Literárny proces realizmu
Rozvoj realistickej tvorby na Slovensku sa oneskoroval v porovnaní s európskymi literatúrami. Podmieňovali to jednak literárne, jednak sociálne skutočnosti( kríza literatúry, triedenie generácii, nedostatok výraznejších talentov v matičnom období, národný útlak, zaostávanie v oblasti ekonomickej, kultúrnej i politickej.)
Prílev mladých spisovateľských síl do slovenskej literatúry sťažoval jednak nízky stav vzdelanosti na Slovensku, jednak ťažké postavenie spisovateľa v spoločnosti .Vtedajší autori nielenže nedostavali honoráre, ale často ich vládnuce uhorské úrady za tvorivú prácu prenasledovali. Tak sa stávalo, že mladý nádejný talent sa odrodil a obohatil kultúru iného národa. Takéto nebezpečenstvo číhalo na básnika Pavla Országha -Hviezdoslava.V tom čase vychádzal iba jediný beletristicky časopis Orol (vznikol roku 1870 po zaniknutí Sokola) a tiež živoril. K jeho živoreniu prispievali jednak uvedené objektívne okolnosti, jednak vnútorná kríza slovenskej literatúry.

Krízové momenty v oblasti slovenských úsilí sa prejavovali rozkladom romantických tvorivých princípov, ktoré autori v tzv. matičnom období nevedeli rozvinúť a nevedeli ich ani prekonať novými umeleckými koncepciami, novým postojom k životu, k potrebám spoločnosti i vlastnej tvorby. V sedemdesiatych rokoch síce doznieva tvorba žijúcich príslušníkov štúrovskej generácie, zjavili sa i diela mladších autorov Ľudovíta Kubániho, G.K. Zechentera- Laskomerského, Jana Palárika, obohacujúce slovenskú literatúru o nové hodnoty, no zápas o jej novú estetickú orientáciu čakal na mladú generáciu, o to viac, že v prevažnej časti tvorby sa narušila miera medzi básnickým jednotlivecom a objektívnym, nadosobnými potrebami spoločenského procesu. Tato čiastočná diskontinuita znamenala v oblasti poézie preferovanie tradičný postoja k životu, k spoločenským témam, predstavovala potlačenie básnickej osobnosti v diele i ochudobnenie tvorby o vnútornú myšlienkovú ,vôľovú ,ale najmä citovú situáciu súčasníka. Myšlienkové ustrnutie zavinené beztalentovanosťou a epigončením väčšiny autorov, umŕtvovalo vzťah medzi literatúrou a životom, medzi tvorcom a národom. Veľkú národnobuditeľskú úlohu literatúry z čias štúrovskej generácie vystriedala síce v tomto období myšlienka národnoobranného boja, no ťažko nachádzala primerane umelecké vyjadrenie, a tak súčasná literatúra viac posluhovala dobovým konvenčným požiadavkám a predstavám, než slúžila veľkým spoločenským, celonárodným úlohám a cieľom.

Bolo preto samozrejme, že mladá umelecká generácia bude musieť nanovo určiť základne spoločenské úlohy literatúry i tvorcu, že bude musieť nájsť syntézu medzi básnikovou osobnosťou a dobou, že sa bude musieť s celou vážnosťou vyrovnať s literárnou tradíciou, že musí seriózne zvážiť jej pozitíva i negatíva a najmä vo vlastnom tvorivom zápase formovať umelecký proces tak, aby predstavoval nové umelecké cesty vo vývine slovenskej literatúry i myslenia.
Na začiatku tejto novej cesty stojí almanach Napred(1871), ktorý zredigoval P. Orszagh-Hviezdoslav a Koloman Banšell. Staršia generácia na cele s Jozefom M. Hurbanom odsúdila v poézii mladých autorov úsilie oslobodiť básnickú tvorbu spod nábožensko-nacionálneho konzervatizmu , zamietla znaky zápasu o slobodu prejavu všetkých zložiek básnikovej osobnosti, odmietla demokratizmus v myslení i cítení mladých, túžbu po tematickej šírke i formovo- štylistickej a veršovej novosti.
Z generácie mladých ,ktorí programovo vystúpili v almanachu Napred, podstatnejšie zasiahol do vývinu slovenskej literatúry iba Koloman Banšell, Jozef Škultéty a najmä P. Orszagh-Hviezdoslav. Začiatkom osemdesiatych rokov sa k nim priradili ďalšie osobnosti: S.Hurban-Vajanský, Terezia Vansová, Martin Kukučíin, Elena Marỏthy-Šoltésová a iní.

Mladá generácia musela nanovo riešiť svoj vzťah k predchádzajúcej tvorbe, k tradícii aj k naliehavým úlohám súčasného spoločenského vývinu. Nedoriešenie úloh buržoáznodemkratickej revolúcie v rokoch 1848-1849 jej umožňovalo nadviazať na demokratický odkaz štúrovského hnutia .Vývinovú kontinuitu zvýrazňovalo aj úsilie rozvíjať slovenčinu ako literárny jazyk, chápaný ako významný kultúrotvorný činiteľ, majúci v čase existenčného ohrozenia národa preukázateľnú hodnotu jeho životnej nezničiteľnosti .V oblasti nestoja historické témy ako u predchádzajúcej generácie. V kompozičnej oblasti vznikajú také žánrové útvary ako spoločenský román, veršovaný epos, viacdielny lyricky cyklus.
V poézii nastáva odklon od piesňového, folklórne ladeného verša budovaného na sylabickom rytmickom základe k básnickému prejavu vysoko kultivovanému a rozvinutému na princípoch prízvučnej prozódie. Sylabotonický veršový základ( verš organizovaný pomocou slabík a prízvukov) dáva autorom možnosť experimentovať v oblasti strofického členenia jednotlivých básni a cyklov .Zjavujú sa nove strofické útvary, ako šestina, oktáva, tercia, stanca a pod.
V próze sa najčastejšie vyskytujú dedinská poviedka a spoločenská novela.
Keďže v popredí pozornosti spisovateľa stála problematika národného útlaku a sociálne otázky sa dostavali do úzadia, prejavila sa v ich tvorbe idealizácia národnej spoločnosti, resp. jej jednotlivých vrstiev. Kukučín sa zameral na odkrývanie kladných hodnôt života slovenskej dediny a harmonizáciu sociálnych rozporov, Vajanský zdôrazňoval ,,Heroičnosť a tragiku‘‘ slovenskej skutočnosti, Hviezdoslav konfrontoval buržoáznodemokratické ideály so spoločenskou praxou.