Časť o riaditeľovi končí rozprávaním o tom, že už má vlastne „zaistený“ odchod z funkcie, pretože sa nepáčil príliš veľa ľuďom.

A tak Janko blúdi zrakom po zborovni. Hneď vedľa riaditeľa Hrajnohu sedí jeho zástupca Michal Klen. Je to pravý opak Hrajnohu, 56-ročný prešedivený pán nižšieho vzrastu a prirodzeného dôstojného vzhľadu. Je to živé stelesnenie vážnosti, dôstojnosti, úctyhodnosti; jeho meno má všade veľkú autoritu a vždy sa spomína len v dobrom. Dokonca ani Kameník o ňom nikdy nepočul niečo zlé, znevažujúce.
Hneď z úvodu si musí Kameník urobiť systém v rozpamätávaní na Michala, pretože on sám vždy všetko musel mať v najlepšom poriadku, a chaoticky prekrývajúce sa spomienky by jednoducho jeho štýlu nesedeli. Rozhodne sa teda všetko rozdeliť do štyroch skupín: to, čo mu Klen porozprával z vlastného života; to, čo o Klenovi počul z rozličných prameňov; to, čo Klen rozprával mimo okruhu vlastného života; a nakoniec Kameníkove osobné spomienky na Klena.
Michal Klen bol až neznesiteľný puntičkár – keď zbadá nejakú chybu pri kontrole triednej knihy – aj chýbajúca bodka či čiarka – naklepe na list papiera, čo kde treba opraviť, namiesto toho, aby sám urobil tú čiarku či bodku.
Z prvej vrstvy spomienok o Klenovi Kameníkovi napáda jeho odchod do školy ako 10 ročného chlapca. Otec ho nemohol podporovať, pretože Michal mal ešte šesť ďalších súrodencov, tak sa vybral do veľkého sveta sám. Na železnicu nebolo peňazí, a tak putoval hradskou i poľnou cestou, až kým sa nedostal do mesta. Niekto ho zaviedol do gymnázia, a tam sa ho už ujali. Ubytovali ho u čižmárskeho majstra Boloďu.
Mimo okruhu Klenovho života je ďalšia príhoda s matematikárom, ktorý svojich žiakov až na tri dosť ťažké príklady nič nenaučil, a podľa toho, aká kontrola prišla, vyvolával žiakov na niektorý z nich. Inšpekcie boli vždy nadšené, a raz ho dokonca navrhli na miesto riaditeľa. Avšak nikdy neodpovedal na žiadny úradný list, iba stále pil, a tak ho nakoniec zosadili, a pán učiteľ pokračoval svojím osvedčeným trojpríkladovým spôsobom.
Ďalej Kameník spomína na jeho priateľa, ktorého zhodou okolností učil Klen latinčinu. Ďalšia Klenova skvelá vlastnosť sa preukázala i tu: u svojich študentov bol veľmi obľúbený a mali ho radi, pretože on mal rád ich. Vždy si vedel k ním nájsť cestičku, napríklad cez futbal či vtipy. Neučil ich len latinu, ale skrz ňu i históriu, filozofiu, etiku.
Keď Kameník nastúpil do školy, čakala ho hospitácia.