Bude sa rozpamätávať.
Ako prvý príde na rad riaditeľ, podriadenými neobľúbený nadriadený Dezider Hrajnoha, prezývaný Dežko. Pôsobí dojmom toho najvšednejšieho človeka, nenápadný, štíhly, vysoký a ostrihaný na ježka, bez úradnej či ľudskej autority. Vzťah Jána Kameníka s riaditeľom si kliesnil cestičku od prvotného nepriateľstva k dokonalému priateľstvu. Jano riaditeľa poznal už predtým, ako nastúpil do školy na plný úväzok, ale len veľmi zbežne. Až keď sa začal zaujímať o miesto v profesorskom zbore, prišiel s ním do kontaktu, a nemá na to najlepšie spomienky. Aj keď teraz to už vidí inak.
Jednoducho – riaditeľ Hrajnoha mu odmietol uznať jeho vysokoškolský diplom. Vraj tam nemá potrebné osvedčenie o pedagogickej kvalifikácii. Márne bolo Kameníkovo vysvetľovanie, že vtedy sa študovala len pedagogika a preto nikomu nedávali na diplom Hrajnohom vyžadovanú klauzulu. A tak voľky-nevoľky musel Jano odcestovať do Bratislavy po overenie, že naozaj má potrebnú kvalifikáciu. Po prepletačkách na ministerstve sa mu nakoniec podarilo ho vybaviť. Pre Hrajnohu tým vec skončila. Až neskôr Kameník zistil, že riaditeľ to robil v jeho dobre, aby nemal zbytočné problémy. Teraz mu je ľúto, že takáto maličkosť takmer zatienila ľudskosť a dobrotu Dezidera Hrajnohu.
Tú dokázal už onedlho. Janova dcéra sa, ako každé dieťa, vyzvedala na známky rodičov. Tie Kameník nemal najlepšie, a tak požiadal Hrajnohu o vystavenie „nového“ – nepravého vysvedčenia so samými výbornými. Dežko súhlasil...
Avšak napriek tomu, že medzi nimi dvomi už začalo priateľstvo, kolegyne túžiace po klebetách zapárali do riaditeľa ďalej. Napokon konanie celého profesorského zboru viedlo k tajnému zbieraniu podpisov za odvolanie Hrajnohu – on nebol totiž „úplne čistým Slovákom“. Kameník nepodpísal. Hoci si nebol vtedy istý, či urobil dobre, jeho žena ho upokojila a nakoniec tvorila základ Janovho pochopenia Dezidera Hrajnohu.
Samostatným intermezzom v Kameníkovom rozpamätávaní o Hrajnohovi bola spomienka na školskú inšpekciu. Napriek hádkam a nezhodám medzi ním a ostatným pedagogickým zborom sa postavil na ich stranu a obhajoval ich. To zapríčinilo utíchnutie neprajníckych rečí, ale „ženy sú ženy“.
Po istom čase sa Jano Kameník rozhodol, že zo školy odíde a nastúpi pracovať do múzea, kde však o tri týždne dal výpoveď. Prakticky sa ocitol na ulici. Jeho priateľ Hrajnoha ho však bez problémov vzal späť do školy, a dokonca mu dal plat za mesiac august. Nasledujú ďalšie a ďalšie dôkazy, že Hrajnoha má srdce naozaj na svojom mieste.