Dielo: Zbohom zbraniam (A Farewell to Arms)

Žáner: Román

Hlavná myšlienka: Únik od nezmyselnosti, márnosti a zbytočnosti vojny v spojení s citovým vzplanutím a ľúbostným vzťahom na fronte, v zázemí i mimo vojny.

Téma: Osudy Američana ako člena talianskej sanitnej jednotky za prvej svetovej vojny od bojov na hraniciach, cez zranenie, liečenie, ústup a dezerciu až po pokojný život mimo streľby a armády.

Charakteristika postáv:
Frederick Henry „tenente“ – Typický príklad vyvíjajúceho sa hrdinu. Do armády vstupoval dobrovoľne, aj keď to ani on sám nevedel rozumne vysvetliť. „Neviem, nie je vždy na všetko vysvetlenie.“ – str.17. No prichádzal aspoň s predstavou, že jeho práca bude potrebná a on bude pre vojenské ťaženie prínosom. Tieto ideály ho čoskoro opúšťajú a on sa začína cítiť zanedbateľný a nedôležitý. „Predstavoval som si kedysi, že stav áut, či dostať súčiastky a či nie, či je hladká preprava ranených a chorých z obväzíšť, ich prevoz z vrchov na zberňu ranených a ich zadeľovanie po lazaretoch, určených v ich dokladoch, závisí do značnej miery odo mňa. Zrejme nezáležalo na tom, či som tam a či nie.“ – str.15. Vojny sa vôbec nebojí, považuje ju skôr za otravnú a nudnú povinnosť. „No, vedel som, že nepadnem. Nie v tejto vojne. Tá so mnou nemá nič spoločného. Nevidela sa mi o nič nebezpečnejšia než vojna v kine. Bože, bodaj by sa len skoro skončila!“– str.32 Keď je pri útoku zranený, nepovažuje sa za hrdinu, ani si nechce prisvojovať nijaké zásluhy. „Neodniesol som nikoho, nemohol som sa ani pohnúť.“– str.54. Nenachádza zmysel vojny, neverí ani v jej skorý koniec. „Možno sa vojny už nevyhrávajú. Možno trvajú neprestajne. Možno toto je nová storočná vojna.“– str.96.

Po otrasných zážitkoch s ústupom a dezerciou nechce už o vojne nič počuť. Je to jeho osobná vzbura a dezercia, s udalosťami na fronte nechce mať nič spoločné. „Mal som noviny, ale nečítal som ich, lebo sa mi nechcelo čítať o vojne. Usiloval som sa zabudnúť na vojnu. Uzavrel som separátny mier.“– str.193. „Vojna už bola ďaleko. Možno niet už nijakej vojny. Tu nie je vojna. Potom som si uvedomil, že pre mňa je už po nej. Ale nemal som pocit, že je naozaj po nej. Mal som pocit chlapca, ktorý rozmýšľa, čo sa deje na hodine v škole, z ktorej sa išiel túlať.“– str.195. Po príchode do Švajčiarska na vojnu takmer nemyslí, lebo sú s Catherine spolu a majú sa dobre. „Mali sme dobrý život. Prežili sme január a február a zima bola veľmi pekná a my sme boli veľmi sťastní.“– str.242. Ich šťastie sa čoskoro končí a Frederick je nútený prijať trpké životné sklamanie.

Catherine Barkleyová – Krásna mladá anglická ošetrovateľka.V porovnaní s Henrym je skôr pasívnou postavou. Nasleduje ho temer všade a ostáva pri ňom až do svojej smrti. Nesmelá, čistá, oddaná. Svojho „manžela“ nadovšetko miluje. „Ó, veľmi ťa mám rada. Prosím, daj si ta ešte ruku!“– str.27. S jeho strany to spočiatku vôbec nie je jednoznačné a ona si to uvedomuje. „Prosím, neluhajme, keď nemusíme! Veľmi pekne si mi to zahral a už mi je celkom dobre. Vieš, nie som blázon a nestrácan hlavu. To len niekedy, trošku.“– str.28. Zmena prichádza náhle a nečakane po zranení a odlúčení. „Vyzerala svieža a mladá a veľmi pekná. Zdalo sa mi, že som nikdy nikoho takého pekného nevidel... Keď som ju videl, zaľúbil som sa do nej. Všetko sa vo mne prevrátilo.“– str.75. Od toho momentu je ich vzťah stály a ideálny, bez väčších výkyvov.