Začal blúzniť a ďalej si už pamätal len to, ako ho murár vyťahoval. Dôvod jeho pokusu o samovraždu boli udalosti, kt. sa stali v Karlíne u Mášinho strýka Nonemana, kt. bol fotograf. V tú noc uložili Miloša do jeho ateliéru, a v noci k nemu vkĺza Máša a začala sa k nemu tisnúť a hladkať ho. Lenže keď už malo dôjsť k sexu, Miloš ako chlap zlyhal, Máša sa ho snažila povzbudiť, ale zbytočne, a tak odišla. Ráno sa jej Miloš vyhýbal, a v ten deň bol taký strašný nálet, že prevrátilo ateliér hore nohami.
Miloš sa po prepustení esesákmi vrátil na stanicu, kde ho prednosta upozorňoval, aby si dával pozor a dozvedáme sa, čo bolo v rom vyhlásení ríšskeho splnomocnenca. Stálo tam, že bez váhania dá odstreliť zopár českých výpravcov a Miloš aj napriek tomu vtedy vykročil k vlaku, preto ho vtedy tí esesáci zobrali. Takže mu vlastne jazvy z pokusu o samovraždu paradoxne zachránili život. Dostanice vošiel nákladný vlak a vlakvedúci a jeho čata prišli pozrieť prednostu, sťažovali sa na zlé uhlie, no v skutočnosti iba chceli vydieť výpravcu Hubičku, lebo sa im doniesli chýry o ňom a telegrafistke. Miloš niečo vybavoval cez telefón a cez okno zbadal, že z vagónov na prepravu uhlia trčia hlavy zomierajúceho hovädzieho dobytka. Vbehol do dopravnej kancleárie a spýtal sa vlakvedúceho, odkiaľ je ten náklad. Ten odpovedal, že z frontu, a že dobytok je na ceste 10 dní. Miloš bol šokovaný, a veľmi ho to trápilo, lebo nemohol zniesť ten pohľad na zúbožený dobytok. Chlapmi z vlaku to však nepohlo, vraj to mal vidieť ovce, kt. v posledných vagónoch, kt. si od hladu pojedli navzájom kožuchy. A rozprávali sa o tom, že tej noci partizáni vyhodili ostro sledovaný transport pri Jihlave tak šikovne, že spadol celý do priepasti, a druhou náložou ešte na ten vlak zhodili aj most. Potom prešli 2 ostro sledované transporty, samé tanky s veliteľom v lokomotíve, asi ako následok práce partizánov pri Jihlave. Hubička ďakoval Milošovi zato, že to vtedy s esesákmi vzal zaňho. Miloš zdvihol telefón a dozvedel sa, že im spadlo rameno semafóra, a že sa blíži rýchliková raketa.

Miloš navrhol, že tam zájde na bicykli a pridrží rameno do polohy voľno, aby vlak nezastavoval. Počas poudňajšej pauzy ich nečakane navštívil dopravný šéf Slušný, o kt. už len keď niekto rozprával, tak sa triasol ako osika. Keď to prednosta zistil, utekal priamo z holubníka do kancelárie. Dal si na túto príležitosť ušiť celkom nový oblek, lebo sa chcel stať dopravným šéfom, no tento dopravný šéf Slušný mu nedovolil prezliecť sa a tak musel ostať v služobnom kabáte plnom trusu a peria. Prišiel kvôli tej afére s telgrafistkou, komisia prešetruje, či podajú žalobu pre zločin obmedzovania osobnej slobody alebo zavedú proti nemu disciplinárne konanie. A potom si prezerali fotky Zdenkinho opečiatkovaného zadku, nakoniec prišla aj Zdenôčka, kt. potvrdila, že ju výpravca Hubička do ničoho nenútil, a že sama si ľahla na stôl. Toto svedectvo teda vyvrátilo žalobu za obmedzenie osobnej slobody, ale polovica pečiatok bola v nemeckom jazyku, takže je to zneuctenie nemčiny. Miloš vyšiel von a díval sa na lazaretný vlak z fronu s ranenými nemeckými vojakmi, kt. sa zdali Milošovi oveľa sympatickejší po hrôzach, kt. tam zažili. Dopravný šéf nariadil, že disciplinárne vyšetrovanie s Hubičkom sa ešte neskončilo. Hubička si z toho nič nerobí a povie Milošovi o vlaku zloženom z 28 vagónov streliva, kt. bude cez ich stanicu prechádzať zajtra o druhej po polnoci a že by ho mohli vyhodiť do vzduchu, aby nešlo ďalšie strelivo na front. Majú mať spolu službu a Hubička by zabezpečil všetku výbušninu, Miloš súhlasí s poznámkou, že teraz pre zmenu oni budú ostro sledovať vojenský transport. Na ďalší deň prišlo zo zámku pozvanie pre prednostu na večeru ku grófovi Kinskému, takže Miloš s Hubičkom ostali sami. Miloš opäť spomínal na Mášu, ako sa potom po jeho zlyzhaní vo fotoateliéri stretli, Máša mu hovorila, že už vie ako na to, že sa pýtala starších dievčat. Prišla ho pozrieť aj do nemocnice potom, čo si podrezal žily. Keď ho potom prepustili a premýšľal o tom pokuse o samovraždu, zrazu vedel, že ten murár v bielom zavápnenom oblečení, kt. ho zachránil, že to bol prestrojený Boh.

Miloš sa bál, že to najbližšie s Mášou zase nevýjde, lebo nemal žiadne skúsenosti a doktor Brabec v blázinci mu poradil, aby si popýtal radu od nejakej staršej dámy a napadla mu pani starostová. Tá ho však zaučiť nechcela, tvrdila že je už v prechode, a že také veci už nie sú pre ňu. V ten večer do kancelárie vošla pekná Nemka, Viktória, a priniesla malý previazaný balík, chcela ísť do Kerska, ibaže vlak vtedy nešiel, tak ostala čakať. Dala sa s Milošom do reči a on jej vyrozrpával svoje problémy v milostnom živote. Viktória sa čudovala, že ešte nemal ženu, nakoniec spolu išli do prednostovej kancelárie, na jeho kožený diván a tam ho Viktória zaúčala. Roztrhli prednostov gauč, ako vtedy výpravca Hubička. Miloš Viktórii poďakoval a potom odišla. Na koči sa vrítil prednosta a oznámil Hubičkovi, že telegrafistkine fotky videl sám pán gróf, a že bol nadšený, že mu závidí, a že ho pozýva na zámok. Hubička oznámi Milošovi, že ich ostro sledovaný transport je tu za pol hodiny. Dohodnú sa, že spomalia vlak, ale na poslednú chvíľu mu dajú zelenú a na posledný vagón zhodia výbušninu. Na túto úlohu sa podujme Miloš. Vezme si výbušninu a revolver práve vo chvíli, keď prichádza na stanicu vlak, do kt. naskákali vystrašení a ranení Nemci z Drážďan. Vlakvedúci toho vlaku sa nad tým rozčiľoval a hovoril:" Mali ste sedieť doma, na riti..." Miloš odišiel splniť si úlohu. Vyčkával hore na vlak a vo chvíli, keď púšťal výbušninu na posledný vagón, zabdal, že ktosi naňho odtiaľ mieri puškou. Vytiahol revolver a vystrelil, a súčasne vystrelil aj človek z vagóna. Miloš pocítil bolesť v pleci a neznámy vypadol z vagóna do priekopy. Miloš spadol zhora na ostré kamene, kt. mu poranili dlane. V priekope ležal ranený vojak. Kričal po nemecky: "Mami, mami!". Keďže bol už plešatý, nevola svoju mamu ale matku svojich detí. Miloš si ľahol vedľa neho a vedel, že tu obaja umrú, lebo mal prestrelené pľúca a z úst mu tiekla krv a vojak mal ztejme prestrelené brucho. Buď zomrie na zranenie, alebo ho nájdu Nemci a zato, čo urobil, ho obesia alebo zastrelia.

Vojak neustále kričal a mykal nohami akoby naprázdno pochodoval. Miloš vytiahol povrázok a zviazal mu nohy, no povrázok to po chvíli nevydržal a vojakove nohy sa mykali ešte väčšmi. Pokúšal sa ho ukľudniť, no zbytočne. Vojak vedel, že umiera, a Miloš mu chcel skrátiť trápenie, vzal pušku a zistil, na kt. strane má srdce, podľa toho, kt. rukou píše, a vystrelil. Vojak zvieral akýsi medailón a kričal a mykal so sebou ešte hlasnejšie. Miloš mu priložil pušku na oko a opäť vystrelil. Tentokrát už zavládlo ticho. Miloš bol celý od krvi, načiahol sa po medailóne, na kt. zadnej strane prečítal nápis "Prináša šťastie". No ani jemu, ani Milošovi šťastie nepriniesol, lebo navzájom sa postrelili, hoci by sa za iných okolností možno mali radi. Ozval sa zvuk detonácie, na kt. sa Miloš ešte pred malou chvíľou tak tešil. Otvoril mu stuhnutú dlaň, vložil do nej medailón, a až do poslednej chvíle, kým siešte uvedomoval sám seba, ho Miloš držal za ruku a opakoval mu do jeho nepočujúcich uší slová vlakvedúceho toho vlaku, čo priniesol zúbožených Nemcov z Drážďan. "Mali ste radšej sedieť doma, na riti...".