Spomína na staré časy a späť na front sa vracia celý neistý:
"Na čo je dovolenka?Iba človeka vykoľají, a potom je všetko oveľa ťažšie. Nemal som sem chodiť. Vonku som bol často ľahostajný a bez nádeje - už nikdy nebudem môcť byť taký. Bol som vojak a teraz nie som nič, iba bolesť nad sebou samým, nad matkou, nad všetkým, čo je také bezútešné a bez konca. Nikdy som nemal chodiť na dovolenku."
Po dovolenke ho odvelili slúžiť do koncentračného tábora. Paul len sucho komentuje, ako vyzerajú ľudia, čo robia (Rusi), ale neopisuje, ako mu je ich ľúto, ani nič podobné. Ale myslí si o nich:
"Sú ľudskejší a takmer by som uveril, že jeden k druhému aj bratskejší ako my. Pritom vojna sa pre nich skončila."
"Neviem o nich nič, iba to, že sú zajatci, a práve to je otrasné. Keby som vedel o nich viac, ako sa volajú, ako žijú, čo očakávajú, čo ich trápi, tak by môj otras mal zmysel a mohol by sa zmeniť na súcit. Teraz však cítim nad nimi iba bolesť živého tvora, strašnú zádumčivosť života a ľudskú nemilosrdnosť."
Paul sa vracia do svojho regimentu, ku svojim kamarátom. Čoskoro sa stretáva s Hilterom, o ktorom povedal:
"Stojíme priamo, objavuje sa cisár. Sme zvedaví, ako asi vyzerá. Kráča pozdĺž šíku, a som vlastne trocha sklamaný: podľa fotografií som si ho predstavoval vyššieho, mohutnejšieho, a najmä som rátal, že bude mať hromový hlas. Paul sa dobrovoľne prihlasuje na prieskumnú hliadku. Na poli stráca orientáciu a nemôže sa vrátiť, pretože nad ním svištia guľky. Vedľa neho padne cudzinec, ktorý umrie, hoci sa ho snažil zachrániť. Paul má zmiešané myšlienky a myslí na cudzincovu rodinu, ale nakoniec vydedukuje, že:
"Takto sa ale nedostanem nikde, to je predsa osud náš všetkých," myslel tým smrť. Nakoniec sa dostáva späť do regimentu. 8 sa dostávajú do dediny a medzi nimi sú všetci kamaráti. Urobia si veľkú hostinu, ale po pár dňoch je dedina ostrelovaná a Albert Kropp s Paulom schytajú guľky do nôh. Spolu odchádzajú do katolíckej nemocnici. Kroppovi musia amputovať nohu. Začne uvažovať o zmysle vojny:
"Som mladý, mám dvadsať rokov, zo života však nepoznám nič, iba zúfalstvo, smrť, strach a najnezmyselnejšie povrchnosti s priepasťou utrpenia. Vidím, ako sa proti sebe ženú národy, ktoré sa mlčky, nevedome, pochabo, poslušne, nevinne zabíjajú. Vidím, že najmúdrejšie mozgy sveta vynachádzajú zbrane a slová, aby sa to všetko robilo ešte rafinovanejšie a trvalo ešte dlhšie. Čo očakávajú od nás, keď skončí vojna? Roky bolo naším zamestnaním zabíjanie - bolo to naše prvé zamestnanie. Naše vedomosti o živote sa obmedzujú na smrť.