DEJ:
V prológu vystupujú z rokokového obrazu zaveseného v knižnici na poschodí starého kaštieľa postavy grófa Richarda, jeho sluhu Barnabáša a jeho syna, grófa Alfréda. Neskôr sa k nim pridáva aj markíza Silvia a Richardova manželka grófka Anna, ktorá však po hádke s manželom odchádza. Medzi grófom Richardom a jeho synom vzniká spor, či ešte vo svete vládnu králi , alebo sa svet, na ktorý sa pamätali zmenil a králi už patria do minulosti. K rozriešeniu prispieva markíza Silvia, ktorá navrhuje rozhádaným grófom ísť opäť na čas medzi živých a presvedčiť sa na vlastné oči. Na prízemí kaštieľa sa práve koná maškarný ples organizovaný chorým a navyše finančnými ťažkosťami sužovaným generálnym riaditeľom Aristidom Kráľom. Práve vďaka tomuto menu vzniká hlavná zápletka celej hry. Šľachtici po vzhliadnutí starého klobúka na podlahe upadajú do presvedčenia, že svet je stále veľmi podobný tomu, na ktorý si pamätajú. Po predstavení sa s Petrom Kráľom, synom generálneho riaditeľa, mu preukazujú nesmiernu úctu v domnienke, že ide o skutočného kráľa. Peter sa snaží o zblíženie s markízou Silviou, jeho sestra, Adela, najprv flirtuje s grófom Richardom, neskôr s jeho synom.

Rodina ich pokladá za diplomatický zbor a zdajú sa im veľmi originálny so svojou archaickou rečou a spôsobmi. Neskôr, keď ples skončí a správanie šľachticov sa nemení, začínajú pochybovať o ich duševnom zdraví, a Aristid sa rozhodne privolať políciu, nech vyšetrí, či neušli z nejakého blázinca, alebo neplánujú niečo ukradnúť. Príchodom detektívneho inšpektora Celestína Trdlíka sa však situácia šľachticov ešte viac skomplikuje. Sú zmätení správaním hostiteľov a gróf Richard len na príkaz „kráľa“ nepotrestá Trdlíkovu urážku svojim mečom. V treťom obraze však nastáva rozuzlenie celého problému. Šľachtici vysvetlia Petrovi a Adele svoj pôvod. Oni im zas vysvetlia, že kaštieľ kúpili na dražbe a Kráľ je len meno. Šľachtici sa najprv cítia krajne dotknutí, že ľudia „bez erbu“ vlastnia ich kaštieľ, no napokon sa s tým zmieria a za pomoci Petra s Adelou sa vrátia do knižnice. Tam, počas epilógu hodnotia klady a zápory sveta, ktorý mali možnosť vidieť. Spolu s Rytierom Gejzom, ktorý až doposiaľ stál ako socha vo výklenku, odsúdia vládu kráľov a pripijú na dnešný svet. Napriek tomu však na spev sluhu Barnabáša vyzývajúci k ľudskosti a odsudzujúci neľudskosť mocných, tancujú a reagujú smiechom a nakoniec sa vracajú do svojich obrazov.