Martin Kukučín: Dom v stráni

Motto
,,Čo som sa naučil písať, myslím, že som pochytil z úst samého ľudu. Pozoroval som pilne, ako hovorí a vyjadruje svoje myšlienky. Zbadal som, že vysloví jednoducho a krátko, čo chce povedať, pritom zrozumiteľne, a ak môže, názorne...Majster slohu je ľud sám, ktorý si vytvoril reč a vie ňou narábať: kto sa chce učiť, môže sa uňho naučiť písať jasne a zrozumiteľne.”

Martin Kukučín
Politická situácia na Slovensku na konci 19.storočia
Kríza politickej koncepcie konzervatívne orientovanej slovenskej buržoázie, združenej okolo Slovenskej národnej strany a jej reprezentatívneho časopiseckého organu Národných novín ,sa prejavila v poslednej štvrtine 19. storočia veľmi výrazne. Kým sedemdesiate roky predstavujú v národnoobrannom zápase jedno z najtragickejších období v novodobej histórii nášho národa(zatvorenie Matice slovenskej roku 1875,zatvorenie slovenských gymnázií v Revúcej, Kláštore pod Znievom, Martine), začiatok osemdesiatych rokov, spojený s vyhlásením politickej pasivity, t.j. neúčasti predstaviteľov slovenskej buržoázie vo voľbách(od roku 1881), je jasným dôkazom toho, že konzervatívna slovenská buržoázia nevedela rozvinúť taký socialno -politicky program ,ktorý by aktivizoval v národnoobrannom zápase široké ľudové vrstvy. Preto sa ocitla v izolácii a prehrávala jeden politicky zápas za druhým. Po sklamaní s Viedňou sa obracia na cárske Rusko.
Vládnuca maďarská buržoázia, ktorej slúžil cely štátny aparát, upevňovala svoju hospodársku moc, a to tak v priemysle ,ako aj v poľnohospodárstve a peňažníctve. Upevňovanie hospodárskej nadvlády znamenalo prehlbovanie sociálneho i národnostného útlaku slovenského ľudu.

Dôsledkom toho bola na jednej strane pauperizácia roľníctva, úpadok malých gazdovstiev ,vzrast bezzemkov a masové vysťahovalectvo, na strane druhej živelné nepokoje a prvé organizovane pohyby slovenského robotníctva. To všetko komplikovalo hospodársko -politickú situáciu koncom 19.storocia a spôsobovalo vnútornú diferenciáciu v radoch slovenskej buržoázie, ktorá postupne prestavala mať rozhodujúcu úlohu v národnooslobodzovacom zápase a jej funkciu preberal organizovaný slovensky proletariát.
Nadvláda maďarskej buržoázie v hospodárskej oblasti sa prejavila aj v oblasti politickej. Slúžili jej ministri vo vláde ,štátny aparát, súdnictvo, politické strany .Vo voľbách väčšinu hlasov pre vládneho kandidáta zabezpečovali rozličnými volebnými machináciami: prekladaním miesta voľby čo najďalej od bydliska opozičných voličov, perzekúciami , škrtaním a falšovaním hlasov, podplácaním ,šikanovaním protivládnych voličov. Volebný hlas mal iba ten, kto mal určitý majetok alebo vzdelanie, takže ľud bol fakticky z volieb vylúčený.
Keďže slovenská buržoázia, ktorú v tom čase predstavovali niekoľkí podnikatelia ,statkári, dedinskí boháči a inteligencia, sa neopierala o roľnícke ľudové masy, nepresadzovala ich sociálne požiadavky a politicky ich neaktivizovala, v pomere k vládnucej maďarskej buržoázii bola slabá a postupne prehrávala jeden politicky boj za druhým.

Po roku 1867 sa rozštiepila na dve skupiny , na tzv. Novu školu a staré konzervatívne krídlo, ktoré sa sformovalo na Slovensku národnú stranu so sídlom v Martine. Nová škola zdôrazňovala vo svojom programe uzákonenie rovnoprávnosti všetkých národnosti v Uhorsku ,pravda, bez naštrbenia uhorskej celistvosti .Kládla doraz na výchovu mládeže v národnom duchu, no zároveň i v uhorskom vlastenectve, a v súhlase s politikou uhorskej ľavice sa s usilovala riešiť politicko- právne postavenie Slovenska v rámci Uhorska. Namiesto toho, aby zapojila široké ľudové masy do národnooslobodzovacieho hnutia , využívala sa v sporoch s časťou maďarskej buržoázie a s domácou konzervatívnou buržoáziou. V rokoch hospodárskej krízy pre svoje triedne záujmy opustila národný program.
Konzervatívna buržoázia sa v nových pomeroch po rakúsko -maďarskom vyrovnaní pokúšala rozvinúť pracú vo voľbách, no stíhala ju porážka za porážkou. Nedokázala rozpracovať taký volebný program, ktorý by zahŕňal pálčivé problémy slovenských ľudových más, najmä roľníckych. Preto sa ocitla v izolácii a roku 1881 vyhlásila politickú pasivitu, t.j. neúčasť vo voľbách. Zotrvala v nej až do konca storočia.
Zatvorenie slovenských stredných škôl a Matice slovenskej bolo ťažkým úderom pre slovensky kultúrny život. Vládnuca maďarská buržoázia začala silný maďarizačný nápor. Za štátnu reč vyhlásila maďarčinu, a to i čisto v slovenských krajoch. Úrady obsadzovala maďarskou šľachtou. Možnosti národnej výchovy sa zúžili na rodinu a literatúru.

Brutálny národný útlak spôsobil, že na Slovensku sa nemohli budovať celonárodné kultúrne a umelecké inštitúcie ako organizačné základne rozvoja vedy, kultúry a umenia. Keďže v Uhorsku nebolo slovenskej vysokej školy ani významnejšej vedeckej inštitúcie, odchádzali naši vedeckí pracovnici do cudziny .Absolútny nedostatok vedeckých revuí( okrem Slovenských pohľadov, ktoré takúto funkciu suplovali)spôsoboval zaostávanie vedeckého myslenia na Slovensku, zanedbávanie celého radu vedeckých disciplín, najmä prírodovedného smeru. Neobmedzený vplyv cirkvi a cirkevného časopisectva prehlboval konzervatívnosť myslenia, čo malo nepriaznivé dôsledky pre umeleckú i vedeckú tvorbu.
Vážnou brzdou v rozvoji slovenského národného života i umenia bolo aj to , že Slovensko nemalo kultúrne centrum. Slovenské mestečká sa napospol pomaďarčovali, meštianstvo sa prispôsobovalo maďarskej vládnucej spoločnosti. Postupne však v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch stáva strediskom národného života Martin. Tu vychádzal celž rad časopisov( Orol, neskôr Slovenské pohľady, Národnie noviny, Národný hlásnik, Priateľ ľudu, Černokňažník atd.), žilo tu mnoho národných činiteľov( K. Kuzmány, V. Pauliny-Tóth, J.Francisci, S.H. Vajanský, J.Škultéty, E.M. Šoltesová) založila sa kníhtlačiareň, neskôr Kníhkupecko -nakladateľský spolok, Muzeálna slovenská spoločnosť, vznikali tu národné hospodárske podniky, bolo tu sídla celonárodného peňažného ústavu Tatry aj ženského spolku Živena, ktorého členky sa každoročne schádzali na tzv. augustové slávnosti. Keďže sa v Martine sústredili vedúci činitelia národnej strany, slovenské obecenstvo ho pokladalo za ohnisko slovenského národného života.
Literárny proces realizmu
Rozvoj realistickej tvorby na Slovensku sa oneskoroval v porovnaní s európskymi literatúrami. Podmieňovali to jednak literárne, jednak sociálne skutočnosti( kríza literatúry, triedenie generácii, nedostatok výraznejších talentov v matičnom období, národný útlak, zaostávanie v oblasti ekonomickej, kultúrnej i politickej.)
Prílev mladých spisovateľských síl do slovenskej literatúry sťažoval jednak nízky stav vzdelanosti na Slovensku, jednak ťažké postavenie spisovateľa v spoločnosti .Vtedajší autori nielenže nedostavali honoráre, ale často ich vládnuce uhorské úrady za tvorivú prácu prenasledovali. Tak sa stávalo, že mladý nádejný talent sa odrodil a obohatil kultúru iného národa. Takéto nebezpečenstvo číhalo na básnika Pavla Országha -Hviezdoslava.V tom čase vychádzal iba jediný beletristicky časopis Orol (vznikol roku 1870 po zaniknutí Sokola) a tiež živoril. K jeho živoreniu prispievali jednak uvedené objektívne okolnosti, jednak vnútorná kríza slovenskej literatúry.

Krízové momenty v oblasti slovenských úsilí sa prejavovali rozkladom romantických tvorivých princípov, ktoré autori v tzv. matičnom období nevedeli rozvinúť a nevedeli ich ani prekonať novými umeleckými koncepciami, novým postojom k životu, k potrebám spoločnosti i vlastnej tvorby. V sedemdesiatych rokoch síce doznieva tvorba žijúcich príslušníkov štúrovskej generácie, zjavili sa i diela mladších autorov Ľudovíta Kubániho, G.K. Zechentera- Laskomerského, Jana Palárika, obohacujúce slovenskú literatúru o nové hodnoty, no zápas o jej novú estetickú orientáciu čakal na mladú generáciu, o to viac, že v prevažnej časti tvorby sa narušila miera medzi básnickým jednotlivecom a objektívnym, nadosobnými potrebami spoločenského procesu. Tato čiastočná diskontinuita znamenala v oblasti poézie preferovanie tradičný postoja k životu, k spoločenským témam, predstavovala potlačenie básnickej osobnosti v diele i ochudobnenie tvorby o vnútornú myšlienkovú ,vôľovú ,ale najmä citovú situáciu súčasníka. Myšlienkové ustrnutie zavinené beztalentovanosťou a epigončením väčšiny autorov, umŕtvovalo vzťah medzi literatúrou a životom, medzi tvorcom a národom. Veľkú národnobuditeľskú úlohu literatúry z čias štúrovskej generácie vystriedala síce v tomto období myšlienka národnoobranného boja, no ťažko nachádzala primerane umelecké vyjadrenie, a tak súčasná literatúra viac posluhovala dobovým konvenčným požiadavkám a predstavám, než slúžila veľkým spoločenským, celonárodným úlohám a cieľom.

Bolo preto samozrejme, že mladá umelecká generácia bude musieť nanovo určiť základne spoločenské úlohy literatúry i tvorcu, že bude musieť nájsť syntézu medzi básnikovou osobnosťou a dobou, že sa bude musieť s celou vážnosťou vyrovnať s literárnou tradíciou, že musí seriózne zvážiť jej pozitíva i negatíva a najmä vo vlastnom tvorivom zápase formovať umelecký proces tak, aby predstavoval nové umelecké cesty vo vývine slovenskej literatúry i myslenia.
Na začiatku tejto novej cesty stojí almanach Napred(1871), ktorý zredigoval P. Orszagh-Hviezdoslav a Koloman Banšell. Staršia generácia na cele s Jozefom M. Hurbanom odsúdila v poézii mladých autorov úsilie oslobodiť básnickú tvorbu spod nábožensko-nacionálneho konzervatizmu , zamietla znaky zápasu o slobodu prejavu všetkých zložiek básnikovej osobnosti, odmietla demokratizmus v myslení i cítení mladých, túžbu po tematickej šírke i formovo- štylistickej a veršovej novosti.
Z generácie mladých ,ktorí programovo vystúpili v almanachu Napred, podstatnejšie zasiahol do vývinu slovenskej literatúry iba Koloman Banšell, Jozef Škultéty a najmä P. Orszagh-Hviezdoslav. Začiatkom osemdesiatych rokov sa k nim priradili ďalšie osobnosti: S.Hurban-Vajanský, Terezia Vansová, Martin Kukučíin, Elena Marỏthy-Šoltésová a iní.

Mladá generácia musela nanovo riešiť svoj vzťah k predchádzajúcej tvorbe, k tradícii aj k naliehavým úlohám súčasného spoločenského vývinu. Nedoriešenie úloh buržoáznodemkratickej revolúcie v rokoch 1848-1849 jej umožňovalo nadviazať na demokratický odkaz štúrovského hnutia .Vývinovú kontinuitu zvýrazňovalo aj úsilie rozvíjať slovenčinu ako literárny jazyk, chápaný ako významný kultúrotvorný činiteľ, majúci v čase existenčného ohrozenia národa preukázateľnú hodnotu jeho životnej nezničiteľnosti .V oblasti nestoja historické témy ako u predchádzajúcej generácie. V kompozičnej oblasti vznikajú také žánrové útvary ako spoločenský román, veršovaný epos, viacdielny lyricky cyklus.
V poézii nastáva odklon od piesňového, folklórne ladeného verša budovaného na sylabickom rytmickom základe k básnickému prejavu vysoko kultivovanému a rozvinutému na princípoch prízvučnej prozódie. Sylabotonický veršový základ( verš organizovaný pomocou slabík a prízvukov) dáva autorom možnosť experimentovať v oblasti strofického členenia jednotlivých básni a cyklov .Zjavujú sa nove strofické útvary, ako šestina, oktáva, tercia, stanca a pod.
V próze sa najčastejšie vyskytujú dedinská poviedka a spoločenská novela.
Keďže v popredí pozornosti spisovateľa stála problematika národného útlaku a sociálne otázky sa dostavali do úzadia, prejavila sa v ich tvorbe idealizácia národnej spoločnosti, resp. jej jednotlivých vrstiev. Kukučín sa zameral na odkrývanie kladných hodnôt života slovenskej dediny a harmonizáciu sociálnych rozporov, Vajanský zdôrazňoval ,,Heroičnosť a tragiku‘‘ slovenskej skutočnosti, Hviezdoslav konfrontoval buržoáznodemokratické ideály so spoločenskou praxou.
Životopis
Významný slovenský realistický prozaik Martin Kukučín( vl. menom dr. Matej Bencúr) mal túlavo- nepokojný život. Narodil sa 17. mája 1860 v dolnooravskej dedinke Jasenová. Vyrastal v rodine roľníka a od detstva si osvojoval nazeranie a myslenie prostého dedinského človeka. Dôkladne poznal všednú i sviatočnú tvar života na slovenskej dedine, stretával sa s jej originálnymi postavami, zažíval jej veselé i tragické príbehy. Pocit stotožnenia sa s dedinským kolektívom bol základným pocitom jeho detstva. Keďže mal ešte troch súrodencov ,dvoch bratov a sestru, a dobre sa učil, rodičia ho poslali študovať na revúcke gymnázium. Veselé študentské príhody z tých čias spracoval v rade próz ,ale najmä v novele Mladé letá. Štvrtú triedu gymnázia začal v Martine a dokončil v Banskej Bystrici. Po zatvorení slovenských stredných škôl odišiel roku 1875 na maďarský učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom. Tam sa spriatelil so spolužiakom Antonom Bielkom a spolu neskôr vydávali Besiedky a Slovenský kalendár. Po absolvovaní učiteľského ústavu roku 1877 chcel pokračovať na ,,vyššej preparandii‘‘ v Pešti, kde sa pripravovali učitelia pre meštianske školy, ale pre nedostatok finančných prostriedkov sa štúdia vzdal a nastúpil na učiteľské miesto v rodnej Jasenovej. V Jasenovej učil v rokoch 1877-1884 a tam začal i literárne tvoriť. Okrem toho súkromne pripravoval zemianske deti na skúšky v kežmarskom gymnáziu a zároveň s nimi robil skúšky aj on. Túžba po ďalšom vzdelaní, a najmä po väčšej osobnej slobode, ktorú v cirkevnej škole nemal, ho podnecovala k ďalšiemu štúdiu. Keď roku 1885 zmaturoval na gymnáziu v Šoprone, chcel sa zapísať na bratislavskú teologicku fakultu , no vidiac tu protislovenské ovzdušie, rozhodol sa pre štúdium medicíny v Prahe, kam odišiel spolu s Dušanom Makovickým, neskorším osobným lekárom L.N.Tolstého.

Za pražského pobytu(1885-1893) sa Bencúr jednak pripravoval na budúce povolanie ,jednak sa oboznamoval s českým prostredím, najmä literárnym, a zároveň pokračoval v tvorbe. Rozvinutejší český život, nové myšlienkové prúdy (pozitivizmus, tolstojizmus, masarykizmus), širšia rozhľadenosť po domácej i svetovej umeleckej produkcii viedli k prehĺbeniu Kukučínovho umeleckého obrazu života, ku rozvinutiu jeho tvorivých schopnosti. Praha v rozhodujúcej miere zasiahla aj do životných osudov mladého lekára a spisovateľa. V rodine mestského intendanta Neureuthera, kde istý čas býval, sa zoznámil s príslušníkmi významnej chorvátskej rodiny Didolicovcov a ich prostredníctvom sa dostal ako lekár do Seliec, na ostrov Brač.
Do Seliec prišiel Kukučín roku 1894. Mali vredy asi dvetisíc obyvateľov a patrili k nim ešte dedinky Povlje,Sumartrin., Novo Selo a lazy. ,,Šor dottor‘‘, ako tu volali Mateja Bencúra, sa oboznamoval s novým prostredím, problémami aj ľuďmi a svoje poznatky i zážitky zachytával v cykle krátkych próz i v najvýznamnejšom predprevratovom slovenskom románe Dom v stráni. Hoci tužil po Slovensku, manželstvom s Pericou Didoličovou sa pripútal k Dalmácii. Ale aj odtiaľ toku 1907 Bencúrovci odišli do Južnej Ameriky, najprv do Argentíny, potom do Chile, kde sa Kukučín po nostrifikačných skúškach stal lekárom kolónie chorvátskych vysťahovalcov v mestečku Punta Arenas. So Slovenskom postupne prerušil spojenie, poveriac ešte Jozefa Škultétyho starostlivosťou o vydávanie svojich Zobraných spisov, Skúsenosti získané V Južnej Amerike poslúžili spisovateľovi pre časť poprevratovej tvorby, najmä pre jeho cestopis Prechádzka po Patagónii a román Mať volá.

Z Ameriky sa vrátil Kukučín v lete 1922, keď si usporiadal niektoré hospodárske záležitosti a keď sa medzinárodné pomery skonsolidovali. Na Slovensku zbieral materiál pre cyklus historických próz. Znechutený pomermi buržoáznej ČSR, odišiel roku 1924 opäť do Južnej Ameriky. Na jar 1926 sa vrátil i s chorou manželkou do Záhrebu a neskoršie sa usadil v kúpeľnom mestečku Lipik. Pokračoval v literárnej i publicistickej činnosti. V apríli 1928 ochorel na zápal pľúc. Choroba sa rapídne zhoršovala, nastali komplikácie, ktoré starnúci organizmus nevydržal. V pondelok 21.maja 1928 sa rozletela smutná zvesť o smrti Martina Kukučina. Spisovateľa pochovali do provizórnej hrobky na záhrebskom cintoríne Mirogoj 25.maja 1928. V októbri toho istého roku prevzali jeho pozostatky na martinsky cintorín. Roztúlané srdce spisovateľa konečne našlo pokoj v rodnej zemi, ktorú tak vrúcne miloval.
Tvorba
Celá jeho tvorba je poznačená bezprostredným záujmom o ľud. V jeho tvorbe od začiatku chyba ,,nacionálny pátos‘‘, a predsa jeho dielo ma vďaka realistickému stvárneniu prostredia a najmä postav, národný charakter. Literárne začiatky -Jasenovské obdobie

Prvé prace, pochádzajú z čias jasenovského učiteľovania. Jeho prvá próza poviedka Na hradskej ceste vyšla v roku 1882 v Národných novinách. V tejto poviedke sa stretávame s ľudovou postavou cestára a jeho vtipnej ženy, ktorá odučila muža žiarlivosti. Na namáhavej práci zobrazuje ťažké sociálne podmienky, chudobu a pracovitosť slovenského ľudu.
Jozef Škultéty i S.V. Vajanský ju prijali veľmi priaznivo. Postrehli, že do slovenskej literatúry vstúpil nadaný spisovateľ, ktorý do nej vniesol obraz života prostého slovenského človeka.
V druhej poviedke Čas tratí- čas platí zobrazuje podobnú problematiku ako Hviezdoslav v Ežovi Vlkolinskom. Ide v nej o ľúbostnú zápletku medzi zemanom Paľkom Žrebnickým a sedliackou Žofkou Machnatých a o intrigy, prostredníctvom ktorých sa riešia.

Dedinské zvyky a obyčaje tvoria rámec poviedok Na jarmok, Na Ondreja, Hody , Dedinsky jarmok. Rieši v nich vzťah jednotlivca k dedinskému kolektívu alebo spoločenský vzťah k zvykoslovnej tradícii a vôbec k archaickému spôsobu gazdovského života
Kukučínove poviedky, kresby, črty si hneď získali obľubu ľudového čitateľa. To i preto, že autor sa v nich stotožnil s cítením a videním ľudu, že umeleckú tvorbu adresovanú ľudovému čitateľovi zbavil didaktickosti a moralizátorstva , že vedel pochopiť život ľudu znútra ,vedel čitateľovi objaviť krásu a poéziu v jeho živote a svoje práce často ladil do príťažlivej humornej podoby.
Charakteristické znaky Kukučínovej tvorby čiže humoristické rozprávanie nachádzame až od poviedky Rysavá jalovica(1885). Je to obrázok zo života dvoch susedov, krpčiara Adama Krta a jeho kmotra Adama Trnku, ktorí sa po spoločnom obchode s Trnkovou jalovicou po dvoch rokoch hádok uzmierili. Obchod išli zapiť spolu do krčmy a vtedy sa jalovica stratila( Trnkova žena ju zobrala domov). Smutný Krt sa boji ísť domov, a tak radšej ide na zárobky. Jeho žena nakoniec nájde jalovicu u susedov a Krt sa vracia domov aj s peniazmi, ktoré zarobil a sľubuje žene, že už nikdy nebude piť. Autor touto humoristickou poviedkou kritizuje alkoholizmus a nachádza harmonické riešenie.

V tomto období vzniká i celý rad ďalších poviedok. V próze Z teplého hniezda(1885) zachytáva rozlúčky Maťka Rafikovie s rodným domovom. Východiskom pre napísanie tejto poviedky, ako aj prózy Do školy(1893), bola jeho osobná skúsenosť. V oboch poviedkach spisovateľ zobrazuje charakteristické prostredie a svoje skúsenosti( odchod najmladšieho z roľníckej rodiny ,,do sveta‘‘). Zachyteniu spoločenskej problematiky sa venuje v prózach O Michale a Neprebudený. V prvej autor rozprava príbeh dedinského kraviara Jana Pecúchovie a jeho pracovné i ľúbostné ťažkosti. V druhej Neprebudený zachytáva tragický príbeh duševne zaostalého dedinského husiara Ondraša Machuľu, ktorý sa stal obeťou vybájenej lásky k peknej gazdovskej dievčine Zuzke Bežanovie, ktorá si z neho robila iba zábavu a nahovorila mu, že sa za neho vydá. Vzťah bol na srandu nielen celej dedine ale aj samotnej Zuzke. Tragickosť jeho ľúbostnej drámy bol v tom ,že nevedel pochopiť ,prečo ho Zuzka nemôže ľúbiť. Zostal mu len akýsi temný pocit krivdy. Sprevádzal ho aj na svadbe Zuzky s Janom Dúbravovie, počas ktorej nečakane vypukne požiar a Ondráš pri záchrane Bežanovie husí hynie v plameňoch. V Ondrášovi zobrazil Kukučín s hlbokým ľudským porozumením typ vyrastajúci z najbiednejších sociálnych vrstiev. Takmer ani v jednej Kukučínovej poviedke nedosahuje tragickosť takú intenzitu ako v tejto poviedke.
Tvorba z pražského obdobia(1885-1893):

Hoci sa Martin Kukučín v čase vysokoškolských štúdii intenzívne zaoberal prípravou na budúce lekárske povolanie, predsa len veľa pozornosti venoval literárnej tvorbe, ktorá ho v dotyku s novým spoločenským prostredím, s novými ideovými, spoločensko -politickými a filozoficko- etickými prúdmi v európskom živote a myslení, v európskej, ale aj českej literatúre nútila nanovo sa vyrovnávať s ponímaním národného života, znovu preverovať ideovo nosné plochy tvorivého i myšlienkového úsilia .V pražskom období si spisovateľ ujasňoval vlastnú umeleckú i životnú koncepciu, ktorá sa odrazila jednak v jeho literárnoteoretických názoroch vyslovovaných v slovenskom spolku Detvan( istý čas bol aj jeho funkcionárom),jednak v jeho epických prácach vznikajúcich v tomto období. Kukučínove prózy iba ojedinele stvárňujú politické motívy, národnostný útlak, čo súviselo s vedomím, že maďarizačná politika nemôže rozrušiť pevne ľudové základy. Zato kriticky bol postoj M. Kukučina k mimoľudovým vrstvám v národnom organizme. Jeho črta Na stanici je nielen paródiou na sentimentálnu literatúru, ale aj satirou na zemianstvo. Na rozdiel od Vajanského i Šoltésovej bol Kukučín presvedčený o duchovnom i hmotnom úpadku zemianstva a o jeho neschopnosti stať sa vedúcou silou národa, národného života. V poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie predstavuje jedného takéhoto príslušníka zemianstva- Aduša Domanického z Domaníc. Pán Aduš nemá už nijaký majetok a svoju záchranu vidí iba v blízkej smrti príbuzného báčika z Chochoľova. Oproti Adušovi stojí postava priekupníka Ondreja Trávu, ktorý bezohladne zhŕňa majetok. Konfrontáciou dvoch protikladných spoločenských typov, upadajúceho zemana Aduša a životaschopného kupca -špekulanta Ondreja, zachytil základne tendencie spoločenského vývinu svojej doby.
Rozvinutejší typ Ondreja Trávu nachádzame v postave starého Sýkoru z novely Dies irae(Dni hnevu). Spisovateľ v nej nastolil závažný problém doby: peniaze sa stávajú rozhodujúcim faktorom v živote rozvíjajúcej sa buržoáznej spoločnosti a v rozhodujúcej miere ovplyvňujú ľudské myslenie a konanie . Starého Sýkoru menia na úžerníka -netvora, nepoznajúceho nijaké ľudské city. Cez túto postavu spisovateľ odsúdil javy, ktoré prinášal na slovenskú dedinu kapitalizmus .Dej poviedky je vsadený do historického pozadia cholerovej epidémie. Poviedka sa konci harmonickým záverom, umožňujúcim spisovateľovi uplatniť mravné hľadisko.
O materiálnej podmienenosti citových a rodinných vzťahov vydáva svedectvo aj poviedka Koniec a začiatok. Umelecky dokonalejší a jednoznačne satirickejší obraz vytvoril Kukučín v próze Na podkoníckom bále, zobrazujúcej ,,poľovačku na ženícha‘‘. V centre stojí rodina Votickovcov, ktorej sa podarilo získať pre dcéru Margitu starého mládenca -boháča Kremeňa. Kukučín odhaľuje, ako v malomestskej spoločnosti nerozhodujú citové vzťahy, ale majetok, postavenie.
V centre spisovateľovej pozornosti zostavala napriek všetkej tematickej rozvrstvenosti- slovenská dedina. V ďalších poviedkach Mišo, Zo stupňa na stupeň, Zakáša, darmo je stvárňuje anekdotické príbehy, alebo myšlienky o potrebe vzájomného porozumenia a súžitia ľudí. V štylistických postupoch často využíva princíp nedorozumenia, zámeny, napríklad v črte Tri roje cez deň alebo v poviedke Pozor na čižmy, kde zámena kopyta ma tragikomické dôsledky pre skupáňa gazdu Miška.
Autor počas pražských štúdii musel v sebe prekonávať smútok za rodným miestom -slovenskou dedinou, čo sa prejavilo aj v jeho dielach, do ktorých čoraz viac prenikali prvky clivých spomienok a reflexii. V prózach akéhosi ,,rekapitulačného charakteru‘‘ vystupuje spisovateľ ako rozprávač alebo ako jedna z konajúcich postáv. Patria sem diela Na obecnom salaši, Pred skúškou, Vianočné oblátky, Veľkou lyžicou, Úvod k vakáciam, Keď bol Matej malý a iné.

Najvýznamnejšou prácou zo študentského cyklu je novela Mladé letá, v ktorej spomína na vlastné študentské roky v Revúcej. V nej Kukučín vytvoril svieži poeticky obraz študentského života. Prudký konflikt medzi študentmi revúckeho gymnázia, oktavánom Miškom Jahodom a septimánom Ferkom Putorisom, ktorý vzplanul pre krásnu učiteľovu Elenu Zvarinovú, tvorí základ novely. Miško je krásavec, dobrý žiak, ale namyslený a pritom založený racionálne, rozumovo zavažujúci aj citové vzťahy. Ferko je skromnejší, v citových prejavoch prostejší a opravdivejší. Na tomto charakterovom kontraste, doplnenom o lyrické zobrazenie dospievajúcej Eleny a komickú figúru rozmaznaného Petrika Zvarinu, Eleninho brata, podarilo sa autorovi vytvoriť jedinečný, neopakovateľný obraz mladosti, hýriacej citovými vzruchmi a zápasmi. Obaja sokovia svoje zámery zastierajú priazňou či nepriazňou voči Eleninmu mladšiemu bratovi, čo vyvoláva nedorozumenia a v rozprávaní dáva zaznieť humoristickému podtextu, a to aj v ,,najtragickejších‘‘ okamihoch( Ferkov útek po roztržke s Miškom). Ľúbostné vzplanutie oboch priateľov sa ukáže čoskoro beznádejné, no zostava im vďačná spomienka na sen mladosti a prvú lásku. Cez naznačený citový konflikt nastoluje spisovateľ aj širší spoločenský problém, a to otázku vzťahu inteligencie k ľudu. Motivické obohatenie jeho tvorby predstavujú prózy čerpajúce námet z pražského veľkomestského života. Poviedky s touto tematikou nazval sám autor ,,malými črtami z veľkého mesta‘‘. V centre rozprávania často stoji autor. Napríklad v Zápiskoch zo smutného domu kronikársko -analyticky spracúva tragicky príbeh pražskej rodiny, u ktorej býval a sám ho zažil. Autobiografické momenty sú aj v próze Zo študentských časov, zobrazujúcej život slovenských vysokoškolákov v Prahe koncom minulého storočia.

Tvorba z bračských čias (1894-1907)
Pri zobrazovaní života na Brači akoby bol spisovateľ v skoncentrovanej podobe znovu prekonal vnútorné vývinové problémy svojej tvorby. Zjavuje sa tu motív slobodného rozhodovania sa človeka, čo zrejme súviselo s Kukučínovým osamostatnením sa. Tak Peter Kočič stojí pred dilemou lásky a možnosťou sklamania v kresbe Svadba. Slobodne rozhodovanie mu narobí mnoho trampôt. Lyrické prírodné scény, poznačené clivotou za rodným krajom, nachádzame v črte Štedrý deň. Z poviedkovej tvorby je najpozoruhodnejšia poviedka Mišo II. Je to vtipný obrázok, umožňujúci nám nazrieť do spisovateľovho života za bračských čias. Vytvoril v ňom podarenú figúrku svojho pomocníka Lešeho, ktorý ho prevážal na mulici za pacientmi, pričom si rád vypil, uisťujúc vždy, že je triezvy. V poviedke sa autor zamýšľa nad otázkou ľudského šťastia, povinnosťou a sebaobetovaním.

V rokoch 1903-1904 vychádzal v časopise Slovenské pohľady román Dom v stráni.
Cestopisné prózy:
Z ciest, čo vykonal Kukučín za pobytu v Dalmácii, vznikli jeho Cestopisne črty s podtitulom V Dalmácii a na Čiernej Hore a Rijeka-Rohic- Záhreb. Zachytáva v nich ucelený obraz prostredia i ľudí, s ktorými sa stretol a porovnáva ich so Slovenskom. Roku 1907 odišiel Kukučín s manželkou do Južnej Ameriky. Z ciest po americkom kontinente sa zrodil rozsiahly trojzväzkový cestopis Prechádzky po Patagónii. Znova tu zobrazuje prostredie, ľudí a porovnáva ich so Slovenskom. Pri návrate do oslobodenej vlasti precestoval Francúzsko a zážitky zapísal v cestopise Dojmy z Francúzska.

Poprevratové prózy:
Popri jednotlivých krátkych prózach i publicistických článkoch vytvoril Kukučín v dvadsiatych rokoch aj veľký päťzväzkový román Mať volá(1926-1927) Toto dielo má kľúčový význam pre pochopenie spisovateľovej životnej filozofie a jeho názorov. V diele ich najčastejšie tlmočí chorvátsky vysťahovalec Simeon Katovič. V románe sa zamýšľa nad príčinami vysťahovalectva ,nad zmyslom peňazí, pričom obrat k lepším časom spája s mravnou obrodou ľudských vzťahov. Celým románom preniká silná túžba po domove.
Historicky cyklus:
Po návrate na Slovensko roku 1922 Kukučín zbieral a študoval materiál k historickým románom z obdobia poslednej fázy slovenského národného obrodenia. O takýchto dielach uvažoval už v rokoch svojho pražského pobytu ,ich realizácia je napokon veľkolepým vyvrcholením jeho životného diela. V dvojzväzkovom románe Lukáš Blahosej Krasoň sa zamýšľa nad historickým vývinom našich národov, pričom pálčivé problémy povojnového spolužitia českého a slovenského národa premieta do čias štúrovských ,vyznávajúc potrebu vzájomného porozumenia a rešpektovania národnej osobitnosti. Autor spracováva ľúbostnú drámu mladého štúrovca Krasoňa a Vlastimily Hajskej.
Z toho istého obdobia čerpá spisovateľ námet aj pre štvorzväzkový román Bohumil Valizlosť Zábor. Ukázal štúrovcov v drobnej práci za kultúrne, mravné, hospodárske a politické povznesenie slovenského ľudu. Hlavný hrdina je človekom praktickej činnosti v prospech ľudových vrstiev.
Na román Bohumil Valizlosť Zábor nadväzujú historické novely Košútky a Klbká, v ktorých zobrazuje boj slovenských dobrovoľníkov v revolučných rokoch 1848-1849, a prózou Rozmajrinovy mladík, v ktorej opisuje podmienky z čias Bachovho absolutizmu.

Dramatická tvorba:
Stretnutie s rušným pražským divadelným životom v čase vysokoškolského štúdia priviedlo Kukučina k napísaniu prvej dramatickej práce Komasácia.
V poprevratovom období vznikli dve Kukučínove divadelné hry, a to dráma Obeta, ktorá je dramatickým variantom románu Lukáš Blahosej Krasoň, a hra Bacúchovie dvor, v ktorej sa sústredil na problém vysťahovalectva a prostredníctvom hlavnej postavy, ktorý sa vrátil po dlhej dobe z Ameriky, autor zobrazuje vlastné pocity, ktoré ho sprevádzali počas návratu do jeho vlasti.

Zemianska problematika v tvorbe Martina Kukučina, Pavla Orságha- Hviezdoslava, Svetozára Hurbana Vajanského a Eleny Marόthy Šoltésovej
Všetci títo spisovatelia patria do prvej vlny slovenského realizmu. Pre túto vlnu je charakteristický záujem o sociálnu a národnú problematiku, do čoho patrí aj zemianstvo. Každý z týchto autorov mal na zemianstvo rôzny uhol pohľadu.
Tvorba Svetozára Hurbana Vajanského bola spočiatku veľmi zameraná na jeho obranu a bola spätá s vierou, že ak sa zemianstvo spojí s mladou inteligenciou, mohlo by mu to pomôcť prebrať sa z apatie a nájsť si cestu späť k národu. Túto svoju myšlienku stvárnil vo väčšine svojich prozaických diel, no najmä v novele Letiace tiene, v románoch Koreň a výhonky a Kotlín. Hlavnými postavami sú odnárodnení zemania, ktorí sa stretávajú s predsta-viteľmi mladej inteligencie, a tak si nachádzajú cestu späť k národu. Postupom času si však Vajanský začal uvedomovať, že éra zemianstva sa už dávno minula a že ono už nie je schopné obnoviť svoje niekdajšie postavenie v spoločnosti.

Podobne sa stavia k tejto problematike aj Elena Marόthy Šoltesová. V centre jej pozornosti je návrat najlepších príslušníkov zemianstva k slovenskému národu. Túto myšlienku rozvíja na láske medzi národné uvedomelou Oľgou a odrodilým zemanom Šavelským v románe Proti prúdu. Tento román bol veľmi kritizovaný Martinom Kukučínom, ktorý tvrdil, že nereálne rieši spoločenský problém.
Zostavajúci dvaja autori, čiže Hviezdoslav a Kukučín zastávali k zemianstvu odlišné názory než ich kolegovia Vajanský a Šoltesová.
Hviezdoslav sa začal venovať zemianskej problematike už v diele Hájnikova žena. Už tu vystupuje proti nereálnym predstavám o návrate zemianstva ako vedúcej sily do národného organizmu. V dielach Ežo a Gábor Vlkoliský potvrdzuje túto myšlienku, ba čo viac zobrazuje postupný zánik zemianstva ako spoločenskej vrstvy. Tento fakt potvrdzuje Gáborovym priženením sa do sedliackej rodiny.
Tento istý názor zastával aj Martin Kukučín. Bol presvedčený o duchovnom i hmotnom úpadku zemianstva a o jeho neschopnosti stať sa vedúcou silou národného života. Vykresľuje to napríklad v poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie a na jej hlavnej postave zemana Aduša Domanického. V románe Dom v stráni zachytáva postupné klesanie sily patriarchálneho sedliactva a dedina sa začína spoločensky členiť na bohatých a chudobných.

Obsah
Na začiatku diela Dom v stráni sa zoznamujeme s težackou rodinou Beracovcov, známych tiež ako Pretúrovci. V ich dome pod Grabovníkom , ktorý postavil starý Mate spolu s jeho ženou Jerou, teraz žijú okrem nich ich dve dcéry Katica a Matija, ktoré sú však v službe a najstarší syn Ivan so svojou ženou Baricou a ich dvoma deťmi. S príchodom Ivanovej manželky Barice nastavajú v rodine generačné problémy medzi Jerou a Baricou. Mate ako hlava rodiny využíva svoju autoritu a prinúti ich aby sa uzmierili. Barica je stále nespokojná a preto prinúti Ivana, aby išiel za Matem a povedal mu, že chce odísť do Ameriky na zárobky. Mate aj tu uplatňuje svoje postavenie v rodine a s cieľom udržať rodinu pohromade presvedčí Ivana ,aby zostal doma.
V meste sa koná veľká slávnosť známa ako fiera, pri ktorej sa rodiny stretávajú a oslavujú. Pri tejto príležitosti prichádzajú pod Grabovník Katica s Matijou, aby spolu s rodinou oslávili túto najväčšiu slávnosť v meste. Ako už tradične po ukončení hlavnej slávnosti, ktorá trvala celý deň, sa v meste konali dve tancovačky. Jedna v dome Bobicovcov pre težakov a druhá v dome šory Dory pre bohatých pánov z mesta.
Najprv sa Katica spolu s Matijou vydali ísť pozrieť na oslavu do Bobicovie domu, no Katica považovala túto zábavu pod jej úroveň, všednú a biednu, a tak sa rozhodli odísť. Tesne pred odchodom ju však pozve do tanca Paško Bobica , prostý težacký mládenec, ktorému tesne pred odchodom do služby dala slovo, že sa za neho vydá. Odmieta ho a v náhlivosti odchádza zo slávnosti. Po ceste domov prechádzali popred dom šory Dory. Katica neodolala a na chvíľku nahliadla na túto slávnosť. Tu si ju všimol mladý šor Niko Dubčić, mládenec z najvýznamnejšej rodiny v kraji. Očarený jej krásou ju pozýva na tanečný parket. Toto sa nepáčilo starým dámam na slávnosti , a preto poslali pre starého Mateho, ktorý prišiel po svoje dcéry a odviedol ich domov.
Po fiere sa majú Katica a Matija znovu vrátiť späť do služby, ale keďže majú ešte jeden deň voľna, Katica sa rozhodne ísť navštíviť sesternicu. Po ceste stretáva Nika Dubčića, ktorý jej vyznal lásku. Katica sprvoti nechce privoliť, pretože sa obáva, že by bola len jedna s mnohých Nikových zábaviek. No po Nikových slovách mu privolila. Dohovorili sa , že budú za ich lásku bojovať a jedinou Nikovou požiadavkou bolo, aby Katica odišla zo služby. Katica plná ideálov odchádza do služby, aby sa mohla vypýtať od svojej pani.

Mladý Niko sa po rozlúčke s Katicou vracia domov a pri večery sa so svojou láskou zveril aj svojej matke šore Anzule. Tá bola sprvoti veľmi prekvapená synovým výberom, pretože ona mu za ženu chcela dať dcéru svojej kamarátky Doricu Zorkovićovu. Vidiac, že by nátlakom nič nezmenila, nakoniec dáva Nikovi svoj súhlas.
Anzula sa na ďalší deň vybrala aj spolu so sluhom na obchôdzku svojich i težackých polí. Rozmýšľala ako by sa mala zachovať k vzťahu jej syna a Katice, keď sa náhodne, no vhod stretla s Katiciným otcom Matem. Tu nič netušiacemu Matemu objasní situáciu, v akej sa ich deti nachádzajú. Hoci sa Mate sprvoti proti vzťahu rozhodne stavia napokon sa s Anzulou dohodli, že im budú pomáhať pri vzájomnom spoznávaní sa, aby sami zistili, či je ich láska pravá. Doma Anzula objasnila synovi svoje požiadavky: svadba sa bude konať najmenej o rok a ich vzťah musí byť verejný, bez žiadnych tajností.
Jeden večer, keď Niko išiel pod Grabovník, stretol skupinku chlapcov medzi, ktorými bol aj Paško Bobica. Tomu sa nepáčilo, že Niko mu chodil ‚,do revíru‘‘ , a tak na neho na spiatočnej ceste hádzali kamene, čím Paško vyvolal nezhody medzi ním a Nikom.

Počas oberačky navštívil Nika Paško, ktorý mu prišiel odovzdať časť zo svojej úrody. Pretože Niko nezabudol na potupu čo mu Paško spôsobil, dal si ho zavolať do pivnice, aby sa spolu mohli porozprávať. Tu sa Niko po prvýkrát dozvedá o Katicinom sľube Paškovi, ktorý mu vykričí, že Katica ho chce len pre jeho peniaze. To je po prvýkrát, čo Niko začína pochybovať o ich vzťahu. Katica sa bála, čo spôsobia nezhody medzi Nikom a Paškom a aj preto navštívila Zandomeho. Ten nakoniec našiel Paškovi prácu v meste, aby sa lepšie finančne zabezpečil, čo by mu malo pomôcť získať si Katicu, keď sa s Nikom rozíde, ako to Zandome predpokladal.
Zatiaľ čo v dedine vrcholí oberačka, u Zorkoviciou majú vážne problémy so šorom Ilijom, ktorý dostal zápal pľúc. Bolo to s ním také vážne, že si dal zavolať svoju dcéru Doricu z kláštora. Niko pravidelne navštevuje chorého šora Iliju a nevediac ako pomaly začína mať Doricu radšej ako Katicu. Zo začiatku si to nechce priznať, no s Katicou ho spájajú už len jeho ideály, že prostredníctvom svadby sa zblíži s težackým ľudom a jeho sľub, ktorý jej dal.
Raz sa Niko znovu vybral pod Grabovnik navštíviť Katicu. Tá však nebola doma, a tak ho prijala jej matka, stará Jera. V rozhovore s ňou sa Niko nielenže dozvie, že ľudia nesúhlasia s jeho vzťahom ku Katici, ale že ho zaň odsudzujú, čo je v rozpore s jeho plánom získať si ich priazeň, a preto sa Katici odcudzuje.
Šora Anzula si všíma synovu dilemu, pre ktorú z dievčat sa rozhodnúť, a preto zorganizovala slávnostný obed na počesť vyzdravenia šora Iliju, ktorý mala pripraviť Dorica, aby predviedla svoju zručnosť a zaujala tak Nika. Niko sa slávnosti potešil a bavil sa na nej až kým na ňu neprišla samotná Katica, ktorú Anzula na obed zámerné pozvala. Niko porovnáva obe dievčatá a uvedomuje si, že si nikdy nebudú rovné. Správa sa ku Katici odmerane, ktorá pochopila čo bolo vo veci, vykričala Nikovi, že sa s ňou nemal zahrávať a s plačom odišla domov.

Obaja sa trápia. Katica pre svoju stratenú hrdosť a sny a Niko pre myšlienku, že jeho city ku Katici neboli také ozajstné ako si myslel, čím Katici ublížil. Zdôveril sa s tým Zandomemu, ktorý mu teraz predostrel svoje plány s Paškom Bobicom. Ten prichádza z mesta a dostáva sa mu veľkej úcty. Neváha a vidiac, že sa Katicin a Nikov vzťah rozpadol zveruje sa so svojimi úprimnými zámermi starej Jere a je ochotný si Katicu zobrať za ženu.
Pod Grabovnikom sa dlho nezaoberali Katicinym problémom, pretože Mate začal poležiavať a sťažovať sa na bolesť v boku. Doktor po vyšetrení zistil, že ma rakovinu a nedá sa mu pomôcť. Všetci v okolí smútia. Uvedomujú si, že s Matem nezomiera len hlava beračovskej rodiny, ale končí sa tým éra patriarchizmu v dedine. Mate sa na smrteľnej posteli snaží dohovoriť Katici, aby sa už nehnevala na Nika a súhlasila s Paškovou ponukou stať sa jeho ženou. Mate sa lúči s celou svojou rodinou a taktiez s Dubčićovcami. Na záver ešte požehnáva Nikovmu vzťahu s Doricou. Po dlhých dňoch bolesti Mate tesne pred novým rokom umiera.

Charakteristika postáv
Niko Dubčić
Niko je mladý, elegantný statkár z najvýznamnejšej statkárskej rodiny v okolí. Jeho otec, kapetán Luka, nahonobil veľký majetok, ktorý po jeho smrti pripadol celý jemu a jeho matke. Tá ho odmalička vychovávala v statkárskom duchu a dovolila mu všetko, čo len chcel. Jeho mládežnícke roky boli spojené s množstvom záletníckych dobrodružstiev, ktoré zažíval spolu so svojím najlepším priateľom Zandomem. Avšak až kým nespoznal Katicu, žiadny z týchto vzťahov nemal pre neho žiaden význam. Aj tento fakt spôsobil, že množstvo ľudí spočiatku považovalo jeho záujem o Katicu, len ako jednu z jeho ďalších zábaviek.
,, Viete, aký je Niko. Bez výberu. Všetko mu je dobré.”1
Už keď prvýkrát zbadal Katicu, očarila ho svojou krásou a neznajúc skutočnú hodnotu pravej lásky rozhodol sa ju požiadať o jej ruku. O úprimnosti jeho citov a zámerov svedčal aj fakt, že Katica bola prvé dievča, ktoré oficiálne predstavil svojej matke a bol rozhodnutý za ich vzťah tvrdo bojovať proti všetkým spoločenským predsudkom a neprajcom ich lásky. Katicu si stavia do obrazu ideálnej težačky, ktorá je veľmi rozdielna od zvyšku dievčat z jej spoločenskej vrstvy:
,, Nenie ti to, mama, prostá, obyčajná dievka; ani dievka težačka, ofúknutá mestským ovzduším!“2

Mysli si, že ju pozná, no celé jeho zmýšľanie je ovplyvnené vášňou a citmi, ktoré mu nedovoľujú vidieť Katicine vlastnosti v reálnom svetle.
Katicu pravidelne navštevuje a spĺňa si svoje povinnosti, ktoré vyplývajú z jeho pozície jej snúbenca. Sprevádza ju pri všetkých väčších udalostiach v meste a hrdo si stojí za svojím rozhodnutím zobrať si ju. Pritom si nevšíma reči plné posmeškov a odsudzovania nielen zo strany sedliakov, ale aj od samotných težakov, ktorým chce pomáhať.
Už od malička vyrastal v težackom prostredí. Hrával sa spolu s težackými deťmi a aj preto, keď ho privítali u Beracovcov v dome, cítil sa tu príemne a prirodzene. Tieto pocity a spomienky ho utvrdzujú v jeho pláne oženiť sa s Katicou a dostať sa tak bližšie k težackej vrstve, ktorú mal v pláne podporovať a zlepšiť jej život.
,, Ja som prvý statkár v meste, boháč- moja je povinnosť pomáhať ľudu, dvíhať ho mravne i hmotne. Vidíš teda, jedna z jeho dcér ľudu bude mi mostom, ktorý ma dovedie k srdcu ľudu...“3
Takto argumentuje Niko Zandomemu, ktorý sa ho snaží odhovoriť a podáva mu niekoľko argumentov, ktoré sú proti jeho vzťahu s Katicou. Hoci si jeho slová nechce vziať k srdcu, zasadili v ňom štipku neistoty, ktorá ho nevediac ako prinútila otvoriť oči a začať si pomaly všímať škodoradosť a pretvárku zo strany težakov.
Je odhodlaný dať Paškovi príučku za jeho zlé a arogantné správanie . Nečakal však, že Paško na neho tak vyrukuje a vôbec nie, že mu vytmaví pravdu o Katicinom sľube Paškovi, ktorý mu dala ešte pred službou. Je zaskočený a začína čoraz viac pochybovať o úprimnosti Katicinych citov. Ľahostajnými mu nezostali ani slová, že Katica ho chce len pre jeho postavenie a peniaze.
,,Do kalicha pôžitkov nalial mu kvapku horkého jedu... Zasadil mu do srdca tŕň, ktorý sa nedá ľahko vytrhnúť. Pripravil ho o vieru, zasial doňho pochybnosti, podozrenie -teraz len zrnko, to je pravda : no zrnko môže vzísť, rozrásť sa v strom veľký...“4
Postupom času, keď je čoraz dlhšie v spoločnosti Dorice, uvedomuje si, že láska, čo cítil ku Katici nebola tá pravá a že v skutočnosti ľúbi Doricu. Kládol si však za povinosť dodržať slovo, ktoré dal Katici, v čom sa prejavuje jeho charakternosť. Svoj vzťah s Katicou si musí čoraz viac spájať s jeho plánom pomáhať težakom. Všetky jeho ilúzie o priblížení sa težakom cez svadbu s Katicou sa však rozplynuli po rozhovore s Katicinou matkou Jerou. Tá mu z chamtivosti začala vyprávať, ako sa Katica hanbila pred ostatnými težakmi, že jej nedal žiadny darček a ako jej ostatný težaci závidia a odsudzujú ju za vzťah s Nikom, čím vlastne totálne znechutila Nika a zničila aj poslednú vec, čo ho spájala s Katicou a to snahu priblížiť sa težakom.
Niko bol veľmi nešťastný zo svojho postavenia. Pri Katici zostával len z povinnosti a nechcel porušiť slovo, za ktorým si toľko stál .Pri pohľade na Doricu, ktorú nesmierne a vrúcne miluje si stále musí pripomínať:
,,Nie je tvoja- nebude nikdy tvoja...“5

Keď však videl arogantné a vulgárne správanie Katice na oslave, zlomila sa v ňom i posledná štipka trpezlivosti a rozišiel sa s Katicou. Smutný si musel priznať to, proti čomu tak dlho bojoval- proti faktu, že rod a postavenie znamenali veľmi veľa, čo sa týkalo charakteru a vystupovania dámy. V tomto mu pomohlo hlavne porovnanie Katice s Doricou:
,,No seberovné nikdy ony nebudú! Až teraz vidieť, čo znamená rod, pôvod, výchova..“6
I keď mu už nič nestálo v ceste byť šťastný s Doricou, stále ho trápilo svedomie, že zničil Katicinu česť.
,, Nikdy si neodpustím, že som tak ďaleko zabŕdol. Uvalil som do hanby seba a nadovšetko ju.. Tento hnusný fľak ostane navždy na mne. Bude ma páliť, hrýzť sťa rana raková.“7
Snaží sa ju poprosiť o odpustenie, no keď vidí, že mu nechce odpustiť, hrdo odchádza odhodlaný začať žiť svoj život s Doricou bez žiadnych prekážok.
Jeho vzťah s Matkou bol veľmi zvláštny. Jeden druhého milovali, no nedávali to na sebe znať. Nikdy by neurobil niečo, čo by ju ranilo a aj preto sa vždy snažil plniť jej želania a rozkazy. Vďaka nej sa naučil čo je to zodpovednosť a pracovitosť. Pomáhal jej so statkom a mal na pláne ho rozvíjať a investovať do spoločného podniku so Zandomem.
Bol vzdelaný a inteligentný. Študoval na vinárskej škole a svoje znalosti plne plánoval využiť pri podnikaní so Zandomem.

Katica
Mladé krásne dievča, s krásnymi čiernymi, lesklými vlasmi a veľkými čiernymi očami.
Na rozdiel od svojej staršej sestry, je ešte neistá a nevie čo od života čaká: ,,V jej duši ešte nič nenie dokončené, iba čo v nej panuje napätosť, očakávanie čohosi neznámeho, veľkého a divného.“8
Je nespokojná so svojim spoločenským postavením, čo spôsobil odchod do služby, kde sa zmenil jej postoj k životu. Začala sa viac zaujímať o materialistické veci. Väčšinu peňazí zo služby míňala na okrasy, šaty a to všetko, aby mohla byt v centre spoločenského diania. Svoje vysoké nároky neuplatňuje len v materialistických veciach, ale aj vo svojom záujme o mládencov. Robí si posmech zo snúbenca svojej sestry Matije, ktorý je obyčajným, no za to pracovitým murárom. V jej posmechu sa odzrkadľuje aj trochu závisti, že Matija už má chlapca, zatiaľ čo ona nie.
Mate ju karhá a snaží sa jej poradiť, aby si nezakladala na bezvýznamných veciach.
,,Nepozeraj ty nikdy, aký je tanier. Hlavná vec nie je, aký je, ale čo je na ňom.”9
Katici tieto rady považuje za starosvetské, obmedzené a je z nich znudená.

Otca odsudzuje za zastaralosť a že sa nedokáže zdať svojichpatriarchálnych názorov:
,,Aké to, bože môj, náhľady, aké úzkoprsé, tesné náuky. Všetko vpratané do rámca, ktorý vytvorili ľudské predsudky... Múdrosť, ktorá nevidí na piaď od nosa a boji sa najmenších prekážok !10
Na druhej strane hoci považuje Grabovník za zastaralý a odrezaný od zvyšku sveta, cíti sa tu naozaj doma a ideály, ku ktorým privykla v meste sa pomaly strácajú a pozerá sa na svet triezvejšie.
Keď išli na tancovačku, ktorá sa konala počas fiery, obliekla si svoje najlepšie šaty. Keď však prišla na bežnú dedinskú zábavu, bola zhrozená ako sa tam ľudia môžu zabávať:
,, ,,Ako môžu takto-ako len môžu!“ trápi sa Katica nad ich malými nárokmi. Vidí sa jej, že predtým takto nebývalo. Vidieť, ľudia upadli, zosuroveli, zdiveli, odkedy nebola doma.“ 11
Hlavným dôvodom jej zhnusenia však bolo popanštenie sa. Keď tu uvidela Paška, spomenula si na pekné chvíle, ktoré s ním strávila. Pred tým ako odišla do služby mala Paška veľmi rada, dalo by sa povedať, že ho ľúbila: ,,Zasiahol mocne do jej života, spoprevracal všetko v duší čím hore, tým dolu. Naplnil ju netušenými mysľami, rozbúril v srdci nové, neznáme city.“ 12
Nakoniec však na neho v meste zabudla a keď ho na fiere znovu uvidela, protivil sa jej pre svoju fádnosť a bezvýznamnosť. Keď prišla na ples pre sedliakov, stala sa centrom pozornosti. Všetci ju obdivovali pre jej krásu, čo jej nesmierne lichotilo.
,,Čo sú druhé proti nej? Vecheť, vyžmýkaný citrón!“13

Niko ju opísal ako krásnu, nádhernú, plnú života a mladosti, s čiernymi očami zatienenými hodvábnou riasou cnejúcimi sa na tvári spolu so sviežimi perami.
Hoci sa ju Mate po tancovačke snažil naviesť na ,,správnu cestu“, ktorá by sa nepriečila spoločenským tradíciám, stará Jera, rovnako ambiciózna a chamtivá ako Katica, ju posmeľuje a nabáda ju, aby sa nebála a ak bude mať príležitosť, nech sa s Nikom dá dokopy. Toto všetko len zvyšuje Katicine ambície:
,, Kto sa zrodil na plazenie po zemi, nech sa plazí. Ja chcem odletieť, kde je slnce, kde sú šíre polia a háje...“14
Katica si spočiatku nie je istá úprimnosťou Nikových citov, a preto váha či má prijať jeho ponuku. Pri rozhodovaní zaúradovala ctižiadostivosť a chamtivosť, ktorá napokon rozhodla, že Katica prijala Nikovu ponuku.
,,Tu je naostatok príležitosť, a to aká! Uskutočniť sny, dosiahnuť všetky túžby. Kedy sa naskytne druhá, skvelejšia a priaznivejšia? A ak sa chce vyšvihnúť, nemožno bez rizika; musí sa odvážiť, čo by sa neodvážila: veď len tak sa dá dosiahnuť, za čím duša túži...“15
Jej chamtivosť sa prejavila aj v deň, keď sa posledný deň vracala so služby v meste. Pri vystupovaní z lode, bola očarená toľkou pozornosťou z Nikovej strany, že nemyslela na spoločnú budúcnosť ako páru , ale myslela na to, čo všetko vydajom získa:
,, Z nízkeho, skromného domku prejde do nádherného paláca. Bude rozkazovať celému mestu- každý sa jej bude koriť.“16
Videla, že situácia medzi Nikom a Paškom sa čoraz viac vyostruje, a pretože nevedela ako ju má riešiť zašla za Zandomem. Keď jej sľúbil, že jej pomôže spokojná sa vybrala navštíviť Nika do jeho domu. Keď sleduje šoru Anzulu pri jej práci a ako si sebavedome vie poradiť s každým problémom, uvedomuje si, že ona jej nikdy nebude hodna, nikdy rovná. Napokon sa jej návšteva vydarila a Niko ju predstavil celému služobníctvu ako budúcu pani domu.
Katica si uvedomovala, že sa s Nikom niečo dialo, pretože prestal chodiť pod Grabovník. Celé sa jej to vyjasnilo, až keď prišla do Nikovho domu na obed, ktorý pripravila Dorica. Tu pozorujúc Nikovo zvláštne správanie uvedomila si, obrovské rozdiely medzi ňou a Doricou a aj to aký to malo vplyv na Nika. Svoju prítomnosť ľutovala a cítila sa ponížená, s pošliapanou dôstojnosťou a obviňuje Nika za jeho chladnosť a city, ktoré prechovával k Dorici. Vinu za všetko čo sa stalo, čiže za to, že sa jej Niko odcudzil, dávala Dorici. Vo vrcholnom hneve sa ukázala jej nízkosť, keď sa znížila k vulgárnym nadávkam, čím si definitívne zavrela dvierka k Nikovmu srdcu. Keď sa natrvalo rozišla s Nikom, najviac ju trápila jej poškodená povesť a čo si budú myslieť všetci tí ľudia, čo ju videli s Nikom. Uzavrela sa do seba a dlho nevychádzala z domu. Mate sa jej snažil vysvetliť, že tak ako to dopadlo je správne, pretože sa to priečilo dávnym tradíciám.
Jej pošliapaná hrdosť a hnev k Nikovi jej neumožňuje prijať Paškovu ponuku, stať sa jeho ženou. Až keď sama vytmavila Nikovi, čo si o ňom myslela a videla otca umierať na smrteľnej posteli, povolila z tvrdohlavosti, odpustila Nikovi a privolila na sobáš s Paškom priznajúc, že ho ľúbi.
Bola pracovitá a poslušná. Svojho otca vrúcne milovala a po jeho smrti ešte dlho za ním smútila.

Mate Berac
Mate Berac, známy tiež ako aj Pretúr, je významným težakom -roľníkom v malom mestečku na ostrove Brač. Pochádza z významnej težackej rodiny. Mal 2 dvoch bratov. Ako mládenec odišiel z domu na zárobky a stal sa námorníkom. Slúžil pod velením Nikovho otca kapetána Luku Dubčića. Ako 30 ročný sa oženil s peknou a pracovitou Jerou. Spolu ťažko pracovali, a po dlhej a poctivej práci si nahonobili vlastný domček, polia a stali sa uznávanými nielen medzi težakmi, ale aj medzi pánmi:
,, Keď príde medzi pánov, i medzi nimi ma poctivosti.‘‘ 17
Mate ma v diele niečo vyše päťdesiat rokov, má prešedivelé čierne vlasy, dlhé fúzy, ktoré sa vynímajú na jeho hnedastej pleti . Má mohutnú hnedú postavu, na ktorej bolo možno badať znaky ťažkej roboty a roky strávené na tuhom Dalmátskom slnku.
Nemal nijaké školy a aj napriek tomu ho v dedine považovali za človeka múdreho a inteligentného, ktorým Mate bezpochyby bol. Bol statočný a poctivý a vždy zdvorilý k ostatným ľuďom. Aj v najťažších životných situáciách si zachoval vlastnú dôstojnosť a nikomu sa nikdy nepodlizoval. Nikdy sa proti ničomu nebúril a dbal na spoločenskú slušnosť.
S Jerou má 3 deti- syna Ivana a dcéry Matiju a Katicu. V rodine ma neohrozené miesto hlavy rodiny a každý ho rešpektuje :
,, Ja som gazda, mňa bude každý slúchať.“ 18

Silou svojej osobnosti dbá, aby sa v jeho rodine dodržiavali nielen zvyky a tradície, ale aj nepísané, no prísne zákony spoločensko -triednych vzťahov.
Keď nastavajú v dome nezhody medzi Ivanovou ženou Baricou a starou Jerou, Mate využíva svoje autoritatívne postavenie v rodine a objektívne rieši situáciu. Starej Jere radí, aby radšej ustúpila a nehádala sa s Baricou pre maličkosti, zatiaľ čo Baricu, ktorá chcela v rodine rozkazovať , objasňuje jej postavenie v rodine:
,, V pretúrovskej rodine bola stará obyčaj, že každý musel niekoho slúchať.“ 19
Nakoniec Mate presvedčí obe ženy, aby sa uzmierili a presvedčí aj syna Ivana, ktorý za nim prišiel, aby si vypýtal povolenie ísť na zárobky do Ameriky, aby zostal doma a staral sa o spoločný majetok čím sa všetky problémy naoko „vyriešili“.
Mate v ľuďoch vyvoláva pocit odhodlanosti, rozhodnosti a sebaistoty k čomu mu prispieva aj výzor, dodávajúci mu energickosť a niečo čo ľudí núti ho rešpektovať a obdivovať. Tieto pocity mal aj jeho syn, keď sa odhodlal za ním prísť a opýtať sa ho na odchod do Ameriky:
,,Muž ktorému, v každom mihu, v každom pohybe vyráža sa odhodlanosť, rozhodnosť.“ 20

Hoci mal Mate v domácnosti autoritatívne postavenie a pôsobil drsne a necitlivo, v skutočnosti bol veľmi láskavý a citlivý a veľmi si zakladal na šťastí svojich detí. Mal rád všetkých z nich, no najviac najmladšiu Katicu, ktorá bola jeho miláčikom. Keď išiel po Katicu a Matiju na slávnosť u šory Dory, chcel Katicu potrestať, no keď ju videl krásnu tancovať s Nikom bol na ňu v kútiku duše hrdý aj keď to na sebe nedal zdať a stále pôsobil prísne. Vo svojej rodine sa snaží zachovať staré spoločenské pomery, a pretože si uvedomuje rozdiely medzi spoločenskými vrstvami dohovára Katici, aby sa nezdržiavala v prítomnosti pánov. Jeho zámerom bolo priviesť ju na správnu cestu, ktorú mala predurčenú svojím spoločenským postavením.
Keď sa Mate dozvedá o vzťahu Nika a Katice, rozhodne sa proti nemu stavia a chce prinútiť Katicu zabudnúť na Nika:
,,Vyženiem ja jej z hlavy panákov!“ 21
Bojí sa o česť svojej dcéry a vie, že ich vzťah nemá budúcnosť pre spoločenské rozdiely.
,,Ja ju viedol k cnosti, a ona- hľa, do bahna sa rúti, do záhuby!“ 22
Mate bol taký nahnevaný, že po prvý krát v živote sa opovážil otvorene vystúpiť proti pánom. Vinu za celú situáciu kladie na plecia Nika a hlavne šory Anzuly, ktorú obviňuje zo zlej výchovy.
,,Kto nám má predchodiť dobrým príkladom, nás nízkych, ktorí sa prpleme v čiernej zemi od svitu do mraku, aby sme nezhynuli od hladu a aby si naši hospodári mohli hovieť v pohodlí? Oni majú svietiť nám, ktorí nemáme kedy pozdvihnúť oči k výšinám.... A čo vidíme? Práve z ich domov vychodí hniloba, smrad a skaza a šíri sa do našich tichých chalúp, do našich čistých rodín. Dieťa odrástlo bez bázne božej; nemá nad sebou pána, ani hospodára. Každá chúťka musí byť splnená, nič sa mu nemôže odoprieť. Treba ich pustiť- nech špinia, šliapu česť, prznia, trhajú sväté zväzky!“23
Aj tu môžeme vidieť, že hoci si Mate uvedomoval, že len vďaka ľuďom ako je on sa páni môžu mať dobre, nebúri sa proti spoločenskej rozvrstvenosti, ba práve naopak schvaľuje ju, len sa mu nepáči, že pánsky chlapci ako Niko sa zahrávajú s prostými dievčatami. Napokon, keď sa trošku upokojil, Anzula sa mu zaručila za synove konanie a spoločne sa napokon dohodli, že im v ich vzťahu nebudú prekážať a tým im poskytnú príležitosť uvedomiť si nereálnosť ich vzťahu.
Cely život zasvätil práci na poli a vo viniciach a aj keď bol na mori, nemohol tam vydržať, pretože ho táto práca nenapĺňala tak ako práca na poli a vo viniciach. V nej vidí zmysel svojho života a bez nej by mu život pripadal prázdny a bezvýznamný:

,, Za Matem vtiahla do izby vôňa viníc a hory, zeme, v ktorej sa prehrabuje i bude sa prehrabávať až do smrti.‘‘24
Ani sa nenazdal ako, začalo ho počas oberačky pobolievať v boku. Premáhal sa, pretože vo viniciach bolo ešte veľa roboty. Keď však bolo všetko hotové Mate cítil, že to bola jeho posledná oberačka. Preto sa išiel prejsť po celom svojom majetku, zhodnotil svoju celoživotnú prácu a až potom ,keď videl aj posledný kúsok svojej zeme poddal sa liečiť . Nakoniec vysvitlo, že ma rakovinu a bolo len otázkou času kedy zomrie. Mate sa smrti nebojí.
Počas choroby ho navštívilo mnoho ľudí, medzi ktorými bola aj šora Anzula. Prišla za ním, aby mu ponúkla peniaze ako odškodnenie pre Katicu. Mate hrdo odmieta, no nakoniec po uvážení peniaze prijíma a lúči sa s ňou. Pred smrťou chce Mate ešte doriešiť nedoriešené problémy a napraviť čo sa ešte dalo. Dohovoril Katici, že jej láska s Nikom bola už od začiatku nezmyslom a aby sa nepriečila Paškovej ponuke vziať si ho za muža. Nikovi požehnal v jeho vzťahu s Doricou. Celý svoj majetok odkázal synovi Ivanovi, pretože nechcel aby sa po jeho smrti rozdelil na menšie časti.
Mate si uvedomuje, že umiera bez nástupcu a nasledovníka, ktorý by jeho tradíciu a jeho názor udržiaval čo i len vo vlastnej rodine. Ešte menej vyhliadok je, že by jeho patriarchálny názor niekto udržiaval v spoločnosti. Šora Anzula si pri Mateho smrteľnej posteli uvedomuje, že dom Mateho Beraca je:
,, Skutočne jediný dom zo sedliackych..., jediný dom, čo poznám, ktorý vie, že má gazdu a hlavu. “25
Teda jediný patriarchálny dom. A pravé tento jediný , patriarcha „ umiera prakticky bez nasledovníka.
Mate sa pred smrťou zamýšľa nad zmyslom života.
,,Mysleli by sme, že život trvá, kým nastane smrť: a ja si myslím, že my začíname umierať ešte vtedy, keď chodíme po svete zdraví a čerství. Nádej za nádejou ťa opúšťa, žiadosti hynú a pomíňajú, na čom si si v mladosti zakladal, v starobe o to nestojíš. “ 26

Šora Anzula
Šora Anzula, vlastným menom Angeolina, pochádzala z významnej šľachtickej rodiny, ktorá však trpela nedostatkom peňazí. Aj pre tento problém sa veľmi mladá vydala za bohatého a úspešného kapetana Luku Dubčića. Mala ho veľmi rada. Kapetan Luka ju zahrnul všetkým čo len chcela a ona mu na oplátku bola obetavou a vernou manželkou. Spolu mali jedného syna Nika. Po pár rokoch však Luka zomrel a ona sa ešte vždy mladá a atraktívna stala vdovou. Mala potom ešte mnoho ponúk na vydaj, no ona zasvätila celý zvyšok života zveľaďovaniu majetku a výchove syna.
V meste zastávala post najvýznamnejšej šory. Bola veľmi prísna k težakom a služobníctvu a aj napriek tomu bola medzi nimi veľmi obľúbená:
,, Šora Anzula nie je osihotená v našom meste, bárs sa všetko pred ňou trasie. Nieto veru nikoho, kto by ju nenávidel: naopak, každý si ju ctí a váži!“ 27
Šora Anzula je pracovitá, energická, veľmi múdra a inteligentná žena čosi po štyridsiatke. Každý deň dávala pozor na prácu nielen okolo svojho statku, ale mala na starosť aj záležitosti pol mesta. Nikdy neodmietla pomoc ľuďom, ktorý ju potrebovali. Bola skúsená nielen v poľnohospodárstve, ale vyznala sa aj v liečení chorých ľudí.
Mala veľmi rada svojho syna, o čom svedčí aj fakt, že sa pre neho už nikdy viac nevydala. Ich vzťah bol však netradičný:
,,Nik by neriekol, že ste mater a syn. Tak čudne akosi zaobchodíte jedno s druhým.“ 28
Aj napriek všetkému sa mali veľmi radi a nikdy by neurobili niečo, čo by mohlo toho druhého raniť. Bola schopná urobiť pre Nika všetko čo len mohla, o čom svedčí aj fakt, že spočiatku bola ochotná vzdať sa v jeho a Katicin prospech celého svojho postavenia v domácnosti.
Spočiatku si myslela, že Niko sa chce s Katicou iba zahrávať a využiť ju ako mnoho težackých dievčat pred tým. A aj preto mu dohovárala, že Katica pochádzala z poctivej rodiny a pretože si Anzula celú túto rodinu vážila, zakázala Nikovi ,aby sa s Katicou zahrával. On však poprel zlé zámery a oznámil jej, že sa chce s Kuticou oženiť. Videla, že Nikovo rozhodnutie oženiť sa s Katicou bolo do veľkej miery ovplyvnené emóciami a krátkodobým poblaznením z Nikovej strany a aj preto mu radila a nástojila, aby sa svadba nekonala skôr ako o rok, čo považovala ako dosť dlhú dobu , aby Niko vytriezvel z nezmyselnej lásky.
,,Vytriezvej trochu z opojenia -rozvažuj, porovnávaj. Drž sa rozumu a nie slepej náruživosti.29
Z Nikovho výberu je Anzula veľmi nešťastná, pretože si pre neho predstavovala oveľa lepšiu nevestu z rovnakej spoločenskej vrstvy a ktorá by spĺňala kritéria: ,, Rod, majetok, postavenie, lesk a elegancia.“ Toto všetko nachádzala v dcére svojej najlepšej kamarátky, Dorice Zorkovićovej, ktorú po spoločnej dohode s jej matkou poslali do kláštora, aby sa naučila dobrým mravom a správaniu aké správna dáma mala vedieť.

Niko ju odsudzoval za neschopnosť prijať myšlienku, že by si našiel manželku z nižšej vrstvy. Za tieto predsudky Anzula nemohla, pretože bola vychovaná v myšlienke, že težaci sa nikdy nebudú rovnať sedliakom a s touto myšlienkou bol spätý celý jej život:
,, Ty povieš- predsudky. A darmo je- v nich sme sa rodili, v nich odrástli, v nich ostareli: ťažko nám sa búriť a dvíhať proti nim. Nimi sa svet riadil, podľa nich pokračoval a dosiaľ sa osvedčovali...“ 30
Anzula si uvedomuje, že po Nikovej svadbe príde do domu nová gazdiná a ona bude musieť prenechať svoje miesto jej. Tieto myšlienky jej spôsobujú množstvo neistoty, čo sa stane nielen s jej statkom, ale aj s težactvom , na ktoré počas tých dlhých rokov dávala pozor a stavala sa do roly jeho obrodinky . Myslí si, že bez dozoru pánov ako je ona by boli težaci zaostalí a nemohli by prosperovať :
,,Težak je ako dieťa. Treba naň dozerať- a nadovšetko treba ho naúčať a karhať.“ 31
Úvahy šory Anzuly na túto tému sa pohybujú na okraji sebazbožňovania. Táto starostlivosť o težactvo je do veľkej miery aj plastikou vlastného sebectva šory Anzuly. Väčšinu týchto úvah v nej vyvoláva totiž predstava, že by sa svojho miesta mala vzdať v prospech Katice- težackej dcéry.

Aby si uľavila a utvrdila sa v svojom rozhodnutí stiahnuť sa do úzadia a nechať celý statok na Nikovi a jeho novej žene, odišla na obchôdzku poli. Keď sa však pozerala na výsledky svojej celoživotnej práce, jej predsavzatia sa náhle rozplynuli a zvíťazila jej sebeckosť spojená z hlboko zakorenenými tradíciami a láskou k jej práci.
Stretnutie s Matem jej prišlo vhod, pretože sa chcela dohodnúť ako budú postupovať v riešení sťahu ich detí. Vedela, že čím viac by Katici a Nikovi zabraňovali stýkať sa, tým viac by ich vzťah upevnili, čo by bolo v rozpore s jej plánmi rozdeliť ich. Keď však oznámila Nikove zámery, že sa chce oženiť s Katicou starému Matemu, ten sa v zápale zlosti odhodlal obviniť Anzulu, ktorá bola jeho hospodarica, za zlú výchovu mladého Nika, ktorému dovoľovala všetko, čo len chcel. Anzula mu nemôže oponovať, pretože si už dávno uvedomila chyby, ktoré robila počas Nikovej výchovy. Jedinou jej obranou bolo, že ako žena bez muža nemala čas na všetky veci, čiže na výchovu syna aj starosť o majetok zároveň. Matemu sa dokonca zverila, že je veľmi nešťastná z toho, že Nikovou manželkou sa nestane Dorica ako to pôvodne plánovala, no je ochotná prijať Katicu do svojho domu. Matemu sa zaručila za úprimnosť Nikovych zámerov a ubezpečila ho, že aj v prípade rozchodu by Katicina česť neutrpela veľkú ujmu.

Anzula nebola zlomyseľná. Keď prišla Katica po prvýkrát do ich domu, Anzula ju prijala vľúdne a priateľsky ako seberovnú. Snažila sa jej pomôcť, hoci ju mohla karhať za množstvo nedostatkov, ktoré Katica mala.
Keď prišla mladá Dorica domov z kláštora, aby mohla byť so svojím otcom, až vtedy si Anzula začala naplno uvedomovať, akú veľkú chybu by Niko urobil, keby si zobral Katicu namiesto Dorice. A tak, aby to nikto nezbadal, začala potajomky pomáhať Dorici. Kúpila jej pekné drahé šaty a zorganizovala oslavu v Dome kapetana Luku na počesť uzdraveného Iliju, ktorú mala pripraviť Dorica. Jej dielo potom zavŕšila pozvaním Katice na obed vďaka čomu mohol Niko porovnať obe dievčaťa a rozhodnúť sa pre lepšiu z nich, pre Doricu. Ako sama vravela ona nerozdelila Nika s Katicou. Ona len dopomohla tomu aby sa ich rozchod uskutočnil skorej:
,, Pri prvom náraze ich láska stroskotala a oni sa rozišli sami od seba. Ja som v tom dopomohla iba natoľko, aby roztržka nastala čím skorej, keď už raz mala nastať.“ 32

Bola charakterná a vedela si stáť za svojim slovom. Keď Mate ležal na smrteľnej posteli, navštívila ho a ponúkla mu peniaze ako odškodnenie pre Katicu, že musela zniesť potupu pri rozchode s Nikom.
Plne si uvedomovala, že s Matem nezomiera len obyčajný težak, ale že s ním zomiera aj jeden s posledných patriarchov v okolí, a že sa minuli časy keď sa težaci pozerali na svojich pánov ako vodcov, bez ktorých by si nevedeli dať rady.

Paško Bobica
Paško Bobica bol težacký mládenec. Pochádzal z početnej težackej rodiny. Katicu ľúbil už veľmi dávno a spoliehal sa na to, že keď príde zo služby, zoberú sa a budú gazdovať na rodičovskom majetku. Keď však videl, že Katica po návrate zo služby o neho nejaví záujem bol nešťastný. Nemohol však zabrániť svojim úprimným citom, ktoré k nej prechovával. Keď ju a Nika prvýkrát pristihol ,cítil sa podvedený a ponížený:
,,A ja- ja som ju úprimné ľúbil! Hľadel na ňu ako na blahoslavenú pannu!“33
Celu situáciu dáva na zodpovednosť Nikovi, ktorého sladkým rečiam nemohla nevinná Katica odolať:
,, Nie ona- ona za nič nemôže- on nech zodpovie -on, on...“34
Preto, keď videl Nika ako ide jeden večer za Katicou, rozhodol sa mu dať príučku. Spolu s ostatnými mládencami do neho hádzal kamene.
Bol hrdý, no zároveň veľmi prchký a spurný. Keď prišiel do Nikovej pivnice počas oberačky, nebál sa ho a uvedomoval si, že Niko, hoci je jeho hospodár, mu nemôže zobrať to najhlavnejšie jeho dôstojnosť a odhodlanosť získať si Katicu späť:
,,Vy máte moc, spôsoby a ja – odhodlanosť....“35
Niko si mysli, že Paško nemá žiadne právo rozprávať sa s ním takým spôsobom ako sa rozprával. Snaží sa ho zastrašiť, no Paško sa ho nebojí a nebojácne mu oponuje, pretože vie, že len vďaka nemu a mozoľoch ostatných težakov sa
Niko môže mať dobre:
,, A ja že sa vás mám báť, hospodáru? Ja? Vyžeňte ma zo svojej zeme, z ktorej vás kŕmim, tučím mojimi mozoľmi- vyžeňte, beztoho bude prekliata, tŕnie a bodľačie bude rásť na nej! Vyžeňte, zatvorte, ožobráčte- a ja sa nebojím...“36
Bol veľmi spätý so svojou pracou a bolo mu veľmi ťažko rozlúčiť sa so svojou rodinou a prácou na poli. Aj tu môžeme vidieť silu jeho lásky. Bol ochotný vzdať sa všetkých týchto vecí, aby si mohol získať Katicinu priazeň.
Mate ho vystihol ako človeka spôsobného, šanovlivého a dobrého robotníka. Jeho si predstavoval ako ideálneho manžela pre svoju dcéru, ktorý si ju bude vážiť a starať sa o ňu.
Keď sa vrátil z mesta, každý si ho všímal, pretože bol úspešný a bolo len otázkou času, kým si nahonobí dostatok majetku, aby si mohol kúpiť vlastné vinice a stať sa jedným z najvýznamnejších težakov v meste. Mohol spyšnieť a vybrať si niektorú z ostatných težackých dievčat no on si zachoval vernosť a chcel jedine Katicu.
Nebol zlomyseľný ani ironický a Katici nikdy nezazlieval, že bola zasnúbená s Nikom. keď ho Katica v závale zlosti, ktorú cítila k Nikovi začala urážať, nezdržal sa a vykričal jej, že on v ich láske nesklamal:

,, Ty mne hovoriť! Moja láska je pevná- nič ju nemohlo podvrátiť; ani mamona, ani sláva. Tys‘ ju zavrhla pre bohatstvo, a teraz ju zavrhuješ z pýchy; lebo nechceš uznať, žes‘ blúdila. Vtedy si ma nechcela, lebo som ti bol prinízky- teraz ma nechceš, lebo som statočnejší.“ 37
Nakoniec, keď privolila, že si ho zoberie, všetko jej odpustil a zobral si ju za ženu.

Zandome
Zandome je mladý úspešný statkár, najlepší Nikov priateľ. Spolu vyrastali a zažili nejedno záletnícke dobrodružstvo. Zatiaľ čo Niko väčšinu týchto skúseností ľutuje a už by ich viac neurobil, Zandome je v tejto záležitosti jeho pravý opak a v jeho osobe sa odzrkadľuje nevypočítateľný Don Juan, hoci je už ženatý a má dve deti:
,, Život nám podáva najviac tŕnie: prečo by neodtrhol i kvietok, keď sa mi nadhodí?“ 38
Jedine posvätné hranice pre neho sú hranice triedy -nechce ich prekročiť, ale nechce ani to , aby ich prekračovali iní. Nikovi sa priznáva, že hoci vo veciach lásky je nepredpojatý, Katicu by si nevzal za ženu.
,,Krásavíc nájdeš hŕbu i medzi našimi, len otvoriť oči. Katica ti nepristane.“39
Jedným z dôvodom pre jeho postoj ku Katici je, že je z težackej vrstvy a z vlastných skúsenosti vie, že je príliš veľa rozdielov medzi težakmi a sedliakmi, ktoré by po čase priniesli množstvo problémov do ich vzťahu.

,,Chcel som len poukázať, že jestvujú isté rozdiely, priehrady, ktoré neslobodno prekročiť, ak nechceš byť potrestaný. Za priehradou ti je druhé ovzdušie, druhý mrav, druhé pochopy, druhé náhľady a môžem temer povedať, druhá viera a náboženstvo...“ 40
Taktiež sa snaží Nikovi poradiť, aby sa do svadby príliš nehrnul a ženil sa len vtedy, keď si bude úplné istý, že jeho nevesta je tá pravá, s ktorou chce prežiť zbytok svojho života. Ako odstrašujúci príklad mu dáva vlastný život. Oženil sa rýchlo s jedným pekným sedliackym dievčaťom, ktoré ho očarilo svojou krásou a zručnosťou v domácnosti. Avšak čoskoro po svadbe zistil, že sú veľmi odlišní a manželstvo sa mu stalo trestom.
Je ústupčivý a zmierlivý, trpezlivý čo sa hlavne odzrkadľovalo na vzťahu s jeho ženou, hoci to ich vzťah nezlepšilo.
O tom, že bol skutočným Nikovym priateľom svedčí aj fakt, že pomohol Paškovi dostať dobrú pracú a umožniť mu tak zaujať Katicu, keď sa rozišla s Nikom. Toto všetko spravil bez žiadnych vedľajších zámerov a sám sa tešil z Nikovho šťastia s Doricou.
Na rozdiel od Nika začínal skoro z ničoho. V najťažšom období mu pomohla šora Anzula a odvtedy jeho obchod len prosperoval a z roka na rok bol výnosnejší. Pomáhala mu pri tom jeho vynaliezavosť a sčasti aj skúsenosti, ktoré postupne získaval.

,, Dosiahol mnoho, čo sa sám nenazdával: a to všetko usilovnosťou, príčinlivosťou, a to sa vie, šťastím, ktoré ho sprevádza pri každom podniku.“ 41
Je to človek veľmi praktický, materialista a v značnej miere egoista, ktorý sa nestaral o blaho druhých ľudí, ale len o seba. Práve pre tento dôvod sa na rozdiel od Nika nesnaží zmeniť postavenie težakov v spoločnosti, lebo si uvedomuje, že len vďaka težakom sa má dobre a že zmeny by jemu a jeho obchodu nepomohli. Nedovoláva sa ani kresťanstva ani dobročinnosti, jeho princípom je výpočet a vypočítavosť:
,,Slovám neverím a oduševňovať sa neviem. Ale verím číslicam ....‘‘42.
Keď sa snaží Nikovi vysvetliť svoje plány so spoločným obchodom vo vinárskom odvetví, do svojich plánov zapája aj težakov, ktorým by, ak by bol obchod úspešný, pomohol zlepšiť ich životné podmienky.

Dorica Zorkovićová
Je dcérou šora Iliju a Boniny Zorkovićovcov. Od malička bola Nikovou kamarátkou a už dávno sa Anzula rozhodla, že Dorica bude vhodnou manželkou pre Nika. Preto ju ako malé dievča zavreli do kláštora, v ktorom sa mala naučiť dobrému správaniu, vedomostiam a tradíciám, čo by jej mohlo neskôr pomôcť stať sa vhodnou Nikovou manželkou.
Bola veľmi pekná, hoci sa so svojou krásou nemohla porovnávať s Katicou. Mala však vlastnosti, ktoré Katici chýbali a to všetko prispelo k tomu, že ju Niko začal ľúbiť. Katicu prevyšovala v mnohých veciach. Bola inteligentná, vzdelaná, pôsobila nenútené a prirodzene.
Nika veľmi milovala a trápila sa, že sa zasnúbil s Katicou. Nebola schopná jej ho prebrať a vždy sa snažila k nej správať priateľsky. Jej charakternosť sa prejavila aj v momentoch ,keď Katica vstúpila do miestnosti, kde práve mali slávnostný obed. Uvoľnila jej svoje miesto pri Nikovi a hoci bola Katica len težacké dievča, ktoré sa jej donedávna zdravilo ako jednej zo šor, obsluhovala ju bez najmenšej hanby či rozpakov.
V jej vzťahu s Nikom bola trpezlivá až sa nakoniec dočkala vytúženého šťastia s ním.
Problémy
Statkári a težaci
Základným problémom, na ktorý autor v celom diele poukazuje je rozdielnosť medzi dvoma spoločenskými vrstvami a to medzi statkármi a težakmi, čiže roľníkmi. Predstaviteľmi statkárov v diele boli Anzula a Niko Dubčić, Zandome a Zorkoćiovci. Težakov reprezentovali Beracovci a Paško Bobica.
Težaci boli dlhé roky pod dozorom statkárov, ktorý im dávali do opatery svoje pozemky, za čo im težaci museli odvádzať časti ich výnosov, alebo odrábať svoje podlžnosti na statkárskych pozemkoch. Šora Anzula bola na svoje postavenie veľmi hrdá a považovala sa za dobrodinku težakov, ktorých podceňovala a myslela si, že by neboli schopní byť úspešní bez jej dohľadu na ich prácu. Za ideálny vzťah medzi statkárom a težakom považuje ten, v ktorom by boli navzájom v harmónii a statkár by bol ‚,dobrodincom“ težakov, čiže by bol jeho pánom. Za týmito úvahami stojí značná dávka sebectva a strachu, že by mohla prísť čo i len o časť svojho výsadného postavenia.

Kukučín poukazuje v diele na postupné uvedomovanie si postavenia v spoločnosti zo strany težakov. Tento fakt predstavuje v osobe Paška, ktorý vo chvíli vrcholného rozčúlenia, urazenej hrdosti a zohrdenej lásky, ktorú Katica odvrhla kvôli Nikovi, vie mladému Nikovi vykričať všetkým známu pravdu:
,,Tam máte žandárov, súd, temnice... vy máte moc, spôsoby a ja- odhodlanosť.... Vyžeňte ma zo svojej zeme, z ktorej vás kŕmim, tučím svojimi mozoľmi- vyžeňte, beztoho bude prekliata, tŕnie a bodľačie bude rásť na nej.“ 36
To ešte nie sú zárodky sociálneho vzdoru a rebelantstva, to je vzdor z urazenej lásky. To však nič nemení na tom, že Paško Bobica, roľník, vie, že neživí statkár jeho, ale on statkára, že je vykorisťovaný. Problémom je, že težaci neboli dostatočne vzdelaní a skúsení na to, aby boli schopní osamostatniť sa a byť nezávislí. Na druhej strane, statkári si uvedomovali, že ak si chceli udržať postavenie a istý komfort, ktorý mali, museli sa prispôsobiť zmenám v spoločenskom rozdelení , ktoré zahŕňali odvracanie sa od starých patriarchálno- feudálnych vzťahov a nastúpiť na novú vlnu, vlnu podnikania a zmeny na novú meštiansko- buržoáznu triedu. Tento pohyb je v diele opísaný veľmi stručne a stretávame sa s nim len v poslednej kapitole, kde sa podnikavý Zandome snaží presvedčiť Nika, aby spolu začali podnikať vo vinárskom odvetvi a založili si vinársky obchod. Zandome predstavoval typ statkára, ktorý sa riadil filozofiou, že ak sa bude mať dobre on, bude sa mať dobre aj težak.

,,Ja si našu činnosť predstavujem takto. Ty budeš dobre obrábať svoje pole, i my všetci statkári. Prinútime i težaka, nech pracuje dôkladnejšie. Víno a olej budem i naďalej skupovať ja: to sa vie, čo lacnejšie a predávať čo drahšie. Tak sa zveľadíme my a keď nám bude dobre, bude sa mať s nami i težak lepšie.“43
Tento plán sa Nikovi zapáčil, pretože mal v úmysle pokračovať v plánoch a pomáhať težakom.

Rozpad patriarchálneho života sedliactva
Cez postavu Mateho Beraca chcel Kukučín osláviť a vyzdvihnúť ideál patriarchálneho sedliactva. Mate je vo svojej rodine i v širšom okolí akýmsi patriarchom, ktorý silou svojej osobnosti dbá, aby sa dodržiavali nielen zvyky a tradície, ale aj nepísané, no prísne zákony spoločensko- triednych vzťahov. Na ich základe sa usiluje o harmóniu vo vlastnej rodine i v súžití s inými, najmä so statkárskou rodinou Dubčíćovcov.
Snaží sa presvedčiť Katicu o nezmyselnosti jej a Nikovho vzťahu, ktorý sa priečil starému stavovským zriadeniu. Avšak už v prvej kapitole, drobné i väčšie šarvátky v rodine, aj iné detaily naznačené v tejto kapitole jednoznačne signalizujú práve rozklad všetkého, čo držali pohromade len putá patriarchálnej ustálenosti a tradície. Sám Mate tieto drobné spory a rozpory tiež chápe ako príznak rozkladu starých rodových vzťahov. Mate si aj v hodinke smrti uvedomuje, že umiera bez nástupcu a nasledovníka, ktorý by jeho tradíciu a jeho názor udržiaval čo i len vo vlastnej rodine. Jeho syn nie je až taký autoritatívny a v jeho rodine sa riadi viac-menej rozkazmi svojej manželky Barice. Ešte menej vyhliadok je, že by jeho patriarchálny názor niekto udržiaval v spoločnosti. Šora Anzula si pri Mateho smrteľnej posteli uvedomuje, že dom Mateho Beraca je jediný patriarchálny dom a že doba sa mení a s ňou sa zmení aj postavenie statkárov v spoločnosti:
,, Dobrí nám umierajú. Tej povahy ľudia idú pomaly vyhynúť medzi našimi težakmi.

Taký skvelý vzor a , môže sa povedať, bez nasledovníkov. Neraz sa pýtam, kam nás to dovedie, čo nás ešte čaká, keď takíto hynú a medzera za nimi ostáva prázdna? A bojím sa, bojím, že nás nič dobre nečaká. V mladej vrstve nieto lásky ani oddanosti k hospodárom, ako bývalo pri starých. Vo všetkom sa ukazuje pokrok, i v módach, i v obrábaní poľa - no v tejto hlavnej veci pokroku nieto a preto, verte mi, nieto ani blahobytu. Skôr ho je menej, než ho bývalo v staré, jednoduché časy. Nuž veru neviem, kam nás to povedie, kmeťov i hospodárov, všetkých vospolok, tento dnešný moderný prúd, k dobrému sotva.“44
A práve tento jediný ,, patriarcha“ umiera prakticky bez nasledovníka. V generácii mladých težakov nachádza Anzula len chamtivosť a neúctu k hospodárom. A aj preto, keď prišiel za ňou Zandome spolu s Nikom a povedali jej o svojich plánoch, prijala bez akýchkoľvek námietok.
Kukučín v tomto románe patriarchálne sedliactvo nielen oslávil- jeho statočnosť a charakternosť- ale pochopil aj jeho zánik ako spoločenskej sily. Veľmi sympatizoval so starým Matem, no jediným spôsobom ako zavŕšiť zánik starej doby a uvolniť tak miesto pre príchod novej, bolo nechať všetko staré, čo prekážalo v rozvoji, zomrieť a prenechať tak cestu novému.

Generačné problémy
Už v prvej kapitole románu s názvom Niet domu, kde sa nedymí v komíne ukazuje, ako Mate Beraz musí vo svojom dome riešiť drobné i väčšie spory, hádky medzi nevestou a testinou i vlastne nezhody so synom.
Všetko sa to začalo s príchodom Ivanovej ženy Barice do pretúrovského domu.
,,Neprajnosť, nežičlivosť, čo nežičí sebe ani druhým; čo ráta každú lyžicu, čo nosíš k ústam. Hriech, ktorého u nás dosial nebývalo, ktorý sa vkradol do domu a chcel by sa v ňom rozrastať.“45
Za Ivana sa vydala z vypočítavosti, pretože vedela, že Beracovci sú jednými z najvýznamnejších težakov v meste. S Ivanom mala dvoch synov, vďaka ktorým mala v domácnosti dôležité miesto. Postupom času sa však už nechcela zmieriť s faktom, že ako nevesta by mala hrať v domácnosti na druhé husle a pokorne počúvať starú gazdinú Jeru. Barici vadia neustále napomínania z Jerinej strany. Ich roztržky už začali naberať takú zlú a neúnosnú podobu, že Mate ako hlava rodiny musel zasiahnuť a prinútil ich, aby sa uzmierili. Barici však dal jasne najavo kde je jej miesto a tým si znovu upevnil svoju pozíciu v rodine:
,,Lebo v pretúrovskej rodine bola starodávna obyčaj, že každý musel niekoho slúchať......Dom je môj a všetko je moje: poriadok je u nás raz taký, kto je v mojom dome, bude slúchať mňa.“46
Nakoniec sa navonok, všetko zdanlivo vyriešilo v zhode s Mateho vôľou. To však ešte netušil, že bude musieť riešiť aj problém so svojim synom, ktorý ovplyvnený neustálym Baricinym presvedčovaním, sa odhodlal ísť za otcom a vypýtať si od neho povolenie odísť do Ameriky na zárobky. Mate vie, že na takéto nápady neprišiel Ivan sám, ale že bol ovplyvnený svojou ženou. Podarí sa mu ho presvedčiť, a tak aspoň na určité obdobie zabránil pokračujúcim rozbrojom medzi jeho ženou a nevestou.

Láska
Celá dejová línia románu Dom v stráni je založená na konflikte medzi Nikom a Katicou. Príčinami neúspechu ich vzťahu je jednak rozdielny sociálny pôvod a na druhej strane rozdielne korene ich lásky.
Obaja sú pekní , mladí , hrdí a vášniví. V Nikovom prípade vzbĺkla láska ku Katici hneď na začiatku. Katica je pre neho vytúženým cieľom. Pri snahe byť s ňou sa nezaujíma o nijaké spoločenské vzťahy a súvislosti. V jeho prípade išlo už od začiatku o skutočný cit. Toto sa nedá povedať o Katici. Už pri jej návrate domov z mesta, je na nej viditeľná veľká túžba po panskom živote, veľké odcudzenie sa vlastnému prostrediu. Toto spôsobuje, že hoci v nej Niko vidí cieľ svojich túžob, Katica v ňom nachádza len prostriedok na dosiahnutie svojho cieľa, čiže dostať sa do vyšších spoločenských pomerov:
,, Kto sa zrodil na plazenie po zemi, nech sa plazí. Ja chcem odletieť, kde je slnce, kde sú šíre polia a háje...“14
Už teda v počiatočnom štádiu lásky naráža ich láska na silnejšiu hranicu ako je triedny nesúlad, na protirečenie citu a rozumu.

Zatiaľ čo Katica sa postupne snaží nahovoriť si k Nikovi ozajstnú lásku, Niko po výstupe s Paškom upadne do neistôt a urobí prvý krok k tomu, aby svoju lásku ku Katici prestaval na rozumový základ. Čiže svoj vzťah ku Katici si udržuje len pre jeho plán dostať sa bližšie k težackému ľudu a pozdvihnúť ho. Avšak po rozhovore s Katicinou matkou Jerou si uvedomuje, že aj tento posledný rozumový dôvod jeho “lásky” už nemá žiadny zmysel a tým sa definitívne vzdáva Katice. U Katice ma priebeh ich vzťahu rozdielny smer. Hoci u nej skutočná láska k Nikovi nedorástla, jej rozumové výpočty sa predsa len premenili na cit a vášeň.
Autor si na stvárnenie problému rozdielneho sociálneho pôvodu v tomto diele vybral zložitejšiu cestu než väčšina autorov v slovenskej realistickej literatúry. Kukučín nechcel vykresliť tento problém ako ,,lásku s prekážkami“. Spočiatku síce i šora Anzula a najmä Mate sa proti tejto láske stavajú, ale šora Anzula veľmi skoro poradí aj Matemu:

,, Nebudeme sa im protiviť: to je tá cesta. Naopak, budeme ich napomáhať, nech sa bez prekážky schádzajú, nech sa spoznajú dôkladne ako budúci manželia. Dajme im príležitosť, nech sa presvedčia, či je medzi nimi pravá, úprimná láska.“47
Toto sa nakoniec ukázalo byť najlepším riešením, pretože ako je už vyššie uvedené, sami si uvedomili nereálnosť svojho vzťahu. K urýchleniu ich rozchodu prispela nemalou čiastkou aj Dorica Zorkovićová.
,,No seberovné nikdy ony nebudú! Až teraz vidieť, čo znamená rod, pôvod, výchova..“6
Takémuto záveru došiel Niko v závere svojho vzťahu s Katicou. Hoci si na začiatku myslel, že Katica sa bude môcť vyrovnať ktorejkoľvek so statkárskych dievčat , až neskôr si pri porovnávaní Dorice s Katicou uvedomil pravdu, ktorú mu pred tým povedali už mnohí iní, medzi nimi aj jeho najlepší priateľ Zandome. Zatiaľ čo Dorica, statkárka, bola inteligentná, vzdelaná, a v jej konaní sa odzrkadľovala nenútenosť a prirodzenosť, Katica bola jej pravým opakom. Nemožno však povedať, že by Katica nebola múdra a inteligentná. No bola vychovaná v težackou prostredí a v jej správaní a spôsoboch sa odzrkadľovali znaky težackej vrstvy. Toto však nebolo dostatočne dobre, aby mohla súperiť s Doricou a udržať si Nika. Spočiatku s rozchodom nechcela zmieriť a stále nevedela pochopiť rozdiely, ktoré boli medzi ňou, Nikom a samozrejme Doricou. Mate sa jej to pokúšal na smrteľnej posteli vysvetliť:
„Tráva nikdy neprerastie bor, mach nikdy neprerastie trávu! Boh tak dáva, nech budú vysokí a mocní, ktorí rozkazujú, a zas nízki, ktorí žiadajú a poslúchajú.“ 48

Formálny rozbor
Kompozícia
Dielo Dom v straní je dvojzväzkový román. Stojí na začiatku Kukučínovho záujmu o zložitejšie vzťahy ľudí, o hľadanie podstaty zmyslu života. Je kronikou jedného roku života na dalmátskom ostrove Brač, kde Kukučín žil v rokoch 1894-1907. Román vychádzal na pokračovanie v rokoch 1903-1904 v časopise Slovenské pohľady, ktorý v tom čase redigoval Jozef Škultéty, jeho osobný priateľ. Martin Kukučín v ňom stelesnil celú svoju dovtedajšiu ľudskú i umeleckú skúsenosť, všetko, čo vedel o človeku a o živote a snažil sa svojím umeleckým poznaním preniknúť k zmyslu života i k okolnostiam podmienkam, ktoré ho utvárali a dávali mu smer.
Románova kompozícia spočíva na dvoch priebežne sa preplietajúcich sa rovinách : na ľúbostnom príbehu milencov a obraze tlaku vonkajší zákonov ich životného prostredia, ktoré je voči individuálnym túžbam nemilosrdné. Zrážka oboch motívov nemá ani krikľavý, ani výraznejší dramaticko- tragický raz.
Román Dom v stráni zobrazuje v štyroch kompozičných celkoch , rámcovaných cyklom štyroch ročných období, vznik, stupňovanie, vrcholenie a nevyhnutný zánik ilúzii o možnosti preklenúť zábrany rozdielov rodu, majetku a tradície nezištnou láskou. Je to jar, leto , jeseň a zima nádejnej ľúbosti, ktorá stroskotáva na tvrdom odpore prostredia.

Prvý kompozičný celok( kapitoly 1-4) je štylizovaný z hľadiska težackej rodiny Beracovcov, z ktorej pochádza hrdinka románu Katica. Ako vtáča chce podletieť tam, ,,kde je slnce“, chce sa vzoprieť rodovej ,,všednosti a nude“, pretože počas služby v meste nasiakla novými myšlienkami. Jej zámery podporuje ctižiadostivá matka. Katicina veľká príležitosť prichádza vtedy, keď jej začne dvoriť bohatý statkár patricij Niko Dubčić. Prvý kompozičný celok uzatvárajú scény, ktoré potvrdzujú ilúzie o možnosti ich sobáša.
Druhý kompozičný celok( kapitoly 5-9) je zosnovaný z hľadiska rodiny Dubčíćovcov. V popredí deja sú Nikove snahy vyrovnať sa s Katiciným prostredím, skúmajú a preverujú sa možnosti dorozumenia medzi svetom sedliackym a patricijsko- statkárskym.
Tretí kompozičný celok ( kapitoly10-15) vytvára epické predpoklady vyvrcholenia zobrazených vzťahov. Vrcholia v ňom všetky nedorozumenia, spory a protirečenia. Dorica Zorkovićová sa stáva skušobným Nikovej a Katicinej lásky. Medzi oboma prostrediami sa vynárajú nové, predtým nepozorované prekážky. Niko stráca dôveru v kladný postoj težackého živlu k predpokladanej svadbe. Náhodné okolnosti, dômyselné zosnované matkou, vyvádzajú ho z ilúzii o všetko prekonávajúcej láske. Celok sa končí vytriezvením mladých z ošiaľu lásky a neznačením riešenia v perspektívnom vzťahu Nika a Dorice.
Štvrtý kompozičný celok ( kapitoly 16-18) sa sústreďuje na netragické zavŕšenie udalostí. Mýtus lásky a života sa tu konfrontuje s mýtom zániku a smrti. Mate pred smrťou utešuje sklamanú dcéru a ďakuje osudu, že nechal ,, rozpadnúť to , čo sa protivilo pravde a rozumu.“ Epilóg románu vypĺňa rozhovor Nika a Zandomeho o zmysle ľudských snáh, o labyrinte ciest a chodníkoch života.

Dej Domu v stráni nie je členitý len časovo, ale aj priestorovo: pretúrovský dom, dubčićovský kaštieľ, dom Zorkovićovcov i Zandomeho. Okrem týchto miest sa postavy pohybujú aj v kostole, na námestí, čitaonici a v nemalom množstve v iných prostrediach ako napríklad v prístave, pri mori a vo viniciach. V skutočnosti je však veľkosť tohto priestoru malá, pretože všetky tieto miesta sa nachádzajú vždy v jednom a tom istom neveľkom mestečku. Pre toto môžeme hovoriť taktiež o jednote miesta deja.
Realistickými prvkami v diele je hlavne dej odohrávajúci sa v reálnom čase, mieste a spoločenskej situácii. Autor tu objektívne a živo zobrazuje spoločnosť na konci 19. a na začiatku 20. storočia. Používa jednoduchý ľudový jazyk, ktorým chce sprístupniť svoju literatúru aj obyčajným ľuďom. Ako väčšina autorov z prvej vlny realizmu na Slovensku, tak aj Kukučín spracováva vo svojom diele problém zemianstva, ktorý však neopisuje na slovenských príkladoch, ale na zemianstve v Chorvátsku, ktorého problémy sa zhodujú s tými na Slovensku. Využíva vynikajúcu psychologizáciu postáv, čo obohacuje význam celého románu.
Na postave Mateho Beraca autor využíva naturalizmus.

Jazyk a štýl
Autor vstupuje do deja v úlohe objektívneho rozprávača .
Používa jednoduchý hovorový štýl .Pretože sa dej odohráva v Dalmátskom prostredí, v diele môžeme nájsť množstvo nárečových slov z tohto prostredia (težak, šor, ćaće, ćerće) a taktiež sú tu spomenutí rôzni významní chorvátski národní dejatelia , s čím autor dosahuje priblíženie prostredia čitateľovi, tak ako Hviezdoslav približoval čitateľovi slovenské prostredie pomocou ľudových piesní, slovenských zvykov a sviatkov. Niektoré postavy zo sedliakov používajú taktiež nemecký jazyk.
Je zaujímavé, že v krátkych prózach z Dalmácie sa Kukučín usiluje vyrovnať s novým prostredím, umelecky i ľudsky sa chce aklimatizovať. To spôsobuje, že v jeho poviedkach ustupujú filozoficko -etické úvahy a nahrádzajú ich úvahy, spomienky na domov. Do epických prác ich včleňuje v podobe analógie, porovnávania chorvátskych a slovenských skutočnosti:
,, More je čisté, priehľadné, sťa tatranské jazero -rozoznáš mu na dne každý kamenček, každé zrnko.“ 49
Dôležité miesto v románovej stavbe patrí aj prírodným motívom a opise krajiny, hoci tu takýchto opisných prírodných scén je málo.. Obraz krajiny zväčša prichádza ako bohatý zmyslový vnem niektorej postavy, ktorý zodpovedá aj s jej psychickým naladením.
Zatiaľ čo v jeho poviedkach je nositeľom deja, dynamickým prvkom dialóg, v Dome v straní sa toto mení. V popredí sú najmä monológy a znaky monológu prenikajú aj do partii dialogických. Najdôležitejšie problémy si hlavné postavy, najmä Mate a Niko, najčastejšie riešia najprv ,,vnútorné“, pre seba a v sebe, a nie v rozhovoroch.

Autor sa v diele snaží prostredníctvom Mateho rád, ktoré dáva svojej rodine poúčať čitateľa a poukázať na chyby ľudí, o čom svedčí aj citát, ktorý Mate vyriekol pri spoločnom obede počas fiery:
,, Nepozeraj ty nikdy, aký je tanier. Hlavná vec nie je , aký je, ale čo je na ňom. Videl som ja i hladnú pýchu. Na večeru jedna sardela: ale tanier porcelánový.“ 50

Vlastný názor
Na rozdiel od väčšiny mojich spolužiakov som robila ročníkovú prácu po prvýkrát. Nepociťovala som to ako nevýhodu, hoci v niektorých momentoch mi chýbali skúsenosti. Na začiatku roka som si pôvodne vybrala za ročníkovú prácu Gábora Vlkolinského, a na moje šťastie som si toto dielo neskôr vymenila za Dom v stráni.
O Kukučínovi ako autorovi som spočiatku veľmi veľa nevedela. Známi mi bol len z jeho poviedok, ktoré som videla v televízii. Tieto poviedky sa mi veľmi páčili a aj preto som sa veľmi tešila na román Dom v stráni, mysliac si, že sa znovu dobre pobavím, tak ako pri jeho poviedkach. Avšak až neskôr som si uvedomila, že tieto dva žánre nemôžem porovnávať, pretože každý z nich je niečím špecifický a ojedinelý.

Mnohí Kukučínovi čitatelia uprednostňujú jeho poviedky pred románom a tvrdia, že to už nie je ten starý Kukučín, ktorý napísal poviedky a Dom v stráni nepokladajú za dielo takej hodnoty. Podľa mojej mienky sa títo čitatelia mýlia a Dom v stráni zástava v slovenskej literatúre bezpochyby jedno z najvýznamnejších miest a toto miesto mu právoplatné patri. Je to jedna z tých kníh, ktorá by nemala chýbať v zozname prečítanej literatúry nikoho z nás.
Tento román je veľmi dobre realisticky napísané dielo. Páčil sa mi autorov štýl a tak isto aj spôsob akým čitateľovi približuje prostredie chorvátskeho mestečka. Kniha sa mi čítala s ľahkosťou a bez väčšej námahy prinútiť sa ju dočítať. Výborne napísaná časť, počas ktorej starý Mate zomiera je jednou z tých časti, pre ktoré sa oplatí prečítať si celú knihu. Z postáv sa mi najviac páčila šora Anzula, z ktorej vyžarovala múdrosť a istým spôsobom aj elegancia v jej konaní. Racionálne sa postavila k vzťahu Nika a Katice a uplatnila tu zásadu, ktorou som sa v živote radila už niekoľko krát, čiže fakt, že čo nejde silou musí ísť rozumom.