Historicky cyklus:
Po návrate na Slovensko roku 1922 Kukučín zbieral a študoval materiál k historickým románom z obdobia poslednej fázy slovenského národného obrodenia. O takýchto dielach uvažoval už v rokoch svojho pražského pobytu ,ich realizácia je napokon veľkolepým vyvrcholením jeho životného diela. V dvojzväzkovom románe Lukáš Blahosej Krasoň sa zamýšľa nad historickým vývinom našich národov, pričom pálčivé problémy povojnového spolužitia českého a slovenského národa premieta do čias štúrovských ,vyznávajúc potrebu vzájomného porozumenia a rešpektovania národnej osobitnosti. Autor spracováva ľúbostnú drámu mladého štúrovca Krasoňa a Vlastimily Hajskej.
Z toho istého obdobia čerpá spisovateľ námet aj pre štvorzväzkový román Bohumil Valizlosť Zábor. Ukázal štúrovcov v drobnej práci za kultúrne, mravné, hospodárske a politické povznesenie slovenského ľudu. Hlavný hrdina je človekom praktickej činnosti v prospech ľudových vrstiev.
Na román Bohumil Valizlosť Zábor nadväzujú historické novely Košútky a Klbká, v ktorých zobrazuje boj slovenských dobrovoľníkov v revolučných rokoch 1848-1849, a prózou Rozmajrinovy mladík, v ktorej opisuje podmienky z čias Bachovho absolutizmu.

Dramatická tvorba:
Stretnutie s rušným pražským divadelným životom v čase vysokoškolského štúdia priviedlo Kukučina k napísaniu prvej dramatickej práce Komasácia.
V poprevratovom období vznikli dve Kukučínove divadelné hry, a to dráma Obeta, ktorá je dramatickým variantom románu Lukáš Blahosej Krasoň, a hra Bacúchovie dvor, v ktorej sa sústredil na problém vysťahovalectva a prostredníctvom hlavnej postavy, ktorý sa vrátil po dlhej dobe z Ameriky, autor zobrazuje vlastné pocity, ktoré ho sprevádzali počas návratu do jeho vlasti.

Zemianska problematika v tvorbe Martina Kukučina, Pavla Orságha- Hviezdoslava, Svetozára Hurbana Vajanského a Eleny Marόthy Šoltésovej
Všetci títo spisovatelia patria do prvej vlny slovenského realizmu. Pre túto vlnu je charakteristický záujem o sociálnu a národnú problematiku, do čoho patrí aj zemianstvo. Každý z týchto autorov mal na zemianstvo rôzny uhol pohľadu.
Tvorba Svetozára Hurbana Vajanského bola spočiatku veľmi zameraná na jeho obranu a bola spätá s vierou, že ak sa zemianstvo spojí s mladou inteligenciou, mohlo by mu to pomôcť prebrať sa z apatie a nájsť si cestu späť k národu. Túto svoju myšlienku stvárnil vo väčšine svojich prozaických diel, no najmä v novele Letiace tiene, v románoch Koreň a výhonky a Kotlín. Hlavnými postavami sú odnárodnení zemania, ktorí sa stretávajú s predsta-viteľmi mladej inteligencie, a tak si nachádzajú cestu späť k národu. Postupom času si však Vajanský začal uvedomovať, že éra zemianstva sa už dávno minula a že ono už nie je schopné obnoviť svoje niekdajšie postavenie v spoločnosti.

Podobne sa stavia k tejto problematike aj Elena Marόthy Šoltesová. V centre jej pozornosti je návrat najlepších príslušníkov zemianstva k slovenskému národu. Túto myšlienku rozvíja na láske medzi národné uvedomelou Oľgou a odrodilým zemanom Šavelským v románe Proti prúdu. Tento román bol veľmi kritizovaný Martinom Kukučínom, ktorý tvrdil, že nereálne rieši spoločenský problém.
Zostavajúci dvaja autori, čiže Hviezdoslav a Kukučín zastávali k zemianstvu odlišné názory než ich kolegovia Vajanský a Šoltesová.
Hviezdoslav sa začal venovať zemianskej problematike už v diele Hájnikova žena. Už tu vystupuje proti nereálnym predstavám o návrate zemianstva ako vedúcej sily do národného organizmu. V dielach Ežo a Gábor Vlkoliský potvrdzuje túto myšlienku, ba čo viac zobrazuje postupný zánik zemianstva ako spoločenskej vrstvy. Tento fakt potvrdzuje Gáborovym priženením sa do sedliackej rodiny.
Tento istý názor zastával aj Martin Kukučín. Bol presvedčený o duchovnom i hmotnom úpadku zemianstva a o jeho neschopnosti stať sa vedúcou silou národného života. Vykresľuje to napríklad v poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie a na jej hlavnej postave zemana Aduša Domanického. V románe Dom v stráni zachytáva postupné klesanie sily patriarchálneho sedliactva a dedina sa začína spoločensky členiť na bohatých a chudobných.

Obsah
Na začiatku diela Dom v stráni sa zoznamujeme s težackou rodinou Beracovcov, známych tiež ako Pretúrovci. V ich dome pod Grabovníkom , ktorý postavil starý Mate spolu s jeho ženou Jerou, teraz žijú okrem nich ich dve dcéry Katica a Matija, ktoré sú však v službe a najstarší syn Ivan so svojou ženou Baricou a ich dvoma deťmi. S príchodom Ivanovej manželky Barice nastavajú v rodine generačné problémy medzi Jerou a Baricou. Mate ako hlava rodiny využíva svoju autoritu a prinúti ich aby sa uzmierili. Barica je stále nespokojná a preto prinúti Ivana, aby išiel za Matem a povedal mu, že chce odísť do Ameriky na zárobky. Mate aj tu uplatňuje svoje postavenie v rodine a s cieľom udržať rodinu pohromade presvedčí Ivana ,aby zostal doma.
V meste sa koná veľká slávnosť známa ako fiera, pri ktorej sa rodiny stretávajú a oslavujú. Pri tejto príležitosti prichádzajú pod Grabovník Katica s Matijou, aby spolu s rodinou oslávili túto najväčšiu slávnosť v meste. Ako už tradične po ukončení hlavnej slávnosti, ktorá trvala celý deň, sa v meste konali dve tancovačky. Jedna v dome Bobicovcov pre težakov a druhá v dome šory Dory pre bohatých pánov z mesta.