Andrej Sládkovič: Marína

Andrej Sládkovič: Marína
Autor: Andrej Sládkovič
Útvar : básnicka skladba
Vydavateľstvo: Tatran, BA 1979

- veľké dielo ľúbostnej a reflexívnej lyriky v štúrovskej literatúre
- považuje sa za ústredné dielo slovenského romantizmu a podľa literárnej vedy je Marína „dcérou Kollárovej Slávy dcéry“
- inšpiráciou bol ľúbostný cit k Márií Pišlovej z Banskej Štiavnice
- A. Sládkovič sa prvý osmelil osláviť krásu, lásku a mladosť, čo Ľudovít Štúr prijal s nevôľou, lebo tému považoval za málo vlasteneckú

- Skladba má 2 veľké časti:

1. lyricko – epická – zobrazuje nešťastnú lásku k Márií Pišlovej

2. reflexívno – symbolická – láska nadobúda nadosobný spoločenský charakter
- tematicky sú najrozpracovanejšie 4 témy:

1. krása
2. láska k Maríne
3. láska k Slovensku
4. mladosť

kompozícia: 291 slôh po 10 veršov

1. téma: Krása: - vyjadruje túžbu po kráse, splynutie predstavy krásy a Maríny – autor je
opojený krásou a stelesnenie nachádza v dievčine

„Ja sladké túžby, túžby po kráse
spievam peknotou nadšený,
a v tomto duše mojej ohlase
svet môj je celý zavrený;
z výsosti Tatier ona mi svieti,
ona mi z ohňov nebeských letí,
ona mi svety pohýna;
ona mi kýva zo sto životov:
No centrom, živlom, nebom, jednotou
Krás mojich moja Marína!“
- nachádzame tu aj autorove myšlienky o kráse, ktorú spája s mravnosťou a pravdou, človek sa ochudobňuje a vo svete, ktorý ho obklopuje, nevidí krásu.

„Beda, kto v mori vidí len vodu,
kto nepočuje nemú prírodu,
a v skaôách vidí len skaly.“

- Autor nemá oči len pre krásu duchovnú, intenzívne vníma krásu dievčaťa

2. téma: Láska: - téma lásky rozvíja politický odkaz J. Kollára v básnickej skladbe Slávy dcéra. Kollár tu rozvíja myšlienku všeslovanskej vzájomnosti. Je to básnická skladba o láske k žene a slovanskej vlasti inšpirovaná láskou autora k Frederike Smidtovej. Ústrednou témou je láska, lyrický hrdina vyznáva lásku Míne, ktorá sa stáva Slávy dcérou. Láska, zaľúbenosť posúvajú 1. časť Slávy dcéry k preromantizmu.

V kráse Míny sa ukrýva krása Poľky, Srbky, Slovenky, Rusky, z čoho vyplýva, že ide o symbiózu osobného a slovanského u Kollára. U A. Sládkoviča ide o symbiózu osobného a slovenského. A. Sládkovič spája lásku k žene a k vlasti.

„Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine, A obe v jednom objímať!“

- Kollár rozdelí lásku na dve časti, oddeľuje lásku k vlasti a lásku k Míne – víťazí rozum a povinnosť (hlavný znak klasicizmu)
- Sládkovič v Maríne vykreslil v 41. slohe jedno z najoriginálnejších vyznaní lásky v literatúre
- Láska dvoch mladých ľudí v Maríne nenašla naplnenie; lyrický hrdina cíti, že jej hrozí nebezpečenstvo.

„Svety závistné medzi nás stali.“

- Moderne vyznieva obžaloba spoločnosti, v ktorej dievčina nemôže byť paňou svojho srdca a stať sa ženou muža, ktorého miluje
- Ich láska bola z tohto sveta, preto nebola večná. No ušľachtilo básnik ďakuje za jej cit.
3. téma: Slovensko: - symbióza lásky k Míne a lásky k Slovanstvu u Kollára sa prevtelila
u Sládkoviča do symbiózy lásky k Maríne a lásky k Slovensku.
Slovensko je tu prítomné od Tatier až po Ostrihom, autor má vrúcny vzťah k Tatrám, Sitnu a Hronu. Jeho láska Marína sa mení na vidinu – vílu. Ich láska naráža na neprekonateľné spoločenské prekážky. Uvedomuje si však, že jeho rozchod so ženou, ktorú ľúbi, neznamená koniec jeho povinnosti voči národu. U Kollára rozlúčka s Mínou neznamená rozchod, ale dávajú si sľub vernosti. Kollár túži po posmrtnom stretnutí s Mínou.
- V 4. speve (Léthé) sa Mína mení na vílu a sprevádza autora po slovanskom nebi, kde sú všetci, čo priali Slovanom. V 5. speve (Acheron) po slovanskom pekle, kde sa stretávajú s neprajníkmi slovanského národa.
- Sládkovič v závere vyvyšuje lásku k pozemskému životu a rodnému kraju nad nadpozemskú blaženosť po boku víly Maríny. Spoznáva, že život je nekonečná premena a to mu vlieva novú silu a nádej. Pokúša sa nájsť princíp, ktorý by trvalejšie a hlbšie osvetľoval zmysel života pred prchavým ľúbostným citom. Nachádza ho v mladosti.
4. téma: Mladosť: - mladosť nevníma ako fyzický vek, ale ako stav ducha, živú túžbu , zmeniť skutočnosť a uskutočniť svoje túžby a ideály. Toto je revolučné jadro Sládkovičovej filozofie života. Z tohto hľadiska odoláva volaniu víly Maríny, ktorá ho stále vábi do vĺn Hrona a večnosti. Premáha nával žiaľu, víťazí v ňom vôľa a povinnosť k životu.
- Takto vyrovnaný dopísal Sládkovič záverečné slohy, v ktorých už niet bolesti a trpkosti, len blažená spomienka na krásu, lásku v poslednej 291.

slohe.

„Marína moja! Teda tak sme my
ako tie Božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
A pekný život tie kvety žili,
A diamant v hrude nezhnije!“.