedok má aj autobiografický román Trojúsmevový miláčik · doperaz najrozsiahlejším a najúspešnejším dielom Petra Jaroša je román Tisícročná včela · voľným pokračovaním románu Tisícročná včela je román Nemé ucho, hluché oko · bizarnosť, fantastickosť a mystika prevládajú v zbierke poviedok Parádny výlet. · k mestskému prostrediu sa autor vrátil v románe Lásky hmat, ktorý je ostrou kritikou meštianstva
Tisícročná včela Peter Jaroš doteraz najväčší úspech svojím románom Tisícročná včela. Táto rozsiahla rodinná sága má bohatú dejovú líniu. Autor v nej okrem hlavných postáv a postavičiek (skutočných postáv z dejín národa i obyčajných dedinčanov, najčastejšie však ľudí tragikomických, zvláštnych a bizarných). Dej románu sa odohráva v autorovej rodnej obi Hybe na prelome 19. a 20. stor. (zachytáva približne 3 desaťročia-od roku 1891 do roku 1918). Jaroš predstavuje život ľudí tých čias v tejto podtatranskej obci so všetkými radosťami i strasťami. Do príbehu včlenil aj podrobné dejiny obce počnúc od 12. storočia, informácie o remeslách a spôsobe obživy Hybanov. Román Tisícročná včela je oslavou práce (roľníckej, murárskej, remeselníckej).Práve pracovitosť, vytrvalosť a životaschopnosť-vlastnosti typické aj pre včely-pomohli prežiť slovenskému človeku tisícročie plné krívd a utrpenia. V popredí románu sú osudy troch generácií rodiny Pichandovcov. Martin Pichanda a jeho Ružena mali tri dospievajúce deti-dcéru Kristínu a synov Sama a Valenta. Starý Martin Pichanda bol svojránou osobnosťou (hoci mal iba 51 rokov, všetci ho volali ‘starý’). Bol roľníkom a murárom, za mladi pochodil s partiou murárov celé Rakúsko-Uhorsko. Odlišoval sa od ostatných dedinčanov, jeho záľubou boli mapy a zemepis.Mal doma plno starých máp a kníh, ktoré si rád prezeral, sníval o vzdialených krajinách – o Madagaskare, Zanzibare, Cejlóne, Jáve. V dedine i v murárskej partii bol obľúbeným najmä pre svoje rozprávačské umenie, s akým podával skutočné i vymyslené príbehy ( mnohí ho však považovali za čudáka, deti za ním posmešne pokrikovali „geografia horí!“). Bol láskavý, v jeho dome vládlo porozumenie a dobrá nálada. Rád sa zabavil s priateľmi pri poháriku dobrého vína a pri hudbe, do kostola však nechcel chodiť, čím neustále zarmucoval svoju pobožnú ženu. Často mal rúhačské reči a čítal „rúhačské reči“, čo mu vyčítali pri spoločných posedeniach i farári. Bol aj novátorom, okrem včiel sa zaujímal o ovocinárstvo, skúšal nové postupy a metódy (podľa rád svojho priateľa, starého učiteľa Orfanidesa). Zo života ďaľších generácií Pichandovcov už vymizla táto patriarchálna harmónia a pohoda. Oni už museli prežiť mnohé tragédie a nešťastia. Valen vyštudoval v Prahe právo, stal sa z neho pán. Po návrate zo štúdií opustil svoju milú Hanku a oženil sa z vypočítavosti s Hermínov, bohatou dcérou miestneho statkára Haderpána. (Hanka čakal dieťa a Valent si chcel svedomie utíšiť peniazmi, ktoré jej podstrčil. Hanka i dieťa zomreli pri pôrode.) Kristína a Samo mali svatbu v jedn deň. Kristínino manželstvo s Matejom Srokom bolo spočiatku šťastné, ale ani po desiatich rokoch nemali dieťa. Keď ovdovela, napriek pohŕdaniu dediny žila s Julom Mitronom, ktorý po nej už roky túžil a teraz kvôli nej opustil svoju slabomyseľnú ženu Matildu, s ktoru nemohol mať deti. Kristína porodila Julovi dve nemanželské deti, starala sa však aj o opustenú Matildu. Samo a jeho žena Mária zostali po svatbe doma u rodičov. Spisovateľ ďaľej sleduje najmä osudy Sama a jeho detí. Samo sa stáva ústrednou postavou románu. Podobne ako jeho otec, aj on bol roľníkom a murárom, chodil s partiou na „múračky“. Rád chodieval do otcovho včelína, zaujímal sa o včely, často o nich rozprával a tak si vyslúžil aj prezívku Včela. Ťažko pracoval, ale zárobky boli malé, doba sa zmenila, časté boli štrajky, roboty bolo menej. Samo bol nespokojný s týmto životom, často nadával na Uhorsko, na politikov, na hospodársku situáciu. Ani on nechodieval do kostola, bol veľmi kritický k náboženstvu. Vstúpil do sociálnodemokratickej strany, páčilo sa mu, že táto strana považuje všetky národnosti v Uhorsku za rovnocenné. Samova rodina sa rozrastala, mal už päť detí- Janka, Samka, Petra, Karolka a Emu.
Roky ubiehali, najskôr zomrel starý Martin Pichanda, o niekoľko rokov i jeho ženo Ružena. Samove deti rástli a on sa rozhodol, že najstarsieho syna Janka zoberie so sebou na „múračky“. V Maďarsku, v jednom mestečku, sa stali svedkami demonštrácie, pri ktorej došlo k prestrelke. Jedna z guliek trafila aj Janka a Samo musel pochovať svojho syna v cudzej zemi. Skončil s politkou a vystúpil zo strany.Rozhodol sa, že sa bude starať iba o svoju rodinu, získa pre svoje deti majetok. Prenajal si mlyn, dal ho do poriadku a ťažko pracoval, aby splnil svoj plan. Tu sa im narodilo posledné, najmladšia dieťa-syn Marek.Ale nešťastia ho neobisli ani tu-najskôr sa ktosi pokúsil podpáliť mlyn, potom jeho dcéru emu zachytili a usmrtili mlynské remene. Troch starších synov dal samo (za Valentovej pomoci) vyučiť. Samo sa stal horárom, Peter hodinárom a talentovaný Karol začal študovať v Prahe maliarstvo. Vtedy postihlo rodinu najväčšie nešťastie-vypukla 1. svetová vojna. Narukovať museli aj Peter a Karol, Samo sa ešte tesne pred vojnou oženil a odišiel za prácou do Ameriky. Ani Karol, ani Peter sa už domov nevrátil. Peter sa dostal do zajatia, neskôr vstúpil do Červenej armády, ale o jeho ďalšom osude sa nič nevedelo. Karola trafil granát do brucha a v nemocnici zomrel. Samovi a jeho manželke Márii zostalo zo šiestich detí iba najmladšie-trinásťročný Marek. Ani jeho sen o zbohatnutí sa mu nesplnil-počas vojny sa zrekvirovala väčšina obilia a múky, ledva sami vyžili. Znovu sa začal zaujímať o politiku, nepáčilo sa mu, že sociálno demokratická strana nebojovala proti vojne. Za protištátne reči a za účasť na demonštrácii sa spolu s kamarátom dostali do väzenia. Preputili ich až po pol roku, keď sa skončila vojna a bola vyhlásená Československá republika.
Tragické príhody sa striedajú s komickými, reálny dej oživujú sny, predstavy, neskutočné javy, zázraky a humorné situácie. Napríklad: sen Martina Pichandu o tom, ako hrali karty v bruchu veľryby so svojou bývalou milou, Sama pichandu o včelej kráľovnej, čudesné zmiznutie psa Zanzibara po smrti Martina Pichandu, tragikomický osud mladého Nádera, ktorý sa z nešťastnej lásky obesil v udiarni a našli ho celkom vyúdeného, zlodej tvrdiaci, že nemá črevá..) Okrem scén so situačným humorom sú v knihe i epizódy využívajúce slovný humor, iróniu a paródiu (napr. Martin Pichanda si predstavuje, že medzi domorodcami na Madagaskare rozšíri spisy Ľudovíta Štúra, založí pobočku Matice slovenskej a najstatočnejšieho domorodca pasuje za Jánošíka). Tieto fantazijné, zázračné a absurdné prvky sú základným znakom magického realizmu.
„...Robia s nami, čo chcú, ale raz treba povedať:dosť! Inakšie nám páni vyvraždia všetkých synov, vnukov i pravnukov. Sme ako včely! Tisícročné, robotné včely! Čože? Ako včely?! Boli sme doteraz ako včely! Neuvedomili sme si, že nosíme v zásobe žihadlo a že môžeme aj pichnúť. Teraz už to žihadlo hnatkáme v prstoch, už sa s ním pohrávame, už sa ho nebojíme použiť. Toľko nás dráždili, že sme zdvihli pokorné hlavy! Nuž a keď niekto zdvihne hlavu, hneď mu nadávajú do socialistov či komunistov.“
|