Martin Kukučín: Dom v stráni

Martin Kukučín (1860-1928): vlastným menom Matej Bencúr, narodil sa v Jasenovej na Orave. Navštevoval gymnázium v Revúcej, Martine a Banskej Bystrici. Učiteľské štúdium absolvoval v Kláštore pod Znievom a po ňom nastúpil ako učiteľ v Jasenovej. Neskôr študoval medicínu v Prahe a po získaní diplomu sa stal lekárom na ostrove Brač a neskôr odišiel do Južnej Ameriky, kde pôsobil v Buenos Aires a v nemocnici v Santiagu de Chile. Je pochovaný na národnom cintoríne v Martine. Jeho najznámejšie diela sú: Dom v stráni, Neprebudený, Rysavá jalovica, Mať volá, Veľkou lyžicou, Mladé letá, Pred skúškou, Dies irae, Keď báčik z Chochoľova umrie, Mišo, Do školy, a iné.

Obsah: Dej sa odohráva na ostrove Brač, tento román opisuje dve rodiny. Jednu sedliacku, ktorej hlavou je Mate, poctivý a svedomitý težak (sedliak), ktorý je vážený aj medzi pánmi. V druhej, statkárskej, rodine riadi všetko šora Anzula, ktorú autor vykresľuje ako dobrú statkárku, vždy ochotnú pomôcť. Mate má syna Ivana a dcéry Matiju a Katicu. Zatiaľčo Matija je „vážna, i v držaní i pohľade. Ona si je vedomá, čo je jej cieľ, ktorá cesta vedie k nemu – cesta rovná, hladká, vychodená“, Katica „pozerá na svet ešte zjašene, jej bytnosť je neustálená, v pohľadoch i pohyboch nepokoj čudné vlnenie, ktoré sa nedá napred uhádnuť ani vystihnúť, ktoré pozorovateľa prekvapuje podchvíľou a tým samým púta. V jej duši ešte nič nenie dokončené, iba čo v nej panuje napätosť, očakávanie čohosi neznámeho, veľkého a divného…“. Na slávnosti Katica spozná šora Nika „mladého statkára, ktorého zeme i jej otec obrába“. Onedlho sa zasnúbia. Šora Anzula, hoci je proti sobášu ešte vždy dúfa, že jej syn si to rozmyslí a nájde si dievča z bohatej rodiny. Naproti tomu Mate je rázne proti „Vyženiem ja jej z hlavy panákov! Na panské chúťky privijem ja jej dobrú trávu. Oh, neboj sa, ešte som chvalabohu ja tu!“, pretože „Vaši synovia nevedia staviť hranicu svojej roztopaši“. Niko chce dosiahnuť pozdvihnutie sedliactva „Ja som vyšiel z ľudu, dušou i telom patrím ľudu. Môj otec ešte kopal. Čo na tom, že ma odchovali trochu v druhom vzduchu – napáchnutom benátskym zemianstvom, ktoré beztoho už nemá platnosť? Vo mne je predsa len krv težacká…“ tým, že sa ožení so sedliačkou Katicou, no všetko sa mení, keď sa vracia domov z kláštora Dorica, dievča zemianskeho stavu. Vtedy Niko pochopí svoj omyl, pochopí, že si nemôže zobrať sedliacke dievča a zasnúbi sa s Doricou. Na koniec Mate umiera, ale šťastný, že jeho dcéra si nezobrala Nika, pretože sa „rozpadlo to, čo sa protivilo pravde a rozumu“.

Čo dielo vyjadruje: keďže ide o realistický román autor jednotlivé postavy a ich konanie opisuje objektívne, s ich dobrými, ale aj zlými vlastnosťami, pričom ale nezachádza do extrémov. Témou románu je láska zámožného Nika Dubčića k sedliačke Katici Beracovej, pričom ich vzťah sa nemôže zakončiť svadbou, pretože sa principiálne prieči rodinným tradíciám a všeobecným zvyklostiam. Kompozícia spočíva preto na dvoch priebežne sa preplietajúcich rovinách: na ľúbostnom príbehu milencov a obraze tlaku objektívnych zákonov ich životného prostredia. Celým románom sa tiahne odveký zápas medzi sedliakmi a zemanmi, ich rozdiely a uvedomenie si úpadku zemianstva a viera v pozdvihnutie ľudu „Jeho Katica, skvostný kvet, zdepčená v bahne, pošliapaná, opovrhnutá.“, „Lebo národ a či skôr ľud nemôže sa pozdvihnúť, kým je v otroctve. Vymaňte ho z otroctva, dajte mu jeho práva, nech bude pánom v svojom dome, a uvidíte, ako chytro pozdvihne ľud!“, „Náš ľud znáša biedu hrdinsky – blahobyt by ho pokazil.“, „Ľud treba dvíhať mravne, nech sa zachová vo svojej rýdzosti, nech sa otuží k borbe.“. Mate na smrteľnej posteli hovorí svojej dcére: „Tráva nikdy neprerastie bor, mach nikdy neprerastie trávu! Boh tak dáva, nech budú vysokí a mocní, ktorí rozkazujú, a zas nízki, ktorí žiadajú a poslúchajú.“.
Vyšlo vo vydavateľstve Tatran, Bratislava 1982.