Kára Tonka, aby sa nebabral s rádiom - je to pamiatka na Jurka. Peter je vo väzbe, Kornelova strana ho zatvorila:
Tonko: Čo je s Petrom?
Kornel: Neviem. Niekde je zavretý. Nemal sa do toho miešať.
Tonko: Veď aj ty sa do toho miešaš, Kornel.
Kornel: Áno, ale na druhej strane. To je rozdiel.
Tonko: Aký rozdiel?
Kornel: My sme za poriadok a blaho národa. Ale...
Tonko: Peter bol tiež za blaho ľudu. A predsa ste ho zatvorili.
Kornel: Pretože si to blaho predstavoval inak. Myslel si, že nám môže vládnuť špinavá zberba - ďakujem pekne, aleže by to vyzeralo! Veď už nám ukázali, čoho sú schopní. Áno, len drancovať a pomstiť sa...To by bola skaza vlasti, Tonko

Ale keby Petrova strana začala strielať na ulici, budú ho musieť zastreliť. Tonko nechápe, ako sa môžu ľudia tak nenávidieť. Kornel prikazuje Tonkovi, aby nepovedal mame o Petrovi, vtom matka prichádza a spytuje sa na Petra. Myslí si, že ho zaistili kvôli nedorozumeniu. Vonku náhle počuť výstreli a Kornel znervóznie, ale snaží sa matku upokojiť. Petrík sa objavuje doma - je mŕtvy - zastrelili ho. Peter: Bože, mamička, aká si nechápavá! Veď sme to mohli očakávať! Kornel to tiež vopred vedel. tak už je to odbavené, vieš?
Matka: Čo je odbavené, Petríček?
Peter: Už dávno, mami, strašne dávno. Stalo sa to pred pol hodinou.
Matka: Čo sa stalo?
Peter: No nuž.. zastrelili ma, mamička!

Matka sa zrúti na zem. Objavuje sa i otec, Juraj a Ondrej. Petrík otcovi vysvetlí, že bojoval za veľkú a poctivú vec. Synovia a otec sa rozhovorili o tom, kto ako zomrel a kto čo pociťoval
Juraj: Nemysli si. Z 12 tisícovej výšky to chvílu trvá. Človek vôbec nemôže odhadnúť, ako dlho padá. Prichodí mu to ako večnosť. A stále, stále sa mu zdá, že sa zem rúti proti nemu. Peter: Mal som čo robiť, aby som nepadol na kolená a.. To je vám zrazu taký hnusný pocit slabosti v nohách a v žalúdku.. brr.. prichodil som si ako handra. Zvláštne - ani sa nepamätám, ako a kedy ten nácko zreval: "Páľ!" Len som cítil, ako mi do vlasov veje chladný vietor.
Ondrej: Človeče, ja som mal času a času! U mňa to trvalo niekoľko dní a nocí.Tri dni vopred som vedel, že musím umrieť. V takom položení sa niečo namyslíš.. a naspomínaš, ojé! A pritom.. pritom som sa jednostaj pozoroval tak, teraz sa prejavujú tie a tie príznaky. Pečeň je už fuč, Ondríček. To znamená, že sme už tak a tak ďaleko...
Otec: Ja som nepadol. Kdeže! Len som tam ostal ležať, chlapci. Ranený a tam ma našli domorodci. No, a potom ma umučili. Na ulici začína mohutnieť strelba.