Hej, veru, bol to nebezpečný chlap.“
Dej sa začína opisom Malky ako ju videl valach svojimi očami. Mienil si ju vziať na Turice toho roku. Valach veľmi ľúbil Malku, hoci ho neočarila svoji zjavom, ale svojim chovaním a „zvábila môj pohľad najskorej svojou skromnosťou ako žabie očko…“. Valach si ju chcel zobrať ze ženu a ona privolila a povedala, že mu to príde oznámiť do Jám. Vtedy sa dozvedá, že má brata, ktorého nikdy nevidel:
„Prikývla a mne rástli krídla. Potreboval som čistý vzduch, voľný rozhľad. Žiadalo sa mi vône mladej trávy.“
Medzitým na salaš prichádza neznámi privandrovalec menom Šajban. Malka neprišla a na miesto nej prišiel chlapec, ktorý mu prináša od nej lístok. Kedže nevie čítať ide k Šajbanovi, nech mu to prečíta:
„Odkazuje ti, aby si zlato nekupoval, lebo sa ona ešte nemieni vydávať.! Videl som dobre: oči sa mu vypučili škodoradosťou.“ Valach „hoci sa ma chytala predtucha, že on je príčinou môjho nešťastia, zasekol som len zuby a pobral som sa za ovcami. Nad nami tróni Hospodin….On nadelí a ty ber a ďakuj za všetko, lebo reptanie sa nevypláca.“
Pred obedom pribehol honelník za valachom, že ho niekto na Jamách čaká. Uvidel tam Malku aj s Šajbanom. Vypočul si rozhovor, z ktorého vydedukoval, že ona s nim odíde preč. Žiarlivosť sa mu vkradla do srdca. Skočil na Šajbana a začal ho biť, hoci nemal toľko síl. Rozhodol sa ho udať. S ľahkých srdcom ide do krčmi za Malkou, ktorá mu nakoniec povie, že Šajban je jej brat a rozbehne sa preč. Až vtedy zisťuje svoje pochabé konanie a snaží sa pomôcť Šajbanovi a chce zmiesť žandárov, aby ho nechytili. Guľky okolo neho svišťali:
„Nado mnou sa tíško pretekala noc. Pomedzi čečinu pozerali na mňa hviezdy a v doline hučal potok. Bol som spokojný, hoci po žilách sa mi penila ďalej krv. Malka zaiste videla, jako som nadstavil vlastný život pre záchranu jej brata.“
Ale Malka to už nezistila, pretože ju našiel na salaši v jarčeku mŕtvu:
„Ležala na holej zemi, vedľa ohniska, na ktorom nebolo stopy po ohni. Ruky mala položené pokojne vedľa tela, jako po robote, a dolu ľavým ramenom stekal jej uzučký potôčik čiernej hustej krvi. Tváričku mala vyjasnenú blaženým úsmevom a bielu, bielučkú jako svätá hostia…“
Môžme sa spýtať, k čomu nakoniec vedie táto a iné Švantnerove novely? Autor v nás navodzuje stavy hrôzy a až neznesiteľného napätia, chce v nás rozrušiť, rozochvieť, chce, aby sme prežili ťažké duševné stavy jeho postáv, chce nájsť onen krajný bod, kam až siaha rozrušenie ľudských zmyslov, vybičovaných fantáziou. Švantner taktiež sugeruje pocity priam existenciálne.