Romain Rolland bol profesorom na Sorbonne v Paríži. Autora ovplyvnilo v napísaní tejto novely obdobie po prvej svetovej vojne v ktorej sa aktívne zapojil ako vojak.

Dielo je psychologická novela.
Stručný obsah:
Novela zachytáva krátky vzťah študenta Petra a amatérskej maliarky Lucie. Dej trvá od stredy večera 30. januára do Veľkého piatku 28.marca 1918. Všade no vôkol týchto mladých ľudí zúri neľútostná vojna. „Vojna pred štyrmi rokmi k nim zavítala. Zaľahla ťarchou na jeho mladosť.“ Po náhodnom stretnutí v parížskom metre sa do seba zaľúbia. Ich láska sa čoraz prehlbuje pri každom stretnutí, lebo vedia že, Peter bude musieť o šesť mesiacov nastúpiť na odvod do armády. „Petra povolali j vojsku s jeho spolužiakmi, osemnásť ročnými deťmi. O pol roka bude vlasť potrebovať jeho telo. Vojna si ho vyžadovala. Už len pol roka mu zostáva.“ Vo Veľkonočnom týždni ich láska vrcholí, keď sa majú zasnúbiť. Na Veľký piatok v Chráme Svätého Geraisa. Počas zásnub v chráme padne jedna z bômb na strechu chrámu a stĺpy pochovajú dvoch mladých ľudí Petra a Luciu spolu s ich láskou. „ A v tom sa zrazu na nich zrútil mohutný pilier.“

Vojna všetko zmení, nič nieje také ako bolo predtým. Hrdina novely Peter Aubier má 18 rokov. Žije v celkom dobre situovanej meštianskej rodine. Rodičia sú dobrosrdeční, poriadní ľudia, ale nikdy sa neopovážili myslieť samostatne. Otec myslí, že jeho konanie riadi istý zmysel pre spravodlivosť. Ale jeho svedomie sa nikdy nevrhalo, proti vláde, je poslušným nástrojom moci proti každému prejavu slobody. Rovnako Petrova matka je dobrou kresťankou. Jedným dychom odriekava svoje modlitby a prosí, aby nebesá zoslali smrť na vojakov, na deti nepriateľa!
„A obidvaja, otec i matka, zbožňovali svoje deti, ako praví Francúzi mali k nim len skutočnú a hlbokú lásku, boli by pre ne priniesli každú obeť a aby sa nijako nelíšili od ostatných, bez váhania by ich obetovali. Komu? Neznámemu bohu. Za všetkých čias Abrahám viedol Izáka na popravu. A jeho slávne šialenstvo podnes ostáva príkladom úbohému ľudstvu.“

Peter je však osamelý. Jeho o šesť rokov starší brat narukoval a on sa nemá komu zveriť. Zachvacuje ho hnus a hrôza. O pol roka má aj on odísť na frontu. Nechce na nič myslieť, najradšej by sa ponoril a „neuzrel viac krutý deň.“ „... pred týmito nezmyslami prírody plodivej a ničivej – onej prasnice, zožierajúcej svoje mladé.“ Odvracia sa od vojny, necíti nijakú spojitosť s predchádzajúcimi generáciami, nezdieľa ich vášne, nádeje, nenávisti. Neverí, že zabíjať môže mať aj zmyslel. „Nič nie je trpieť, nič nie je umierať, ak vidíte zmysel toho všetkého. Obeť je slastná, ak chápete, prečo ste obetovaní. Lež akože môže dorastajúci mladík chápať svet a jeho rozbroje?“
Plný tiesnivých myšlienok a pocitov stretol neznáme dievča. Snáď to bol dotyk ruky, alebo spoločný osud mladých ľudí, ktorý ho zbavil jeho „načo“ a „prečo“.
Lucia sa živila kopírovaním obrazov majstrov v galérii a maľovaním portrétov na objednávku. Petrovi je čudné, že maľuje pre peniaze. Vôbec ho nenapadlo, že si tak môže zarábať. Jej obrazy nie sú veľmi vydarené, ale ľudia ich kupujú. Peter nechápal, prečo to robí, prečo musí človek robiť vo svojom živote ústupky. Luciina odpoveď je prostá. Robí to preto, aby vyžila. Denne treba jesť, obliekať sa, platiť. „Život je ustavičné platenie“. Okrem toho, že chce prežiť, ľúbi život a chcela by aspoň trochu šťastia. „- Je to azda priveľa, čo žiadam...? Často mi hovorí, že je to sebecké; a ja sama si niekedy hovorím: „Na čo má vlastne človek právo...?“ Keď tak vôkol seba vidím toľko biedy, toľko útrap, človek sa naozaj neodvažuje dožadovať niečoho... No moje srdce jednak sa dožaduje a volá: „Áno, mám právo, mám právo na trochu, na byľku šťastia...“ Povedzte mi celkom úprimne: Je to sebecké? Myslíte, že je to zlé?“

Hoci inak, ale aj Lucia sa cítila pred zoznámením s Petrom, osamelá. Žila sama s matkou, otec jej zomrel a matkina rodina neopustila svojej dcére sobáš s nevhodným partnerom. Teraz si Luciina matka našla ešte aj priateľa. Lucia si myslí, že starí rodičia nie sú zlí, ale ich márnomyseľnosť bola urazená a oni nevedia odpustiť. Mama ju má tiež rada, ale inak ako predtým.
Peter opäť cíti tu úbohosť a pustatinu v srdciach meštiakov. Dáva im za zodpovednosť rozpútanie vojnového besnenia.
Napriek všetkému zlému, čo Petra a Luciu stretlo, sú spolu spokojní, našli sa, majú sa a treba si to užiť. „- Ale tá chvíľa tak uteká, - riekol Peter. – Držme ju...pevne.“ „Jediná vec je na svete istá. Prítomnosť. Naša prítomnosť. Vrhnime do nej bez dlhého uvažovania celý svoj údel nekonečnej večnosti!“
Už štyri roky zúrila vojna. Brala si všetko, „menej než nič jej nestačí.“ Mladým ľuďom, takmer deťom - ako sú Peter a Lucia vojna vzala ideál mladosti. Stratili ilúzie a trpia. Pokiaľ sa nespoznali, nezdávali sa, že sú so svojím utrpením sami a že niet na svete nikoho, komu by sa mohli zdôveriť, že niet budúcnosti. A zrazu sa všetko zmenilo. Bola to láska, ktorá dala zmysel ich životu.
„Aké je to teraz krásne, keď človek má zajtrajšok! Zajtrajšok!... Tí, čo prídu po nás, sotva si budú môcť predstaviť, koľko nemého zúfalstva a nekonečného smútku vzbudzovalo toto slovo vo štvrtom roku vojny. Aká hrozná únava! Nádeje boli toľkokrát sklamané. Stovky zajtrajškov nasledovali po sebe, a každý z nich bol podobný včerajšku a dnešku, každý bol rovnako plný ničoty a čakania, čakania na ničotu. Čas prestal plynúť. Rok bol ako tá báječná podzemná rieka Styx, zvierajúca život kruhom čiernych a mastných vôd s temnými a akoby stojacimi tôňami. Zajtrajšok? Zajtrajšok je mŕtvy.
V srdci dvoch detí zajtrajšok náhle vstal z mŕtvych.“ ...“Nie , nie. Všetko je pre mňa láskou. Všetko ľúbim a všetko ľúbi mňa. Ľúbi ma vietor, popolavé nebesá i zima – i môj miláčik ma ľúbi“.
Aký je odkaz novely Romaina Rollanda pre dnešné generácie? Ľudia si nemajú zakrývať oči pred nespravodlivosťou. Žiadne násilie nie je možné ospravedlniť, ani keď by malo byť použité na odstránenie iného násilia. Romainovi Rollandovi „láska slúži ako jedna zo zbraní, ktorými bojuje proti vojne“. Myslím, že hľadanie vzájomného porozumenia a lásky by malo byť mottom každého ľudského správania.

Romain Rolland Peter a Lucia
„Ty veľký priateľ, pred tvojou tvárou si ho beriem, pred tvojou tvárou si ju beriem. Spoj nás! Vidíš naše srdcia. A ich prsty zostali spojené, spolu preplatené ako prútiky na košíku. Boli jediným telom, ktorým v záchvevoch prúdili vlny tónov. Lucia v duchu uzrela zasa to rusovlasé dievčatko. A tu sa jej náhle zazdalo, že ho už bola videla v sne, práve minulej noci. Nepodarilo sa jej zistiť, či ho naozaj videla v sne, alebo či si to len premietala súčasný obraz do minulého spánku. Peter dumal o dňoch svojho krátkeho doterajšieho života. Škovránok, ktorý sa vznesenie nad hmlistú dolinu, aby hľadal slnce...Ako je ďaleko! Ako je vysoko! Možno vôbec niekedy k nemu doletieť...? Hmla hustne. Už nevidieť zem, už nevidieť nebo. A sily ochabujú. Práve sa velebne nesie popod klenbu chóru gregoriánska vokálna skladba, z ktorej znezrady vytryskne jasavá pieseň . a z pološera sa vynára skrehnuté tielko škovránka, ktorý sa slobodne vznáša v nekonečnom mori slnca...Stisk prstov im pripomenul, že sa vznášajú vedno.“

Romain Rolland sa zapísal do dejín literatúry nezabudnuteľným spôsobom a svojou tvorbou a postojom k dianiu dal svetu trvalý ľudský i literárny odkaz.
Romain Rolland bol prozaikom, dramatikom, publicistom a od roku 1915 nositeľom Nobelovej ceny. Bol profesorom dejín hudby na Sorbonne v Paríži. Verejne prejavoval svoje humanistické zmýšľanie.
Autora ovplyvnilo v napísaní tejto novely obdobie po prvej svetovej vojne, v ktorej sa aktívne zapojil ako vojak. Pôsobí v službách Agentúry vojnových zajatcov v Ženeve. Uverejňuje protivojnové články.
Dielo Peter a Lucia je psychologická novela. Autor v nej ukázal, že vo vojnových konfliktoch neumierajú len tí, ktorí bojujú so zbraňou v ruke, ale všetci ľudia sú obete. Niektorí zomrú na bojisku, iní zomrú pri bombardovaní mesta a ďalší stratia zmysel života a akékoľvek ideály.
Novela zachytáva krátky vzťah študenta Petra a amatérskej maliarky Lucie. Dej trvá od stredy večera 30. januára do Veľkého piatku 28.marca 1918. Všade no vôkol týchto mladých ľudí zúri neľútostná vojna. „Vojna pred štyrmi rokmi k nim zavítala. Zaľahla ťarchou na jeho mladosť.“ Po náhodnom stretnutí v parížskom metre sa do seba zaľúbia. Ich láska sa čoraz prehlbuje pri každom stretnutí, lebo vedia že, Peter bude musieť o šesť mesiacov nastúpiť na odvod do armády.

„Petra povolali k vojsku s jeho spolužiakmi, osemnásťročnými deťmi. O pol roka bude vlasť potrebovať jeho telo. Vojna si ho vyžadovala. Už len pol roka mu zostáva.“ Vo Veľkonočnom týždni ich láska vrcholí, keď sa majú zasnúbiť na Veľký piatok v Chráme Svätého Geraisa. Počas zásnub v chráme padne jedna z bômb na strechu chrámu a stĺpy pochovajú dvoch mladých ľudí Petra a Luciu spolu s ich láskou. „ A v tom sa zrazu na nich zrútil mohutný pilier.“
Autor v celom diele poukazuje na to, že vojna je najväčšia katastrofa v dejinách, je to bankrot civilizácie. Na protikladoch pováh hlavných hrdinov, na protikladoch prostredia, z ktorého vyšli a na rozdielnych názoroch Petra a jeho spolužiakov, Petra a jeho brata sprostredkuje Romain Rolland svoje myšlienky a názory.
Vojna všetko zmení, nič nieje také ako bolo predtým. Hrdina novely Peter Aubier má 18 rokov. Žije v celkom dobre situovanej meštianskej rodine. Rodičia sú dobrosrdeční, poriadni ľudia, ale nikdy sa neopovážili myslieť samostatne. Otec myslí, že jeho konanie riadi istý zmysel pre spravodlivosť. Ale jeho svedomie sa nikdy nevrhalo, proti vláde, je poslušným nástrojom moci proti každému prejavu slobody. Rovnako Petrova matka je dobrou kresťankou. Jedným dychom odriekava svoje modlitby a prosí, aby nebesá zoslali smrť na vojakov, na deti nepriateľa!

„A obidvaja, otec i matka, zbožňovali svoje deti, ako praví Francúzi mali k nim len skutočnú a hlbokú lásku, boli by pre ne priniesli každú obeť a aby sa nijako nelíšili od ostatných, bez váhania by ich obetovali. Komu? Neznámemu bohu. Za všetkých čias Abrahám viedol Izáka na popravu. A jeho slávne šialenstvo podnes ostáva príkladom úbohému ľudstvu.“
Peter je však osamelý. Jeho o šesť rokov starší brat narukoval a on sa nemá komu zveriť. Zachvacuje ho hnus a hrôza. O pol roka má aj on odísť na frontu. Nechce na nič myslieť, najradšej by sa ponoril a „neuzrel viac krutý deň.“ „... pred týmito nezmyslami prírody plodivej a ničivej – onej prasnice, zožierajúcej svoje mladé.“ Odvracia sa od vojny, necíti nijakú spojitosť s predchádzajúcimi generáciami, nezdieľa ich vášne, nádeje, nenávisti. Neverí, že zabíjať môže mať aj zmyslel. „Nič nie je trpieť, nič nie je umierať, ak vidíte zmysel toho všetkého. Obeť je slastná, ak chápete, prečo ste obetovaní. Lež akože môže dorastajúci mladík chápať svet a jeho rozbroje?“
Plný tiesnivých myšlienok a pocitov stretol neznáme dievča. Snáď to bol dotyk ruky, alebo spoločný osud mladých ľudí, ktorý ho zbavil jeho „načo“ a „prečo“.
Lucia sa živila kopírovaním obrazov majstrov v galérii a maľovaním portrétov na objednávku. Petrovi je čudné, že maľuje pre peniaze. Vôbec ho nenapadlo, že si tak môže zarábať. Jej obrazy nie sú veľmi vydarené, ale ľudia ich kupujú. Peter nechápal, prečo to robí, prečo musí človek robiť vo svojom živote ústupky. Luciina odpoveď je prostá. Robí to preto, aby vyžila. Denne treba jesť, obliekať sa, platiť. „Život je ustavičné platenie“. Okrem toho, že chce prežiť, ľúbi život a chcela by aspoň trochu šťastia. „- Je to azda priveľa, čo žiadam...? Často mi hovorí, že je to sebecké; a ja sama si niekedy hovorím: „Na čo má vlastne človek právo...?“ Keď tak vôkol seba vidím toľko biedy, toľko útrap, človek sa naozaj neodvažuje dožadovať niečoho... No moje srdce jednak sa dožaduje a volá: „Áno, mám právo, mám právo na trochu, na byľku šťastia...“ Povedzte mi celkom úprimne: Je to sebecké? Myslíte, že je to zlé?“ Lucia bola pokojnej a usmievavej povahy. Pesimizmus jej nebol vlastný. Brala život taký, aký bol. Vojna ju nezaujímala. Bola pre ňu ďalším trápením navyše. Stratila otca a musela sa každodenne starať o to, aby mala za čo jesť.

Hoci inak, ale aj Lucia sa cítila pred zoznámením s Petrom, osamelá. Žila sama s matkou, otec jej zomrel a matkina rodina neopustila svojej dcére sobáš s nevhodným partnerom. Teraz si Luciina matka našla ešte aj priateľa. Lucia si myslí, že starí rodičia nie sú zlí, ale ich márnomyseľnosť bola urazená a oni nevedia odpustiť. Mama ju má tiež rada, ale inak ako predtým.
Peter opäť cíti tu úbohosť a pustatinu v srdciach meštiakov. Dáva im za zodpovednosť rozpútanie vojnového besnenia.
Napriek všetkému zlému, čo Petra a Luciu stretlo, sú spolu spokojní, našli sa, majú sa a treba si to užiť. „- Ale tá chvíľa tak uteká, - riekol Peter. – Držme ju...pevne.“ „Jediná vec je na svete istá. Prítomnosť. Naša prítomnosť. Vrhnime do nej bez dlhého uvažovania celý svoj údel nekonečnej večnosti!“
Už štyri roky zúrila vojna. Brala si všetko, „menej než nič jej nestačí.“ Mladým ľuďom, takmer deťom - ako sú Peter a Lucia vojna vzala ideál mladosti. Stratili ilúzie a trpia. Pokiaľ sa nespoznali, nezdávali sa, že sú so svojím utrpením sami a že niet na svete nikoho, komu by sa mohli zdôveriť, že niet budúcnosti. A zrazu sa všetko zmenilo. Bola to láska, ktorá dala zmysel ich životu. „Aké je to teraz krásne, keď človek má zajtrajšok! Zajtrajšok!... Tí, čo prídu po nás, sotva si budú môcť predstaviť, koľko nemého zúfalstva a nekonečného smútku vzbudzovalo toto slovo vo štvrtom roku vojny.

Aká hrozná únava! Nádeje boli toľkokrát sklamané. Stovky zajtrajškov nasledovali po sebe, a každý z nich bol podobný včerajšku a dnešku, každý bol rovnako plný ničoty a čakania, čakania na ničotu. Čas prestal plynúť. Rok bol ako tá báječná podzemná rieka Styx, zvierajúca život kruhom čiernych a mastných vôd s temnými a akoby stojacimi tôňami. Zajtrajšok? Zajtrajšok je mŕtvy.
V srdci dvoch detí zajtrajšok náhle vstal z mŕtvych.“ ...“Nie, nie. Všetko je pre mňa láskou. Všetko ľúbim a všetko ľúbi mňa. Ľúbi ma vietor, popolavé nebesá i zima – i môj miláčik ma ľúbi“.
Dialógy v diele sú veľmi dôležité, sú živé a hravé. Autor je vynikajúcim rozprávačom. Drží čitateľa v napätí, aj keď každému je jasné, že vzťah mladých milencov smeruje k tragédii. Lucii sa dvakrát zjavuje tvár rusovlasého dievčaťa, čo značí skoré ohlasovanie smrti.
Aký je odkaz novely Romaina Rollanda pre dnešné generácie? Prináša pohľad na vojnu očami civilistov. Ľudia si nemajú zakrývať oči pred nespravodlivosťou. Žiadne násilie nie je možné ospravedlniť, ani keď by malo byť použité na odstránenie iného násilia. Romainovi Rollandovi „láska slúži ako jedna zo zbraní, ktorými bojuje proti vojne“. Myslím, že hľadanie vzájomného porozumenia a lásky by malo byť mottom každého ľudského správania.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Romain Rolland: Peter a Lucia