Jaroslav Hašek Osudy dobrého vojaka Švejka za svetovej vojny

ÚTVAR: nedokončený román, členený na 4 diely
TÉMA: autor cez prostomyseľnosť hlavného hrdinu zobrazil pseudohrdinstvo rakúskych dôstojníkov, nezmyselnosť rakúskeho militarizmu
IDEA: nezmyselnosť vojny
POSTAVY: hlavná postava: Jozef Švejk, vedľajšie postavy: civilný strážnik Breitschneider, krčmár Palivec, poľný kurát Otto Katz, nadporučík Lukáš, sáper Vodička, plukovník Schroder, rozprávač autor
MIESTO DEJA: Rakúsko - Uhorsko
ČAS DEJA: obdobie 1. sv. vojny
JAZYKOVÉ PROSTRIEDKY: hovorový jazyk, slang, žargón

OBSAH:

1. a 2. diel
1. diel – V zázemí, 2. diel – Na fronte
Dej sa začína atentátom na rakúskeho následníka trónu, Františka Ferdinanda d´Este. Hneď ako sa Švejk dozvedel túto správu, vybral sa do krčmy u Kalicha. V ten deň tam bolo akosi mĺkvo. Iba za jedným stolom sedel strážnik Breitschneider, ktorý sa snažil dať do reči s krčmárom, známym hlavne svojím vulgárnym vyjadrovaním. Ten však nemal zjavne záujem a hlavne ako ostatný sa nechcel dostať do väzenia za neuvážené slová o cisárovi alebo jeho rodine. Naopak Švejk sa veselo pustil so strážnikom do rozhovoru, kde spomenul svoje názory na situáciu v Rakúsko – Uhorsku, zamýšľal sa nad vypuknutím vojny s Tureckom, ku ktorému sa pridá Nemecko a napadnú Rakúsko – Uhorsko, ale že je tu aj šanca sa spojiť s Francúzskom, ktoré má zálusk na Nemecko. Za tieto názory ho strážnik obvinil z niekoľkých trestných činov, najmä z velezrady a spolu s krčmárom Palivcom, ktorého obvinil z urážky cisára, keď na jeho otázku, kde je cisárov obraz odpovedal: „Schoval som ho, pretože naň „srali“ muchy“ ich odviedol na policajné riaditeľstvo. Oboch zavreli do cely s ďalšími 6 väzňami, ktorí tu sedeli tiež pre absurdné urážky cisára a jeho rodiny. Po výsluchu, kde sa Švejk bez okolkov k všetkému priznal, ho poslali k trestnému súdu a odtiaľ na psychiatrickú kliniku, aby súdni lekári zistili, v akom štádiu je jeho duševný stav. Na klinike ho skúmali doslova od hlavy – po päty a na otázku, či už bol niekedy skúmaný jeho duševný stav odpovedal, že bol vyhlásený za blbca. Jeho výpoveď však súdnych znalcov rozzúrila, vyhlásili ho za simulanta a opäť poslali na Policajný komisariát v Salmovej ulici. Na riaditeľstve s ním však nechceli mať už nič spoločné, a tak s vyhrážkou, že ak sa tu ešte raz objaví, ho pošlú pred vojenský súd, ho prepustili.

Švejk hneď zamieril do krčmy U kalicha, kde sa od krčmárovej ženy dozvedel, že Palivec dostal 10 rokov a s jeho večným optimizmom ju upokojoval, že už sedem dní ma za sebou. Strážnik Breitschneider dostal za úlohu lepšie spoznať Švejka, a to tým spôsobom, že si u neho chce kúpiť nejakého psa. Lenže zo Švejka za nasledujúcich pár dní nevytiahol nič iné, okrem témy o psoch, a nakoniec ich mal doma toľko, že ho zožrali. Po krátkom pobyte doma dostal Švejk povolávací rozkaz na vojnu, takže sa musel zúčastniť lekárskej prehliadky. V tom období ho však trápila ťažká reuma, tak že vôbec nemohol stáť na nohách. Pani Mullerova mu našťastie zohnala vozík a barle, a tak sa aj vybral na vojenskú prehliadku na Střelecký ostrov. Prechodom cez mesto budil dojem veľkého hrdinu a nielen davy, ale aj mnohé denníky ho oslavovali. Na prehliadke sa ho pýtal jeden z najkrutejších lekárov, doktor Bautz, čo mu je, a po jeho odpovedi, že ho trápi „čistá“ reuma ho vyhlásil za simulanta a poslal do posádkovej väznice. Vo väznici si lekári dávali záležať na tom, aby z mužov, ktorý sa tu zväčša ocitli veľmi radi, pretože sa chceli vyhnúť vojne, dostali priznanie, že iba simulovali. Preto tu bolo zavedených niekoľko stupňov týrania: výplach žalúdka teplou vodou, ľadové zábaly, neľudská diéta spojená s pitím chinínu. Zatiaľ, čo ostatní simulanti sa jeden po druhom priznávali, Švejk tento pobyt chápal ako rekreáciu v kúpeľoch a po lekárskej kontrole, kde ho vyhlásili nie za idiota, ako to Švejk priznával, ale naopak, ho poslali na garnizónu. Po príchode na garnizónu Švejka umiestnili do miestnosti spolu s ďalšími 19 mužmi, ktorých jedinou útechou v ich živote bola omša, ktorú slúžil poľný kurát Otto Katz. Na jeho omšiach sa skôr zabávali, pretože kurát bol 23 hodín denne opitý. Inak by totižto nenachádzal slová, ktorými by vojakom dokázal riadne vynadať. Aj napriek jeho opilosti si všimol Švejka, ktorý na rozdiel od ostatných sa nezabával, ale omša ho natoľko dojala, až sa rozplakal. Kurát si ho po omši zavolal k sebe, pohostil ho vínom a položil mu otázku, či by mu nechcel robiť pomocníka. Od tej doby sa z nich postupne stali kamaráti a jeden druhému si úplne dôverovali. Jedného dňa sa však kurát zadĺžil pri hraní kariet s nadporučíkom Lukášom, a keďže v tom čase nemal peniaze, požičal si tých 100 korún, ktoré bol dlžný, od Haška. Ale namiesto vrátenia peňazí aj tieto prehral. Keďže ostal úplne na mizine, dohodol sa s Lukášom, že mu dá Švejka. Popoludní sa teda Švejk pobral k nadporučíkovi Lukášovi. Nadporučík Lukáš bol síce dobrý človek, k svojej rote sa správal ako sa patrí, vždy im našiel pohodlné prenocovanie, či neraz kúpil aj z vlastných sud piva.

Jedinou jeho chybou bolo však to, že nenávidel sluhov. Vždy totižto natrafil na tie nesprávne typy. Preto sa k Švejkovi hneď od začiatku správal odmerane. Jeho veľkou vášňou boli zvieratá, mal kanárika, mačku a kedysi aj psa, ktorého mu jeden zo sluhov utýral k smrti. A tou druhou slabosťou boli ženy. Švejk sa však správal vzorne, plnil všetky jeho príkazy, a tak s ním bol Lukáš spokojný. Spravil však dve chyby. Prvá bola vtedy, keď nedopatrením a hlavne jeho neskonalou láskavosťou a dobrotou sa mačke podarilo zožrať kanárika. Na túto záležitosť však Lukáš onedlho zabudol. Druhá však bola oveľa vážnejšia. Nadporučík Lukáš chcel nového psa. Poprosil Švejka, aby mu nejakého zohnal. Ten využil svoje kontakty a s pomocou kamaráta sa mu podarilo ukradnúť krásneho pinča. Upozornil však svojho pána, aby na miesto, kde ho ukradol nechodil. Vymyslel si, že tam býva mäsiar, ktorý má veľmi agresívneho psa. Lukáš však na to zabudol, a raz pri prechádzke touto oblasťou skutočný majiteľ spoznal svojho psa. Najhoršie na tom bolo, že tým majiteľom bol plukovník Kraus. Lukáš sa mu to snažil vysvetliť ale márne. Cestou domov vymýšľal, čo so Švejkom urobí, ale jeho dobrácke oči mu nedovolili ani ho udrieť po líci. Za trest však Lukáša odvelili k 91. regimentu do Českých Budějovíc.
O niekoľko dní sedel Švejk aj s nadporučíkom vo vlaku do Českých Budějovíc. Pretože Švejk neustále čosi rozprával zo svojich podobných skúseností, Lukáš ho vyhodil z kupé. Tu sa dal do reči so železničným pracovníkom o záchrannej brzde, ktorá ho veľmi upútala do reči. Neopatrnosťou sa však záchranná brzda pohla a vlak zastavil. Švejka vlakový sprievodca požiadal o vyplatenie pokuty 20 korún, alebo pôjde k prednostovi stanice. Švejk si však s nadšením vybral tú druhú možnosť. Len čo vlak zastal v táborskej stanici, nadporučík Lukáš sa vôbec nestaral o to, čo bude so Švejkom, veď predsa on ho dostal do tejto situácie. A tak kým sa Švejk zhováral s prednostom, vlak aj s jeho dokladmi, ktoré mal Lukáš, dávno odišiel. Švejk presvedčil všetkých o svojej nevine. A keď zistil, že vlak je dávno preč, zastavil sa v staničnej reštaurácii. Tu mu jeden z mužov zaplatil pivo a dal 5 korún na vlak. Švejk však aj tie prepil, a tak sa vybral peši do Českých Budějovíc. Síce s väčšími problémami, ale nakoniec sa dostal na miesto, kde ho nadporučík Lukáš za oneskorený príchod poslal hneď do väzenia. Švejk si nestihol odsedieť ani celý trest a už sa sťahovali do Mostu nad Litavou nazývaného tiež Kyrályhyda.

Švejk dostal funkciu obsluhovača telefónu v Lukášovej kancelárii. Hneď ho však čakala ďalšia. Lukášovi padla na predstavení do oka jedna panička. Švejk teda dostal za úlohu dopraviť tejto paničke jeden lístok. Na ceste sa stretol so sáperom Vodičkom, ktorý nenávidel Maďarov, a kde len mohol, vyvolával s nimi konflikty. Švejk sa mu natoľko zapáčil, že sa vybral s ním. Mal však aj o dôvod naviac, keď sa dozvedel, že manžel paničky je Maďar. Vravel: „Ak by robil pánko dáke problémy, ja sa oňho postarám.“ Odovzdanie správy však nedopadlo podľa Lukášových predstáv. List dostal do rúk jej manžel. Ktorý sa veľmi rozzúril a ukľudniť ho musel až sáper Vodička ranou do nosa. Na ulici sa začala veľká bitka, do ktorej sa priplietli aj ďalší Česi. Táto roztržka mala veľkú publicitu a mnohí novinári poukazovali na skutočnosť, že Česi chcú rozpad Rakúsko – Uhorska. Na polícii sa plukovník Schroder dozvedel o lístku, a aby Švejk ochránil seba a hlavne svojho pána, zjedol ho. Nadporučík Lukáš a jeho sluha Švejk sa vrátili k svojím povinnostiam, no onedlho Lukáš dostal rozkaz o odchode do boja. 3. a 4. diel
3. diel – Slávny výprask, 4. diel – Pokračovanie slávneho výprasku
Švejk spolu s nadporučíkom Lukášom odchádza do vojny. Na front ich poslal chamtivý a hlavne rozzúrený plukovník, ktorému Švejk, pre svojho pána, nadporučíka Lukáša, ukradol psa. Celú cestu naprieč Maďarskom Švejk strávil v štábnom vagóne. Už nie však ako sluha nadporučíka Lukáša, ale ako „bataliónsordonanc“, ako spojka roty. Bol povýšený na túto funkciu aj napriek tomu, že každý pokladal Švejka za úplného a neschopného idiota. Ale v podstate to platilo v celej armáde, pretože aj sám Hašek poznamenal, že čím väčší hlupák, tým vyššia funkcia. Dôkazom je aj príhoda, keď veliteľ práporu, hejtman Ságner, vysvetľoval novú metódu kódovania podľa jednej beletristickej knihy, ktorá mala dva diely. Nikto mu však nerozumel, pretože „hejtman“ mal druhý diel knihy a ostatní dôstojníci prvý. Za tým všetkým samozrejme stál Švejk, ktorý z postavenia v novej funkciu prebral na veliteľstve knihy. Nikto ho však nepoučil o tom, čo s nimi má urobiť, a tak druhý diel dal do skladu, aby sa páni dôstojníci zbytočne nenamáhali s toľkými knihami.
Na front išli realisticky zmýšľajúci vojaci, ktorí vedeli čo ich čaká a nemali chuť zomrieť za cisára. Takto zmýšľali aj niektorí poddôstojníci ako nadporučík Lukáš alebo jednoročný dobrovoľník Marek.

Na druhej strane však na front išli aj karieristi, ktorí bezhranične verili cisárovi a považovali vojnu za svätú ako poručík Dub a kadet Biegler. Išli tiež aj dôstojníci a poddôstojníci, ktorí len rozmýšľali ako na vojne zbohatnúť a čo najviac zarobiť. Ako účtovník práporu Vaněk.
O hlúposti a neschopnosti prestárleho velenia armády hovorí i situácia na nádraží v Budapešti, kde čakalo na vojakov vo vlaku nemilé prekvapenie, keď namiesto sľúbeného jedla – uherského salámu, dostal každý z vojakov dve pohľadnice. Za takýchto podmienok sa Švejk spolu s vojskom dostal až na východné Slovensko, do miest, ktoré ešte pred nedávnom okupovali ruské vojská a po prudkých bojoch ho opustili. Tu sa vojaci na vlastné oči konečne presvedčili, aké hrôzy a utrpenie prináša zo sebou vojna.
I v týchto miestach sa prejavila hlúposť a neschopnosť armádneho velenia, ktoré nariadilo vystúpiť práporu z vlaku 150 km pred líniou fronty a ďalej ísť pešo. Aj keď trať bola už opravená a pokračovala ďalej. Táto situácia však zapríčinila aj ďalšie Švejkove omyly, keď za pochodu našiel uniformu ruského vojaka a obliekol sa do nej, aby si ju vyskúšal. Stalo sa mu to takmer osudným, lebo práve vtedy ho chytila vojenská patrola. Táto, keď zistila, že hovorí po česky, okamžite ho predviedla pred veliteľstvo ako zbeha. Práve tu sa Švejk presvedčil o spôsoboch vládnutia rakúskych vojenských veliteľov na okupovaných územiach, ich prístupoch k obyvateľstvu a zajatým nepriateľom. Život Švejkovi zachránil dôstojník, v ktorom zostala aspoň štipka ľudskosti a prístupu k plneniu vojenských povinností a jeho poprave zabránil, keď si preveril Švejkovu totožnosť a zabezpečil mu návrat späť k svojej jednotke. Vráti sa k svojej jednotke v tom najlepšom, keď dôstojníci poriadajú prasačie hody.

Až do tohto okamihu už chorý Jaroslav Hašek nadiktoval svoje príbehy o dobrom vojakovi Švejkovi. Jeho choroba sa však zhoršila natoľko, že dňa 3. januára 1923 Jaroslav Hašek zomiera a Švejk zostáva nedokončený.