Ján Jonáš Jedenáste prikázanie

Dej sa odohráva v dedine Drienkovce (východný svah Malých Karpát). Začiatok sa odohráva cez 2. sv. vojnu, ale román zobrazuje najmä obdobie kolektivizácie.
Drienkovce pocítia ťažobu vojny až vtedy, keď zomrie mladý gazda z Podkosu pri prevážaní výbušnín. Rok 1944 je prelomový nielen pre celý vojnový svet, ale aj pre dedinu, a to hlavne vtedy, keď cez ňu ustupujú Nemci a prichádzajú partizáni.
Gazda Ignác Beňák a kňaz Valentovič založia v dedine plemenársky spolok na chov dobytka. Gazdovia si navzájom pomáhajú iba gazdovstvo na Podkose, nad ktorým po smrti manžela tvrdo panuje mladá vdova Helena Adamicová, sa dištancuje od akýchkoľvek spolkov. Helena hospodárila dobre nielen vďaka svojej tvrdohlavosti, ale aj vďaka paholkovi Šimonovi, ktorý ju potajomky ľúbi.
Lambert Lantaj nabáda gazdov, aby založili strojové družstvo, ktoré nakoniec vznikne v roku 1950. Helena so svojím gazdovstvom sa opäť odmieta pripojiť, aj keď by jej to mohlo ušetriť čas a uľahčiť namáhavú prácu na poli.
Medzitým Šimon z gazdovstva na Podkose odchádza, pretože si uvedomí, že pre Helenu zostane iba paholkom.
"Šimon nemohol dúfať, že raz bude od zeme aj čosi žiadať, že jej bude niekedy aj čosi prikazovať. Zradil sa ako človek poslušný jedenástemu prikázaniu: zemi slúžiť budeš! Celý svoj doterajší život prežil v jedinej bázni pred týmto prikázaním, napísaným a nevysloveným, no pre dedinského bezzemka, prikovaného k hrudi cudzieho poľa, ťažším a hrozivejším ako kamenná tabuľa s nápisom: Slúžiť budeš tejto pôde až do skonania! Budeš si ju za to ctiť, budeš jej vďačiť za každý krajec chleba, ktorý ti dožičí za to, že na nej pracuješ!"
Na podnet Lamberta Lantaja Šimon odchádza na čas do škôl, aby sa oboznámil s programom a praktikami nastupujúceho komunizmu. Keď sa vráti, spolu s Augustínom Leštinom a Lambertom Lantajom začnú organizovať v dedine družstvo. Snažia sa získať ľudí, ale mnohí gazdovia sa zdráhajú a pochybujú a v ich neistote ich podporuje aj cirkev na čele s kňazom Valentovičom, ktorý sa nevie zmieriť so skutočnosťou, že stroje nahradia kone.
Do dediny prichádza Černodrozd, ktorého úlohou je pomáhať pri zakladaní družstva. Roky sú neúrodné a gazdom, rovnako ako aj Helene Adamicovej, sa príliš nedarí. z toho mála, čo dopestujú, musia odovzdávať štátu ešte povinné dávky, tzv. kontingenty. Mnohí z gazdov, sa rozhodnú, že podpíšu prihlášky do družstva. Medzi nimi aj Daniel Guban z Hrašného mlyna, ktorý sa doteraz tiež dištancoval od dediny.

Helena odmieta cudziu pomoc, aj keď je jej gazdovstvo na úpadku, hlavne po tom, čo odišiel aj druhý paholok Cyprián a pridal sa k Šimonovi.
V dedine nastáva tzv. "Hospodársko-technická úprava pôdy", ktorej úlohou je vymerať parcely pôdy pre potreby družstva a pred ktorou kapituluje aj hrdá Helena Adamicová.
Prostredníctvom týchto slov chcel autor poukázať na fakt, že niektorí komunisti sa snažili čo najviac urýchliť kolektivizáciu a nebrali ohľad na 2 základné faktory : ľudí a pôdu:
"Šimon bol človek pôdy, na pôde sa nič nedeje iba dnes, iba zajtra, iba pár dní, týždňov či mesiacov. Aj dlhé roky sú len kúsky nepriestojného diania, pravdy v nich sú z tvrdšieho kameňa. Aj omyly na ľuďoch sa vrežú hlboko do duší. Ľudia nie sú ľahostajní k pôde, k jej životu a zákonom. Nosia ich v sebe, nezľahčujú si ich súhlasom a vyznávaním."
Stredisko strojovej stanice sa presúva z Drienkoviec do Ratovej a gazda Beňák sa hnevá, pretože cíti, že už nemá tú moc nad ostatnými v dedine, čo mal kedysi. Družstvo sa založilo i napriek všetkým prekážkam, ktoré mu stáli v ceste.
Autor používa opisy prírody:
"Ráno orosilo holé konáre stromov kvapkami vody, veľkými ako kukuričné zrná, ale už okolo poludnia sa parila zem na slnku, akoby ju ktosi vytiahol z pece. Podvečer sa alebo spustil dážď, alebo pretiahol mráz. Stromy i trávička v závetrí začínali nesmelo rásť."
V románe sa prítomnosť prelína s minulosťou. Autor používa hovorový jazyk. Zobrazuje postupné rozvojové zmeny na dedine: linka štátneho autobusu, zavedenie rozhlasu a elektriny. Kontrast nachádzame v silnom traktore a oveľa slabších koňoch, s ktorými sa mnohí nevedia rozlúčiť. Autor opisuje, spomína smrť Stalina a Gotwalda. Autor poukazuje na fakt, že komunistická strana a jej program pomohli takým, ako bol Šimon, čiže paholkom, získať postavenie a životný cieľ, ale na druhej strane komunizmus rúcal všetky staré zvyklosti a spôsobil tak veľa zbytočných rán v srdciach ľudí, ktorí boli príliš spätí s prírodou a zvieratami. Autor taktiež zobrazuje morálku ľudí, hlavne čo sa týka detí a ich otcov, ktorí sa k nim priznali až po čase. (napr. Gubán bol otcom Štefana, ale Š. o tom nevedel, lebo vyrastal iba s matkou).