Nakoniec sa navonok, všetko zdanlivo vyriešilo v zhode s Mateho vôľou. To však ešte netušil, že bude musieť riešiť aj problém so svojim synom, ktorý ovplyvnený neustálym Baricinym presvedčovaním, sa odhodlal ísť za otcom a vypýtať si od neho povolenie odísť do Ameriky na zárobky. Mate vie, že na takéto nápady neprišiel Ivan sám, ale že bol ovplyvnený svojou ženou. Podarí sa mu ho presvedčiť, a tak aspoň na určité obdobie zabránil pokračujúcim rozbrojom medzi jeho ženou a nevestou.

Láska
Celá dejová línia románu Dom v stráni je založená na konflikte medzi Nikom a Katicou. Príčinami neúspechu ich vzťahu je jednak rozdielny sociálny pôvod a na druhej strane rozdielne korene ich lásky.
Obaja sú pekní , mladí , hrdí a vášniví. V Nikovom prípade vzbĺkla láska ku Katici hneď na začiatku. Katica je pre neho vytúženým cieľom. Pri snahe byť s ňou sa nezaujíma o nijaké spoločenské vzťahy a súvislosti. V jeho prípade išlo už od začiatku o skutočný cit. Toto sa nedá povedať o Katici. Už pri jej návrate domov z mesta, je na nej viditeľná veľká túžba po panskom živote, veľké odcudzenie sa vlastnému prostrediu. Toto spôsobuje, že hoci v nej Niko vidí cieľ svojich túžob, Katica v ňom nachádza len prostriedok na dosiahnutie svojho cieľa, čiže dostať sa do vyšších spoločenských pomerov:
,, Kto sa zrodil na plazenie po zemi, nech sa plazí. Ja chcem odletieť, kde je slnce, kde sú šíre polia a háje...“14
Už teda v počiatočnom štádiu lásky naráža ich láska na silnejšiu hranicu ako je triedny nesúlad, na protirečenie citu a rozumu.

Zatiaľ čo Katica sa postupne snaží nahovoriť si k Nikovi ozajstnú lásku, Niko po výstupe s Paškom upadne do neistôt a urobí prvý krok k tomu, aby svoju lásku ku Katici prestaval na rozumový základ. Čiže svoj vzťah ku Katici si udržuje len pre jeho plán dostať sa bližšie k težackému ľudu a pozdvihnúť ho. Avšak po rozhovore s Katicinou matkou Jerou si uvedomuje, že aj tento posledný rozumový dôvod jeho “lásky” už nemá žiadny zmysel a tým sa definitívne vzdáva Katice. U Katice ma priebeh ich vzťahu rozdielny smer. Hoci u nej skutočná láska k Nikovi nedorástla, jej rozumové výpočty sa predsa len premenili na cit a vášeň.
Autor si na stvárnenie problému rozdielneho sociálneho pôvodu v tomto diele vybral zložitejšiu cestu než väčšina autorov v slovenskej realistickej literatúry. Kukučín nechcel vykresliť tento problém ako ,,lásku s prekážkami“. Spočiatku síce i šora Anzula a najmä Mate sa proti tejto láske stavajú, ale šora Anzula veľmi skoro poradí aj Matemu:

,, Nebudeme sa im protiviť: to je tá cesta. Naopak, budeme ich napomáhať, nech sa bez prekážky schádzajú, nech sa spoznajú dôkladne ako budúci manželia. Dajme im príležitosť, nech sa presvedčia, či je medzi nimi pravá, úprimná láska.“47
Toto sa nakoniec ukázalo byť najlepším riešením, pretože ako je už vyššie uvedené, sami si uvedomili nereálnosť svojho vzťahu. K urýchleniu ich rozchodu prispela nemalou čiastkou aj Dorica Zorkovićová.
,,No seberovné nikdy ony nebudú! Až teraz vidieť, čo znamená rod, pôvod, výchova..“6
Takémuto záveru došiel Niko v závere svojho vzťahu s Katicou. Hoci si na začiatku myslel, že Katica sa bude môcť vyrovnať ktorejkoľvek so statkárskych dievčat , až neskôr si pri porovnávaní Dorice s Katicou uvedomil pravdu, ktorú mu pred tým povedali už mnohí iní, medzi nimi aj jeho najlepší priateľ Zandome. Zatiaľ čo Dorica, statkárka, bola inteligentná, vzdelaná, a v jej konaní sa odzrkadľovala nenútenosť a prirodzenosť, Katica bola jej pravým opakom. Nemožno však povedať, že by Katica nebola múdra a inteligentná. No bola vychovaná v težackou prostredí a v jej správaní a spôsoboch sa odzrkadľovali znaky težackej vrstvy. Toto však nebolo dostatočne dobre, aby mohla súperiť s Doricou a udržať si Nika. Spočiatku s rozchodom nechcela zmieriť a stále nevedela pochopiť rozdiely, ktoré boli medzi ňou, Nikom a samozrejme Doricou. Mate sa jej to pokúšal na smrteľnej posteli vysvetliť:
„Tráva nikdy neprerastie bor, mach nikdy neprerastie trávu! Boh tak dáva, nech budú vysokí a mocní, ktorí rozkazujú, a zas nízki, ktorí žiadajú a poslúchajú.“ 48

Formálny rozbor
Kompozícia
Dielo Dom v straní je dvojzväzkový román. Stojí na začiatku Kukučínovho záujmu o zložitejšie vzťahy ľudí, o hľadanie podstaty zmyslu života. Je kronikou jedného roku života na dalmátskom ostrove Brač, kde Kukučín žil v rokoch 1894-1907. Román vychádzal na pokračovanie v rokoch 1903-1904 v časopise Slovenské pohľady, ktorý v tom čase redigoval Jozef Škultéty, jeho osobný priateľ. Martin Kukučín v ňom stelesnil celú svoju dovtedajšiu ľudskú i umeleckú skúsenosť, všetko, čo vedel o človeku a o živote a snažil sa svojím umeleckým poznaním preniknúť k zmyslu života i k okolnostiam podmienkam, ktoré ho utvárali a dávali mu smer.
Románova kompozícia spočíva na dvoch priebežne sa preplietajúcich sa rovinách : na ľúbostnom príbehu milencov a obraze tlaku vonkajší zákonov ich životného prostredia, ktoré je voči individuálnym túžbam nemilosrdné. Zrážka oboch motívov nemá ani krikľavý, ani výraznejší dramaticko- tragický raz.
Román Dom v stráni zobrazuje v štyroch kompozičných celkoch , rámcovaných cyklom štyroch ročných období, vznik, stupňovanie, vrcholenie a nevyhnutný zánik ilúzii o možnosti preklenúť zábrany rozdielov rodu, majetku a tradície nezištnou láskou. Je to jar, leto , jeseň a zima nádejnej ľúbosti, ktorá stroskotáva na tvrdom odpore prostredia.

Prvý kompozičný celok( kapitoly 1-4) je štylizovaný z hľadiska težackej rodiny Beracovcov, z ktorej pochádza hrdinka románu Katica. Ako vtáča chce podletieť tam, ,,kde je slnce“, chce sa vzoprieť rodovej ,,všednosti a nude“, pretože počas služby v meste nasiakla novými myšlienkami. Jej zámery podporuje ctižiadostivá matka. Katicina veľká príležitosť prichádza vtedy, keď jej začne dvoriť bohatý statkár patricij Niko Dubčić. Prvý kompozičný celok uzatvárajú scény, ktoré potvrdzujú ilúzie o možnosti ich sobáša.
Druhý kompozičný celok( kapitoly 5-9) je zosnovaný z hľadiska rodiny Dubčíćovcov. V popredí deja sú Nikove snahy vyrovnať sa s Katiciným prostredím, skúmajú a preverujú sa možnosti dorozumenia medzi svetom sedliackym a patricijsko- statkárskym.
Tretí kompozičný celok ( kapitoly10-15) vytvára epické predpoklady vyvrcholenia zobrazených vzťahov. Vrcholia v ňom všetky nedorozumenia, spory a protirečenia. Dorica Zorkovićová sa stáva skušobným Nikovej a Katicinej lásky. Medzi oboma prostrediami sa vynárajú nové, predtým nepozorované prekážky. Niko stráca dôveru v kladný postoj težackého živlu k predpokladanej svadbe. Náhodné okolnosti, dômyselné zosnované matkou, vyvádzajú ho z ilúzii o všetko prekonávajúcej láske. Celok sa končí vytriezvením mladých z ošiaľu lásky a neznačením riešenia v perspektívnom vzťahu Nika a Dorice.
Štvrtý kompozičný celok ( kapitoly 16-18) sa sústreďuje na netragické zavŕšenie udalostí. Mýtus lásky a života sa tu konfrontuje s mýtom zániku a smrti. Mate pred smrťou utešuje sklamanú dcéru a ďakuje osudu, že nechal ,, rozpadnúť to , čo sa protivilo pravde a rozumu.“ Epilóg románu vypĺňa rozhovor Nika a Zandomeho o zmysle ľudských snáh, o labyrinte ciest a chodníkoch života.

Dej Domu v stráni nie je členitý len časovo, ale aj priestorovo: pretúrovský dom, dubčićovský kaštieľ, dom Zorkovićovcov i Zandomeho. Okrem týchto miest sa postavy pohybujú aj v kostole, na námestí, čitaonici a v nemalom množstve v iných prostrediach ako napríklad v prístave, pri mori a vo viniciach. V skutočnosti je však veľkosť tohto priestoru malá, pretože všetky tieto miesta sa nachádzajú vždy v jednom a tom istom neveľkom mestečku. Pre toto môžeme hovoriť taktiež o jednote miesta deja.
Realistickými prvkami v diele je hlavne dej odohrávajúci sa v reálnom čase, mieste a spoločenskej situácii. Autor tu objektívne a živo zobrazuje spoločnosť na konci 19. a na začiatku 20. storočia. Používa jednoduchý ľudový jazyk, ktorým chce sprístupniť svoju literatúru aj obyčajným ľuďom. Ako väčšina autorov z prvej vlny realizmu na Slovensku, tak aj Kukučín spracováva vo svojom diele problém zemianstva, ktorý však neopisuje na slovenských príkladoch, ale na zemianstve v Chorvátsku, ktorého problémy sa zhodujú s tými na Slovensku. Využíva vynikajúcu psychologizáciu postáv, čo obohacuje význam celého románu.
Na postave Mateho Beraca autor využíva naturalizmus.

Jazyk a štýl
Autor vstupuje do deja v úlohe objektívneho rozprávača .
Používa jednoduchý hovorový štýl .Pretože sa dej odohráva v Dalmátskom prostredí, v diele môžeme nájsť množstvo nárečových slov z tohto prostredia (težak, šor, ćaće, ćerće) a taktiež sú tu spomenutí rôzni významní chorvátski národní dejatelia , s čím autor dosahuje priblíženie prostredia čitateľovi, tak ako Hviezdoslav približoval čitateľovi slovenské prostredie pomocou ľudových piesní, slovenských zvykov a sviatkov. Niektoré postavy zo sedliakov používajú taktiež nemecký jazyk.
Je zaujímavé, že v krátkych prózach z Dalmácie sa Kukučín usiluje vyrovnať s novým prostredím, umelecky i ľudsky sa chce aklimatizovať. To spôsobuje, že v jeho poviedkach ustupujú filozoficko -etické úvahy a nahrádzajú ich úvahy, spomienky na domov. Do epických prác ich včleňuje v podobe analógie, porovnávania chorvátskych a slovenských skutočnosti:
,, More je čisté, priehľadné, sťa tatranské jazero -rozoznáš mu na dne každý kamenček, každé zrnko.“ 49
Dôležité miesto v románovej stavbe patrí aj prírodným motívom a opise krajiny, hoci tu takýchto opisných prírodných scén je málo.. Obraz krajiny zväčša prichádza ako bohatý zmyslový vnem niektorej postavy, ktorý zodpovedá aj s jej psychickým naladením.
Zatiaľ čo v jeho poviedkach je nositeľom deja, dynamickým prvkom dialóg, v Dome v straní sa toto mení. V popredí sú najmä monológy a znaky monológu prenikajú aj do partii dialogických. Najdôležitejšie problémy si hlavné postavy, najmä Mate a Niko, najčastejšie riešia najprv ,,vnútorné“, pre seba a v sebe, a nie v rozhovoroch.

Autor sa v diele snaží prostredníctvom Mateho rád, ktoré dáva svojej rodine poúčať čitateľa a poukázať na chyby ľudí, o čom svedčí aj citát, ktorý Mate vyriekol pri spoločnom obede počas fiery:
,, Nepozeraj ty nikdy, aký je tanier. Hlavná vec nie je , aký je, ale čo je na ňom. Videl som ja i hladnú pýchu. Na večeru jedna sardela: ale tanier porcelánový.“ 50

Vlastný názor
Na rozdiel od väčšiny mojich spolužiakov som robila ročníkovú prácu po prvýkrát. Nepociťovala som to ako nevýhodu, hoci v niektorých momentoch mi chýbali skúsenosti. Na začiatku roka som si pôvodne vybrala za ročníkovú prácu Gábora Vlkolinského, a na moje šťastie som si toto dielo neskôr vymenila za Dom v stráni.
O Kukučínovi ako autorovi som spočiatku veľmi veľa nevedela. Známi mi bol len z jeho poviedok, ktoré som videla v televízii. Tieto poviedky sa mi veľmi páčili a aj preto som sa veľmi tešila na román Dom v stráni, mysliac si, že sa znovu dobre pobavím, tak ako pri jeho poviedkach. Avšak až neskôr som si uvedomila, že tieto dva žánre nemôžem porovnávať, pretože každý z nich je niečím špecifický a ojedinelý.

Mnohí Kukučínovi čitatelia uprednostňujú jeho poviedky pred románom a tvrdia, že to už nie je ten starý Kukučín, ktorý napísal poviedky a Dom v stráni nepokladajú za dielo takej hodnoty. Podľa mojej mienky sa títo čitatelia mýlia a Dom v stráni zástava v slovenskej literatúre bezpochyby jedno z najvýznamnejších miest a toto miesto mu právoplatné patri. Je to jedna z tých kníh, ktorá by nemala chýbať v zozname prečítanej literatúry nikoho z nás.
Tento román je veľmi dobre realisticky napísané dielo. Páčil sa mi autorov štýl a tak isto aj spôsob akým čitateľovi približuje prostredie chorvátskeho mestečka. Kniha sa mi čítala s ľahkosťou a bez väčšej námahy prinútiť sa ju dočítať. Výborne napísaná časť, počas ktorej starý Mate zomiera je jednou z tých časti, pre ktoré sa oplatí prečítať si celú knihu. Z postáv sa mi najviac páčila šora Anzula, z ktorej vyžarovala múdrosť a istým spôsobom aj elegancia v jej konaní. Racionálne sa postavila k vzťahu Nika a Katice a uplatnila tu zásadu, ktorou som sa v živote radila už niekoľko krát, čiže fakt, že čo nejde silou musí ísť rozumom.